The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Viliam Turek (* 1936)

• narodený 25. marca 1936 v Uhrovskom Podhradí

• rodičia Štefan a Mária, mladšia sestra Margita

• ako dieťa si pamätá príchod partizánov do uhrovskej doliny II. partizánskej brigády Jana Žižku

• v dome ukrývali židovskú rodinu a partizánov

• vo vedľajšom dvore bola zriadená poľná kuchyňa pre partizánov, v škole poľná nemocnica

• v ich dvore bolo zaparkované auto Jozefa Tisa, ktoré mu ukradli partizáni

• bol svedkom zastrelenia partizánskeho veliteľa

• pamätá si na hromadnú popravu židovských rodín, ktoré sa istý čas skrývali v ich dome

• zažil niekoľko nemeckých razií v ich dedine

• v komore domu v ich dvore Nemci objavili vrecia múky s nápisom „partizán“, chceli ho vypáliť

• Uhrovské Podhradie oslobodili 1. apríla 1945

• základnú vojenskú službu strávil v Karlových Varoch

• pracoval pre troch bratov Bežovcov, ktorých odvliekli do baní v Jáchymove

• neskôr sa vrátil na Slovensko, pracoval v Nitratexe ako vedúci pracovník, oženil sa, má dcéru a vnuka, aktuálne dôchodca

Viliam Turek sa narodil 25. marca 1936 v Uhrovskom Podhradí. Viliamov otec Štefan bol robotníkom v lesoch a mama Mária bola domáca, opatrovala hydinu a domáci statok. Viliam a jeho o dva roky mladšia sestra Margita prežívali šťastné detstvo na vidieku pod vrchom Rokoš. Viliam spomína, že ako deti už od útleho detstva pomáhali s prácou na statku. Všetky deti od štyroch rokov pracovali, museli pásť husi alebo kravy, doma potom obriadili statok a nachystali na druhý deň burgyňu, kukuricu, zemiaky a všetko ostatné, čo bolo treba.

„Keď som mal šesť rokov, nastúpil som do školy. Vtedy bola ľudová škola u nás v Uhrovskom Podhradí. Tam bola jednotriedka a v nej bolo od prvého ročníka po ôsmy. Pán učiteľ Košťál mal vtedy 80 detí v jednej triede a všetci vedeli krasopisne písať. Nemal tam ani jeden žiak okuliare a nebol tam ani jeden žiak, ktorý by bol ľavák,“ približuje pamätník začiatky jeho školských rokov.

Život v Uhrovskom Podhradí v období vojny

Viliam chodil do školy už v období existencie ľudáckej Slovenskej republiky. Keď deti prišli do školy, museli zdvihnúť pravú ruku a pozdraviť „Na stráž!“ Život v Uhrovskom Podhradí vtedy ešte plynul takmer ako pred vojnou. Muži pracovali v okolitých lesoch a v strojárňach v Dubnici nad Váhom, ženy väčšinou v domácnosti.

Ľudia pozorovali, že ich životná úroveň sa v porovnaní s obdobím života v Československej republike pozdvihla. Avšak vtedy nemali prístup k informáciám. Noviny na dedinách boli nedostupné a rádio nemal v dedine nikto. Ak ho náhodou aj niekto mal, nikto ďalší o tom nevedel. Židia v dedine nežili, preto si miestni ani nevšimli, že sa postupne z okolitých dedín strácajú. 

Koniec dobrých čias a príprava SNP

Koncom leta 1944 sa v Uhrovskom Podhradí a okolí začali diať čudné veci. Podhorská dedinka, ktorá mala vtedy asi 240 obyvateľov, sa začala plniť cudzími ľuďmi. V Uhrovci, Bánovciach a okolí sa už začiatkom roku 1944 začalo potichu formovať partizánske hnutie. V Uhrovskom Podhradí sa nakopilo množstvo mladých mužov zapojených do odboja. Dedinčania ich prijali a poskytli im všetko, čo mohli. Vznikla Partizánska brigáda Jana Žižku, ktorá mala až 1 600 členov. Pôsobila najmä v Inoveckých a Strážovských vrchoch.

Viliam mal v čase SNP osem a pol roka. Ich dom stál takmer na konci dediny smerom na Rokoš. V poslednom dome u suseda Michala Duranziu bola zriadená poľná kuchyňa, kde sa vo veľkých kotloch varil guláš a piekol partizánsky chlieb. Viliam spomína, že tam bolo veľmi rušno a nepretržite tam varili 5-6 kuchári a piekli 2-3 pekári. Kuchára tam robil aj Žid Janko Preissig, ktorý si zmenil priezvisko na Petrovský a párkrát dal Viliamovi najesť dobrého guláša. Za poľnou kuchyňou ľudia nazhromaždili množstvo dobytka a hydiny, aby mali z čoho variť. Múku a ostatné potraviny poskrývali po domoch. Zabezpečovali aj potrebné materiálne vybavenie ako obuv a kože z Baťovian (Partizánske) či látky z Tiberghienky (Merina Trenčín).

Viliam si pamätá, že v septembri 1944 do školy nenastúpil. Jeho škola bola prebudovaná na nemocnicu, kde počas SNP ošetrovali ranených partizánov. Liečili v nej chorých a ranených, robili amputácie aj zložitejšie operácie. Zvyšky ľudských tiel, krvavé obväzy a iný materiál pálili pri miestnom cintoríne, aby po nich nič nezostalo. Neskôr bola za dedinou v horách zriadená ešte väčšia poľná nemocnica. Partizáni robili prepady a diverzné akcie na nemeckými jednotkami obsadené Bánovce. Jedným z ich cieľov bol aj vtedajší prezident Jozef Tiso, ktorý do Bánoviec chodil často ako dekan. Partizánske jednotky mali v úmysle ho zajať, no nepodarilo sa im to. Ukoristili však aspoň jeho auto. Tisovo auto istý čas stálo vo dvore u Turkovcov. Neskôr bolo spolu s ostatnými ukoristenými asi 30 autami a 10 motorkami premiestnené na lúku za dedinou, potom všetko zmizlo nevedno kam.

Ukrývanie Židov po domoch

Okolie Uhrovca a podhorské dediny boli častým cieľom zúfalých ľudí utekajúcich pred nacistickým besnením. V rovnakom čase, ako prichádzali partizáni, začali prichádzať aj Židia. Z dediny, ktorá bola v okolí jednou z mála, kde žiadni Židia nežili, sa stalo útočisko židovských rodín z okolia Bánoviec a Topoľčian. Miestni vo svojich skromných príbytkoch prichýlili približne sto ľudí.

V dome Turkovcov sa tiež našlo miesto pre utečencov. „Moja mama ubytovala jednu rodinu, nejakí Flizenberovci. Tak nejako sa volali, už presne neviem. Mali jedného syna, ktorý bol retardovaný. Oni boli obidvaja lekári. Ten muž mi hovoril: ‚Chlapče, cesnak je polovica lekárne.‘ Skutočne, títo traja ľudia ten cesnak mali všade, v každom vrecku, v kufríku. Ešte aj pod vankúšom, na čom mali hlavu položenú. Spali nad maštaľou v takej komore. Ešte aj tam ten cesnak mali. Verili tomu a mali to snáď aj overené. Pochádzali z Topoľčian,“ spomína Viliam na židovskú rodinu, ktorá u nich bývala. Mali so sebou príručný kufrík plný drahých vecí, šperkov, zlata, diamantov a brazalétov. „U nás boli tak do konca septembra. Mesiac aj voľajaké týždne, to už presne neviem. Potom, keď sa už odsťahovali do hôr, naši občania im ďalej pomáhali. Lebo peňazí mali moc, zlata mali moc, len nemali to, čo potrebovali,“ spomína na nešťastných Židov Viliam.

V najvypätejších časoch žili v domoch okrem dedinčanov aj ukrývaní Židia a partizáni. V jeseni 1944 sa z Uhrovského Podhradia a okolitých dedín pod Rokošom stalo miesto odporu voči nemeckej okupácii a ich posluhovačom. Židia spávali v komore nad maštaľou a partizáni v maštali. Čoskoro sa však k ukrývaným židovským rodinám dostalo varovanie, že nemecké jednotky budú robiť razie a chytať ich. Vybudovali si asi 15 bunkrov v jedline Pod lazom približne 1,5 km za dedinou smerom na Rokoš.

Smrť sa volala Edelweiss

Nemcom sa spočiatku nedarilo útoky povstaleckých jednotiek eliminovať. V septembri a októbri sústreďovali svoju pozornosť najmä v okolí Banskej Bystrice. Po jej obsadení však posilnili aj oblasť Strážovských vrchov a Považského Inovca, kde operovala Partizánska brigáda Jana Žižku. Mohutne posilnené nemecké jednotky robili takmer každodenné výpravy proti partizánom, ktorí nedokázali dlho vzdorovať. Na teror nacistov však doplácali aj civilisti. Nemecké jednotky v Bánovciach posilnili špeciálne bojové komandá určené na vyhľadávanie Židov a partizánov – Einsatzgruppe H a zriadené Sonderkomando ZbV 15 či smutne preslávený Edelweiss. Údajne prišli na pozvanie samotného vtedajšieho prezidenta. V oblasti pôsobila aj ďalšia protipartizánska jednotka s krycím názvom Josef. S podporou pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy robili časté trestné výpravy po dedinách pod Rokošom.

Nemecké jednotky doplnili sily až na 15 000 mužov a plánovali generálny útok. Povstalci boli častými stretmi s nemeckými jednotkami už značne oslabení. Velenie Partizánskej brigády Jana Žižku sa preto v noci z 23. na 24. novembra rozhodlo stiahnuť a presunúť. V horách tak už Nemci našli len zvyšky povstaleckých jednotiek, ktoré sa nestihli pridať k hlavnej skupine a utiahli sa do dedín. Nemci Uhrovské Podhradie prepadli 23. novembra a tri dni plienili, ničili a vykrádali. Miestne ženy a dievčatá zneuctievali a takmer všetkých mužov zajali a odvliekli na výsluchy do Bánoviec. Niektorým sa podarilo ujsť do hôr a skryť sa v bunkroch.

Koniec októbra a celý november nemecké jednotky terorizovali dediny v okolí Uhrovca a Bánoviec, niektoré vypálili. Z vypálených obcí odvliekli do zajatia a kruto vypočúvali a mučili celý mesiac asi 1 000 osôb. Časť z nich deportovali do koncentračných táborov a 35 umučených mužov aj žien skončilo 29 novembra 1944 v masovom hrobe v lesíku na Cibislávke.

Spomienka na miestnych partizánov

Viliam si spomína aj na vedúce osobnosti miestneho odboja, najmä na Štefana Kušniera a Michala Bežu zo Žitnej. Oni dvaja a Ján Repka boli hlavnými organizátormi miestnych partizánov. „A títo traja si spravili bunker – sa to volalo ‚Kamenné zrubisko‘. Všetci hovorili, že boli dosť neobozretní. Nemci ich prichytili, keď brali vodu z potoka, ktorá tiekla z Rokoša. Dvoch chytili – Miša Bežu a Števa Kušniera, ten bol ako veliteľ, a doviezli ich až do dediny. V dedine bol vtedy gardista Pajtina, ktorý hneď vyniesol rozkaz – Števo Kušnier bude ihneď zastrelený a Michal Bežo bude poľným súdom súdený. Tak sa aj stalo,“ spomína na partizánskych veliteľov Viliam.

„Števo Kušnier, som bol osobne u toho, keď ho vyzliekli a vyzuli tí gardisti. Tam boli dvaja alebo traja. Zobrali mu hodinky, ďalekohľad, krížik s retiazkou, prsteň. Vyzliekali ho pod klenom (pozn. javor), blízko toho, ako bola tá poľná kuchyňa spravená u Michala Duranziu. Prešiel od toho stromu takých 150 metrov smerom na Rokoš. Ten gardista mal automat a začal strieľať. Bol od neho takých 4-5 krokov. Začal strieľať najprv tak len tak na prsty. Ale sem-tam mu strelil aj na členok. Už sa potom začal aj potácať. Potom mu pustil celý zásobník do chrbta. Na mieste bol mŕtvy. Stalo sa to pri Dolnej peci, ako sa to vtedy volalo, kde sa vtedy pálilo vápno. Odtiaľ ho zobrali, ako pri ceste tiekol potok, tak za ten potok cca 30 metrov mu vykopali plytkú jamu, tam ho zahrabali a tým to bolo ukončené. Ja som bol osobne u toho všetkého,“ popisuje drastický zážitok z detstva pamätník.

Štefana Kušniera zastrelili a pochovali 24. novembra 1944. Okresný súd v Bánovciach po skončení vojny nariadil exhumáciu vojnových hrobov a 26. apríla 1945 identifikovali aj tento hrob. V protokole sa píše: „Vykopaná bola mŕtvola 170 cm dlhá, mužského pohlavia, oblečená iba do košele, spodkov. Svetra a boty nemá. Tento bol občanmi nájdený v chotári obce a pochovaný. Podľa udania znalca strelený bol automatom a má 7 rán strelných v chrbte a dve v hlave.“ Štefana Kušniera identifikovala jeho manželka Anna...

Židovská tragédia

Posledný deň studeného novembra 1944 bol štvrtok. Židia prežívali v bunkroch pod Rokošom už viac ako mesiac. Boli to židovské rodiny, ktoré sa skrývali aj u Turkovcov v Uhrovskom Podhradí, Kšinnej a Závade. V tom čase sa tam nachádzalo asi 120 dospelých, detí aj starcov. „Asi 15 bunkrov bolo dokonale zamaskovaných, aby boli dobre chránení pred zrakmi nacistov. V noci si chodievali brávať vodu do potôčika, ktorý tiekol asi 100 metrov od bunkrov,“ spomína na ukrývajúcich sa Viliam. To sa im stalo osudným. Koncom novembra robili Nemci a gardisti v Uhrovskom Podhradí a v okolí razie. Nadránom 30. novembra 1944 Nemci židovský úkryt objavili. Niekoľko ľudí hneď postrieľali na mieste, asi desiatku upálili v bunkroch a 40 ľudí zadržali. Boli to väčšinou starí a deti, zdatným dospelým sa zväčša podarilo včas ujsť.

„Až keď Nemci zatlačili partizánov do hôr, obsadili aj našu obec a robili razie po tých našich horách. Prišli na nich. No, samozrejme, všetkých tých, ktorí ešte zostali nažive – lebo hodne ich vtedy či už zo strachu alebo nepohodlného života alebo od zimy pošlo. Týchto Židov takmer všetkých zajali,“ spomína pamätník Viliam na deň, keď Nemci objavili bunkre.

Všetkých zajatých sústredili na školskom dvore v Kšinnej, vypočúvali a na druhý deň nad nimi vyriekli rozsudok  smrti. „Museli si vykopať takú ryhu cca 130-150 cm do hĺbky. Na tú nakopanú zeminu sa museli postavať, a už či to bol Nemec alebo gardista, zozadu všetkých skosil, teda zastrelil guľometom. Tam boli také pekné tie dievčence, môj ročník. Vtedy som aj plakal, keď som to videl, to si pamätám dodnes,“ zosmutnie ešte aj dnes pri spomienke na židovské rodiny Viliam.

Margita Braunová z Bánoviec, ktorá bola tiež medzi zajatými 40 osobami, vo svojej výpovedi prednesenej na Okresnom súde v Bánovciach dňa 28. apríla 1945 uviedla, že 5 ľudí z celej skupiny vyčlenili nabok. „Svedectvami o árijskom pôvode a výpoveďami nás uznali za Nežidov a boli sme zadelení do kuchyne.“ Margita Braunová ďalej svedčila, že tridsaťpäť Židov 1. decembra 1944 odvliekli za dedinu na miesto Pavle háj, kde si vykopali vlastný hrob. Dvom sa ešte podarilo ujsť. Zachránení boli pán Bréder z Trenčína s vnučkou Lidkou. Pani Braunová ostala v nemeckom zajatí ešte niekoľko týždňov.

Zima plná strachu

Protipartizánske razie neprestávali ani po týchto tragických udalostiach. Viliam si nespomína na žiadne Vianoce. Všetci sa snažili len nejako prežiť. Domáci naďalej podporovali odboj, aj keď už boli veľmi unavení. V dedine cez deň sliedili Nemci a na večer sa stiahli. Na noc prišli premočení a hladní partizáni a potrebovali sa zohriať. Ľudia im vychádzali v ústrety. Usušili sa, zohriali a najedli sa, pokiaľ bolo čoho. Trochu podriemali a zavčasu ráno odišli opäť do hôr. Viliam si spomína, že zásadnú úlohu zohral ich richtár Ondrej Kusý. Ľudia mu veľmi dôverovali a za každých okolností sa riadili jeho inštrukciami. „Všetci hovorili takmer jednotne. Keď išlo o výpovede a pýtal sa Nemec, či tu boli partizáni, všetci ľudia v tom Podhradí hovorili jednotne: ‚Áno, boli, nadránom odišli hore smerom na Rokoš.‘ Prišli partizáni a pýtali sa na Nemcov a ľudia zase odpovedali: ‚Áno, boli tu, večer odišli smer na Bánovce,‘ spomína na múdreho richtára Ondreja Kusého, ktorý ich organizoval tak, aby sa nestretli. V dedine prespávalo celé dva mesiace asi 100 partizánov, u Turkovcov šiesti.

Ďalšia veľká razia na Uhrovské Podhradie doľahla 8. februára 1945. „Keď u nás boli vtedy tí Židia, spávali v komore nad maštaľou. Medzitým partizáni na tú komoru doviezli 20 vriec múky. Tam ich zložili, ale otočili tie vrecia tak, aby nebolo vidno, že je na nich napísané „partizán“. Ten nápis nebolo vidieť, len vrecia. Prišla razia, keď boli zatlačení partizáni. Pre Boha živého! A naraz oni to tam objavili. Hneď bol vynesený ortieľ, že celý ‚Turke dvor‘ bude vypálený,“ spomína ešte aj dnes s hrôzou Viliam. V dvore bývalo päť rodín a doma boli len ženy a deti. Muži boli v tom čase na výsluchoch v Bánovciach. Vtedy ich opäť zachránil richtár Ondrej Kusý, ktorý vedel po nemecky a nejako ich uprosil, že miestni ľudia sú voči všetkým ozbrojeným skupinám bezmocní, čiže aj voči partizánom. Nemci už mali nachystaných 5 dvadsaťlitrových bandasiek benzínu, nakoniec si to rozmysleli. Popolom by ľahlo úplne všetko. Viliamovi vtedy v pamäti utkvela brigadírka nemeckého veliteľa, na ktorej mal smrtku a skrížené hnáty. Nemci však so sebou v ten deň odvliekli šesť chlapov, ktorí tam ešte zostali. Neskôr skončili v koncentračnom tábore pri meste Bruck v Rakúsku.

Razie a dennodenné napätie trvali asi do polovice februára, neskôr pozvoľna slabli.

Konečne nádych slobody

Uhrovské Podhradie bolo oslobodené 1. apríla 1945. Do dediny prišli rumunskí vojaci na vychudnutých koňoch a v ten deň sa vojna v Uhrovskej doline skončila. Po vojne v chotári odkryli niekoľko masových hrobov. Mŕtvoly exhumovali, čo bolo možné, identifikovali a pochovali nanovo. Na cintoríne v Uhrovskom Podhradí spočíva niekoľko padlých partizánov a neznámych osôb. Avšak ani jeden nie je z Uhrovského Podhradia. Viliam tvrdí, že to bola snáď jediná dedina v širokom okolí, v ktorej počas druhej svetovej vojny a SNP rukou nepriateľa nezahynul ani jeden domáci. Dokonca aj tí, ktorí boli odvlečení do koncentračných táborov, sa koncom mája všetci vrátili domov. Jediní zabití domáci boli členovia nemeckej rodiny Cigánekovcov z Karolintálu. Nadlesný Cigánek mal v správe okolité lesy a spolupracoval s gardistami a nemeckými vojakmi a udával pohyb a úkryty povstaleckých jednotiek po okolí.

Na exhumáciách sa ako robotník podieľal aj bývalý gardista Alojz Pajtina z Bánoviec. Ten predtým patril medzi najvýraznejšie postavy nacistického teroru. Po vojne ho usvedčili zo zverstiev, vrážd a znásilnení a odsúdili na 25 rokov väzenia.

Odchod z domu a vojenčina

Dedina sa z vojnových udalostí začala pomaly spamätávať. Ľudia začali opravovať domy, sadiť, siať a starať sa o statky. V roku 1948 sa k moci dostala komunistická strana a začali sa organizovať dvojročnice a päťročnice. Uhrovské Podhradie však podľa Viliamových slov zostalo orientované na poľnohospodárstvo. Elektrinu do Podhradia zaviedli až v roku 1953 a dedina začala trochu napredovať.

V okolí sa však začal rozvíjať priemysel, či už Tatravagónka v Bánovciach alebo Závody K. J. Vorošilova v Novej Dubnici. Ľudia začali agrárny život postupne opúšťať. Keď v roku 1958 prišla kolektivizácia, už nebolo ani čo poriadne odovzdať do družstva. „Pred vojnou sa tam dorobili 3 vagóny zbožia, 5 párov koní a 80 kráv uživilo. Každý kúsok poľa bol obrobený na 100 %. Teraz je tam jedna džungľa. My sme museli odovzdať jednu kravu a jednu ovcu. Kone mali už len traja, tí ich odovzdali,“ spomína pamätník Viliam. Úrodné polia zostali ležať úhorom, okolité pastviny spustli a dedina sa začala pomaly vyprázdňovať.

Viliam dokončil školu a v roku 1955 nastúpil na základnú vojenskú službu do Karlových Varov k 62. automobilovej rote. Pamätník a jeho kamarát a multiumelec z Košíc Ján „Báčik“ Jančík spolu pobudli na vojenskej ošetrovni v meste práve v čase, keď sa v roku 1956 v Karlových Varoch konal 9. ročník Medzinárodného filmového festivalu. Jano hrával na harmonike pre kúpeľných hostí a spolu sa im podarilo dostať až do blízkosti vtedajšej talianskej filmovej divy Giovanny Ralli a pobozkať jej ruku.

Návrat na Slovensko

Aj po dvoch rokoch vojenčiny Viliam zostal v Karlových Varoch. Po vojne sa tam usadila rodina Bežovcov zo Žitnej. Ich traja synovia pracovali ako súkromní autodopravcovia. Najmladší z nich musel narukovať a na jeho miesto nastúpil Viliam. Začal dovážať materiál pre stavebnú firmu. Bežovci však ako súkromní podnikatelia prekážali vtedajšiemu politickému systému a označili ich za protištátne živly. „Tam som bol do Veľkej noci, do apríla 1958. Naraz v tom apríli pred Veľkou nocou sa stalo, že ich všetkých troch naraz zabásli a odsúdili. Všetci išli do Jáchymova do bane,“ spomína na krutý koniec bratov Bežovcov Viliam.

V Čechách však zostal pracovať na rôznych pozíciách až do októbra 1961, potom sa vrátil na Slovensko. Zamestnal sa v Nitratexte vo Svinnej ako obchodník a vedúci družstva a mal na starosti až 40 zamestnancov. Viliam nebol straník a v politike sa nikdy neangažoval. V auguste 1968, v deň obsadenia republiky spojeneckými vojskami, cestoval na služobnú cestu. „Už neviem presne, ktorý deň to bol. Deň, keď sa tlačili tanky na Trenčín. Mali sme celoštátne kontrakty v hoteli Moskva v Gottwaldove. Ja som vo Svinnej pri cintoríne nastúpil do autobusu, akoby nič. Až v Trenčíne som sa dozvedel, že nás Rusi obsadili,“ spomína na príchod tankov Viliam. V Gottwaldove sa, samozrejme, v ten deň žiadne kontrakty neuzatvorili a Viliam aj s kolegami z ostatných podnikov sa museli dostať po vlastnej osi domov naprázdno.

V Nitratexte zostal Viliam pracovať až do odchodu do dôchodku v roku 1996. V súčasnosti žije v Trenčíne s manželkou, dcérou a jej rodinou. Do Uhrovského Podhradia zavíta raz za rok a pospomína na udalosti, ktoré sa nám dnes môžu zdať neuveriteľné.