Bibiana Wallnerová

* 1932  †︎ 2014

  • „Boli sme so sestrou asi mesiac, no, nebol to celý mesiac. Niekoľko týždňov sme boli so sestrou ako tlmočníci Seppa Klimta, ktorý nás ubytoval u tých gazdov, u ktorých on býval a jedného dňa prišla za mojou sestrou dcéra tých starkých z Rybieho, Erika Strmeňová, dvadsaťosemročná, slobodná slečna, ktorá jej prišla povedať, že našla našich rodičov hore. Ja považujem za veľmi statočnú osobu túto Eriku Strmeňovú, pretože strieľať hore dole a vyvolávať pomstu Nemcov a podobne, to nebol veľký kumšt. Kto mal zbraň, ten to robil. Ale nosiť ľuďom chleba, nájsť ich polomŕtvych od hladu a pomôcť im v obžive a informovať o nich ľudí, to bola statočnosť, ktorá stála za to.“

  • „Zrazu začali kričať vojaci a strieľali do nás. Proste ,Stoj!‛ a proste, veľmi po slovensky. Tak sme si so sestrou ľahli na zem, do tej streľby a otec na nás zvolal: ,Deti, zdvihnite ruky hore!‛ A ja som si myslela: ,Akurát a potom budem hrať Chopinovo nokturno s čím?‛ Tak som tam ležala a som si povedal, že kým sestra nezdvihne ruku, lebo sestra bola taký môj vzor, ona bola hrdinka, ona bola partizánka, ona bola všetko. Tak kým ona nezdvihne ruky, ja v žiadnom prípade. Ležala som pred ňou. Ležala som takto na zemi a za mnou ležala moja sestra. Prišli vojaci, strašne kliali a zdvihli ma z tej zeme a hlásili: ,Súdruh neviem čo, poručík, nejaká taká šarža, hlásime štyria zatknutí, jeden mŕtvy.‛ Čiže ten Vili v tom nebol. Tí štyria zatknutí sme boli my a nejaký pán Bublinec, ktorého som nepoznala, toho doviedol tiež ten Vili, a ten mŕtvy, to bola moja sestra.“

  • „Nebolo nič, neboli potraviny, nebol textil, mali sme hlad, pretože na konci frontu boli prídely a po vojne vymieňali staré šatstvo u Maďariek zo Žitného Ostrova za potraviny. My sme nemali čo vymeniť. Dostali sme od UNRRA topánky, jeden pár sme mali s mamou. Boli to také topánky, že mali kožušinku zvrchu a na jednej nohe vyliezal malíček a na druhej palec. Zrejme nejakí ušľachtilí Američania poslali. Tak keď mama šla do mesta, tak ja som bola doma a opačne. Ale na začiatok školského roka som dostala bravčové topánky, veľmi pekné. To som bola veľmi hrdá na to.“

  • „Bola som sama na izbe, keď ma brali na výsluch, tak mi zaviazali oči, nikdy som nevedela, čo ma čaká a neminie a hneď od začiatku som si všimla, že sú traja vyšetrovatelia. Jeden zlý, taký, kde mi hrozí pár faciek a všelijaké násilie, druhý taký, som prísny, ale spravodlivý a tretí mladý, pekný, kamarátsky. Vedela som, že všetci traja chcú jedno a to isté, dostať zo mňa čo najviac toho, aby sme čo najviac ľudí namočili do veci. Lebo sme nemuseli zatajovať, že sme sa pokúšali dostať cez hranice, veď nás tam čapli. Nebolo čo tajiť, jediné, čo sa dalo zatajiť, bolo, či a kto o tom vedel a ako sa to zorganizovalo. O tom som tiež nevedela, pretože to vlastne organizovali naši, sestra a otec. Tak som si povedala, keď si mám teraz vybrať z tých troch, tak si zoberiem toho mladého, pekného, ktorý je príjemný, pretože určite sa mi bude lepšie s ním baviť ako s tým, ktorý takto na mňa, večne s hrozbou. Tak som sa tvárila ako umučenie a boli to herecké výkony, ktoré som podávala, pretože som si musela byť vedomá toho, že keď tam budem trucovať a robiť veľkého hrdinu, tak mi zmlátia napríklad otca, že? Mala som rukojemníkov. Nemohla som robiť nič takého. Tak som sa rozhodla, pokiaľ ide o mňa, pre toho príjemného mladého. Celkom sa mi to darilo, pretože som naňho reagovala. Bola som ochotná sa s ním rozprávať a úprimne sa s ním rozprávať, tak sme sa akože spriatelili. Boli chvíle, keď som mala pocit, že božemôj ako ja im to nepoviem a ako ja im to utajím a podobne, ale nie som typ hrdinu, neviem ako by som pochodila, keby ma boli mučili, ale nemučili ma. Určite tam zohrávalo úlohu, že vedeli, že všetko o mne vedia, potom tam zohrávalo úlohu to, že sme predsa prišli o tú sestru a zohrávalo tam úlohu snáď aj to, že som bola taká ochotná, spolupracujúca s tým mladým. Fakt je ten, že pri súde, ani potom, nikoho ďalšieho nezatkli v súvislosti s nami.“

  • „Už boli také nahnuté časy a toľko nepríjemností bolo. Ľudí okolo nás zatvárali, nikto nemohol nič povedať. Keď sme si chceli s kamarátkou niečo povedať, tak jedine uprostred školského dvora, lebo sme vedeli, že tam nie sú nijaké mikrofóny, nijaké steny, ani nič podobného, ani ničie uši. Mali sme prehľad kto a čo. Všetko ostatné bolo prešpicľované a plné udavačstva a takýchto vecí.“

  • „Keď ma vypustili z týchto Sučian, tak som stála za tou bránou a nevedela som kam a kade. Nevedela som, čo sú hodné peniaze, nevedela som aké je to mesto alebo dedina. A išiel okolo nejaký chlapec na bicykli. Tak mu hovorím: ,Mohol by si mi ukázať, kde je tu železničná stanica?‛ Chcela som ísť niekam. A chlapec povedal: ,No tam.‛ Hovorím: ,Vieš čo, ja sa tu nevyznám, mňa teraz pustili odtiaľto.‛ Chlapec išiel predo mnou s tým bicyklom dvadsať metrov, nedovolil, aby som sa priblížila, zobral mi na ten bicykel dokonca balík, lebo bol ťažký a bolo teplo, ale nesmela som sa k nemu priblížiť. Ja som nechápala, o čo tu ide. Bol to taký asi štrnásťročný chlapec. Zrejme som predstavovala niečo veľmi nebezpečné a zlé. Tri týždne predtým bola amnestia a všetky tie kriminálnice, čo vyšli z toho nášho tábora von, narobili tam škandály v tých Sučanoch, opili sa v prvej krčme, pozvádzali chlapov a tak ďalej, že boli rodinné škandály. A keď ja som prišla odtiaľ, tak samozrejme nemohol pripustiť, aby som sa k nemu priblížila.“

  • „Bolo aj tak, že prišli Vlasovci, tí nepotrebovali tlmočnicu, takže nám večer povedali, že nás ráno postavia k stene. V noci potom ušli po špičkách, lebo partizáni im nejako dali vedieť, že ich vystrieľajú alebo čo, tak ušli. Ráno sme mali mať popravu a miesto toho tam neboli. Mamu som ubezpečovala: ,Mami, neboj sa, však to nebolí a netrvá to dlho.‛ Viem si predstaviť, ako sa potešila.“

  • „Bolo to všetko strašne tajné, nepovedali sme nikomu nič, lebo nedalo sa nikomu povedať, kamarátkam. Naše veci sme nechali tam napospas. Zopár vecí som dala ku kamarátke. Ona síce vedela, ale nepovedali sme si to tak celkom rovno. A mojej učiteľke klavíru som tiež zaniesla koberce a nejaký porcelán a také veci. Ale väčšinu toho, čo sme mali, sme nechali v byte, aby to nebolo podozrivé, aby to nehľadali súdruhovia. Každý si zobral jeden batoh a v ňom to, čo sa dalo.“

  • „Ten dotyčný nám priniesol odkaz od týchto Pavlůovcov. Bola to jedna fotografia, ktorej jedna polovica bola u nás a druhá u nich. Toto sme považovali za dostatočnú legitimáciu. Zbalili sme sa a šli. Zbalili sme, čo sme vládali a čo sme nevládali, to vyrabovali tamtí. Nie všetko, ale mnoho z toho, takže keď sme odchádzali, oni si tu balili naše veci. A už sme vedeli, že to všetko aj tak ostane napospas, tak nám bolo jedno, kto to zoberie. Ale nebolo mi všetko jedno, keď som videla toho hamižného, skloneného chlapa, ako balil periny a koberce. A sestre to tiež nebolo jedno, keď videla tých ľudí. Povedala: ,Ty, mne sa už vôbec nechce, ja mám strach.‘ A ja som na ňu zasyčala: ,Teraz už je neskoro, to si si mala skôr rozmyslieť.‘ To bolo vlastne pol dňa, to bol posledný deň jej života. To som netušila.“

  • „Leopoldov bol taká vyšetrovacia hrôzovláda. Tam som bola len so zaviazanými očami, prišli po mňa na výsluch, odviedli. Leopoldov bolo jedno strašidelné miesto. Počúvala som napríklad ako tam Janka Guzová vyrevovala do ampliónu. Celý deň vyrevúvala hudba, aby nebolo počuť, čo sa tam robí. Sem-tam som počula nejaké náreky, výkriky. Dokonca raz som počula nariekať môjho vlastného otca a to mi nikto nemohol vyhovoriť, že to nebol on. Kričali naňho: ,Hovorte! Hovorte! Hovorte!‘ ,To bola moja nešťastná dcéra, pochopte to!‘ Tak to som vedela, že to bol on.“

  • „To bolo strašné. Po prvé som nevedela, či som v Rakúsku, či na Slovensku. Oni kričali: ,Stoj! ...‘ Tak som vedela, že nie som v Rakúsku. Bolo to hrubé, bolo to grobianske a ja som si povedala, že nevstanem. Zaľahli sme, keď sa strieľalo. Boli sme bezbranní a strieľali po nás. Ja som mala pred hlavou jednu tašku a v nej bol kabát. Tá taška ma rafla do hlavy. Neskôr sa v nej našiel brok, guľka. Zavŕtala sa do toho kabáta. Čiže, nebolo mi súdené, aby som išla cestou mojej sestry, ale ja som nevedela, že sestra išla touto cestou. Myslela som, že sestra nie je zatknutá s nami, tak tam snáď ostala a odplazí sa. Ona chcela ísť za Pavlůovcami, ja nie. Potom som počula hlásenie: ,Súdruh dôstojník, hlásim, štyria zajatí, jeden mŕtvy.‘ Pozerali sme sa, kto tam bol, ešte nejaký pán, ktorý išiel s nami, s tou istou skupinou, ktorého som nepoznala. My traja, čiže sme boli spolu štyria a kto je ten mŕtvy? ,Kto je ten mŕtvy?‘ Teraz sa ozvali otec: ,Kto je ten mŕtvy?‘ a mama: , Kto je ten mŕtvy?‘ Potom sme sa dozvedeli, že to je moja sestra, dvadsaťštyriročná. Nádejná kandidátka právnického titulu. Nechceli sme veriť. Dala som si ju ukázať... a potom som už uverila.“

  • „Na tie roky sa súdilo tak, ja myslím, že to hádzali kockami. Hocikto dostal desať, dvanásť rokov, pätnásť rokov. Ja som dostala tak málo len preto, že som bola taká mladá a v podstate mi ani nič nedokázali, iba to, že som tam išla s rodičmi. Ja som sa síce hádala s prokurátorom a tvrdila som, že som hlavný vinník, ale preto, lebo mi pred pojednávaním povedal ten pán, ktorého spolu s nami chytili, že: ,Váš otec a vy ste vinná.‘ Tak som bola rozhodnutá v tej súdnej sieni stoj čo stoj vziať na seba všetko. A prokurátor mi dokázal, že nemám pravdu, ale keď som bola taká papuľnatá, tak mi nedal pár mesiacov ako mal pôvodne v úmysle, ale dostala som dva a pol roka.“

  • „Bolo to strašné, boli sme úplne meraví, úplne mŕtvi. Najprv na nás kričali: ,Stoj! Stoj! Stoj!‘ A otec volal: ,Deti, zdvihnite ruky!‘ Ja som si myslela: ,Akurát, ja budem v tejto strieľačke ruky dvíhať. A kto bude hrať Chopina?‘ Tak som nezdvihla. Potom som ale uvažovala, že by som predsa len mala zdvihnúť, keď nás otec takto vyzýval, ale sestra ma potiahla za nohu a hovorí: ,Nebuď pipi!‘ Tak som si povedala: ,Nie som pipi‘ a ležala som tam. A že tá sestra medzitým bola mŕtva, to som si vôbec nevšimla. Povedala som si: ,Kým ona nezdvihne ruky, ja nezdvihnem.‘ Ona ich už nezdvihla. Keď prišli chlapi, vojaci, zdvihli ma zo zeme s veľkým nadávaním. Keď ma dvíhali nasilu, tak som sa dala zdvihnúť. Boli sme úplne meraví, polomŕtvi. Akí by ste boli v takejto hodine? Potom nás zobrali na nejakú strážnicu, kde nás vyzliekli donaha. Bola tam nejaká príslušníčka, vzala nám všetko, čo sa ligotalo. Z uší náušnice, mame z ruky dokonca obrúčku. Všetko čo videli, pobrali bez protokolu, čiže to bol veľmi výnosný džob.“

  • „Ja som sa nevrátila do nijakého normálneho života. Normálny život bol pre mňa byť doma s rodičmi a normálny život bol pre mňa chodiť do školy. Nijaká škola pre mňa neexistovala, nijaký domov pre mňa neexistoval a rodičia boli v base. Keď som si zohnala prácu, existovali pre mňa nadčasy, aby som mohla mať v sobotu náhradné voľno, pretože sa robilo ešte v sobotu. Aby som mohla v nedeľu doobeda navštíviť rodičov, aby som mohla docestovať tam a späť. Raz za dva mesiace som smela navštíviť každého, čiže raz otca, raz mamu. Musela som škudliť peniaze na cestu a nadčasy, aby som mala poldeň voľna a v tom som žila. V tom som žila od júna do apríla, kedy mi umrel otec a do ďalšieho roku do júla, keď mi prepustili na slobodu mamu. O nejakom normálnom živote nebola reč.“

  • „Moja sestra chcela ísť, otec nie. Otec nám v 1948 povedal: ,Deti, poďme preč.‘ A my sme povedali: ,My sme tu doma, my sme Slováci a my tu chceme ostať. Keď je to dobré pre druhých, bude aj pre nás.‘ Z tohto sme vychádzali. Tak povedal: ,Pozrite sa, ja som vám to navrhol, ale keď nechcete, vy ste sa rozhodli.‘ O tri roky neskôr moja sestra nedala pokoj: ,A poďme, a poďme, a poďme.‘ Ona sa spriatelila s deťmi niekdajšieho ministra zahraničia Bohdana Pavlů. Oni ušli a potom poslali po nás. Poslali po nás dvojitého agenta. A to sme my, samozrejme, nevedeli.“

  • „Tam sme boli asi dva týždne, neviem presne koľko, nejakých desať dní, dva – tri týždne. Viem, že mi tam nasadili jedného takého hraničiara, ktorý na mňa robil veľké oči ako sa mu páčim atď. Bol to špiceľ, ktorý mal zo mňa vytiahnuť veci. Chodil za mnou a urobil nám pár láskavostí. Keď som videla, že s nami sympatizuje, poprosila som ho o uterák, zubnú kefku a pastu. Toto mi obstaral, zrejme na štátne trovy. Bol akoby vyvarený v odfarbovači, taký blondiak, volali sme ho pracovne Dobrý vojak Švejk. Tak sme si pomenovali každého po svojom, pretože tí ľudia sa nám nepredstavili a mali nejaké prejavy. Napr. jedného sme volali Puťdarožka, pretože si pískal: ,V puť darožka, frantavája...‘ Alebo sme ho volali Franta Vája, čo znelo veľmi česky, ale nebolo. Podľa toho ako tí ľudia kašlali alebo kričali, aké pesničky spievali, podľa toho sme si ich pomenovali. Každý mal nejaký znak. Tento Dobrý vojak Švejk chodil za mnou a rozprával, aké som fajn dievča a ako by si dal so mnou rande a podobne. Nakoniec povedal, že by nám mohol zachrániť niečo z nášho majetku. Bolo mi jasné, že je to blbosť, pretože mi bolo jasné, že eštebáci všetko zapečatili a určite sa s radosťou na všetko vrhli. On by sa tam dostal. ,Čo by som chcela?‘ ,Neviem, nič na svete nie je také zaujímavé, aby som takého dobrého človeka ako Vy priviedla do nejakého nebezpečia. Ani by ma nenapadlo.‘ On hovorí: ,Viete, keby som Vám to doniesol, museli by ste mi povedať moc dobrého chlapa, ktorému by som to dal.‘ ,Tak ja nijakého takého nepoznám.‘ Potom mal v noci stojku, o druhej, o štvrtej, to boli situácie ako z Rómea a Júlie. Ja za mrežami v bielej blúzke, popáskovaná mrežami, mesiačik svietil. Pred mrežami stál s bajonetom Dobrý vojak Švejk a dohováral mi, aby som si to rozmyslela, aby som sa spýtala matinky. Ale ,moc dobrého chlapa by potreboval, aby to tam dal, lebo inak by to nešlo.‘ ,Po prvé, neviem, čo by ste mohli odtiaľ zachrániť, po druhé, nepoznám nijakého takého človeka, ktorého by som Vám mohla označiť.‘ No tak ešte jednu stojku, ešte o druhej v noci a o štvrtej ráno. ,Ešte prídem.‘ Skončilo to neúspechom. Až vtedy som pochopila, keď tam toľko stojkoval, o čo mu vlastne išlo. A že to neboli moje modré oči.“

  • Full recordings
  • 1

    v Bratislave, 11.07.2011

    (audio)
    duration: 02:41:48
    media recorded in project Svedkovia z obdobia neslobody
  • 2

    v Bratislave, 09.08.2013

    (audio)
    duration: 01:56:05
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Je strašne veľa vecí, ktoré človek nepotrebuje

Bibiana Wallnerová sa narodila 14. decembra 1932 v Bratislave. Spolu so staršou sestrou Dorotou vyrastali v kultúrnom prostredí, rodičia ich viedli k láske k športu, cudzím jazykom a k hudbe. Už ako dieťa bola konfrontovaná s krutosťou vojny a po Februári 1948 i s brutalitou komunistického režimu. Otec Bibiany ešte v tom istom roku navrhol rodine útek za hranice, obe dcéry to však odmietli. O tri roky neskôr sa ale situácia zmenila a prostredníctvom staršej sestry získali kontakt na prevádzača. Dňa 9. mája 1951, krátko po 2. hod. ráno, všetkých zadržala hliadka Pohraničnej stráže v blízkosti drôtených prekážok, asi 500 m od pasovej kontroly v Kopčanoch. Ozvala sa streľba, ktorá ukončila život staršej zo sestier. Bibianu s rodičmi predviedli na strážnicu, kde ich obrali o všetky cennosti, a vzápätí do kasární Pohraničnej stráže v kaštieli v Malackách. Tu strávila s matkou asi dva týždne, po ktorých ju previezli ku „Dvom levom” v Bratislave, po vypočúvaní do väznice v Leopoldove a neskôr do cely krajského súdu. Strávila mesiace v samoväzbe. V procese, ktorý prebehol v septembri 1951, odsúdili jej otca za velezradu na dvanásťročné väzenie, matka dostala päť rokov a Bibiana, obvinená „len” z pokusu o prekročenie hraníc, dva a pol roka. Spolu s matkou ju previezli do väznice v Ilave, kým otca poslali do Leopoldova. Ešte v roku 1951 došlo k presťahovaniu ženskej trestnice do Rimavskej Soboty, v apríli 1952 sa však musela Bibiana sťahovať opäť, no tento raz ju definitívne odtrhli od matky. S časťou väzenkýň putovala do Sučian, kde sa spriatelila s Maruškou, talentovanou poetkou, ktorá pochádzala z Čiech. Spolu vytvorili Jednotné básnické spevácke a výtvarnícke družstvo, ktoré  podľa svojich priezvísk nazvali SOBKOV.   V máji 1953 bola vďaka amnestii prepustená na slobodu, o návrate do normálneho života ale nemohla byť žiadna reč. Zamestnala sa v Bratislave v laboratórnych potrebách ako korešpondentka, všetko však podriaďovala jedinému cieľu - navštevovať rodičov vo väzení. Keďže matka bola v Pardubiciach a otec v Ilave a neskôr vo väznici Mírov, bolo veľmi časovo i finančne náročné za nimi cestovať. Silu prežiť jej dávala len láska k budúcemu manželovi. Trvalo roky, než sa jej podarilo získať byt. Po narodení prvého dieťaťa ostala doma a popri starostlivosti o rodinu si začala budovať literárnu kariéru. Skladala piesne, spolupracovala s hudobnými skladateľmi, vyhrala rôzne súťaže, osvedčila sa ako prekladateľka, neskôr pracovala ako sprievodkyňa v Čedoku. Získala meno dobrej autorky, jej minulosť ju však neraz dostihla a  pripravila o prácu. Bibiana nakoniec získala zamestnanie v rozhlase v redakcii pre deti a mládež, kde robila úspešné hudobné relácie. Napriek tomu, že ju odtiaľ neskôr prepustili, miesto jej po čase vrátili späť. Bibiana Wallnerová sa dodnes venuje literárnej tvorbe, vydala niekoľko kníh. Svoje skúsenosti s väzením opísala v románe Pod basovým kľúčom (Bratislava 2010), z ktorého cítiť jej veľký zmysel pre humor a nepoddajnosť, s akou zápasila s nepriaznivým osudom.