Ľubica Trubíniová

* 1958

  • „Mala som sem-tam čas aj po večeroch a chcela som pomôcť, tak som si hovorila, že prečo nie, že pôjdem pomôcť do VPN-ky. Oni stále vyzývali, že budú radi, keď im ľudia pomôžu. Tak som tam jeden večer nabehla, že chcem ísť pomôcť na Ventúrsku, došla som tam do toho Mozartovho domu, že prišla som pomôcť, že som zo stavebnej fakulty. No a narazila som na Máriu Filkovú, no a ona, ja jej to neberiem, veď vtedy to asi bolo celkom také tvrdé, tak ona ma tak odhadla, že dobre, mohli by ste nám tuto poutierať riady. No a ja, že však doobre, veď mne tá robota ako taká nevadila, len som predpokladala, že budú vyťažení rôznymi inými robotami, pri ktorých by som mohla pomôcť, majúc tie skúsenosti z tej staváriny. No a tak som im poumývala, poutierala riady a keďže žiadna robota nebola, tak som odišla domov. No a to bolo všetko, celá moja pomoc VPN-ke."

  • „Nemám pocit, že by niekto chcel bunku VPN (na Geotechnickej katedre Stavebnej fakulty STU) zakladať. Oni boli všetci pro – podporovali revolúciu, ale myslím, že to nebolo nejako formalizované. Ono... a ja som to dosť oceňovala, že tí ľudia boli dosť proti, proti takému prázdnemu formalizmu, že naozaj skôr prirodzene, ľudsky, všetky tie formalizmy im boli cudzie. Takže mám pocit, že aj z tohto dôvodu oni netiahli k tomu, že nejaké VPN tam formalizovať."

  • „Išli sme na námestie priamo zo školy po Obchodnej, presne si pamätám tú atmosféru, že už sme boli takí nabudení, a samozrejme aj tá neistota, že ktovie, čo to bude, že či tam nejaké vojsko nepríde alebo tak. No a prišli sme na námestie a tam to začalo, jednak proste to množstvo ľudí, to samé o sebe je taká atmosféra, ale potom boli aj tie vystúpenia. No a pre mňa to bolo fakt, ako to ten Martin Bútora pomenoval, tak pre mňa to bolo odkliatie a oslobodenie, ale totálne. Ja som v živote nič silnejšie nezažila a myslím si, že ani nezažijem už. Pre mňa to bol taký zásadný zlom v živote a taká sila, lebo nielen tá spoločná emócia tých ľudí, ale ten pocit, že teraz sa to vlastne, týmto spôsobom sa to vlastne všetko vyriešilo a vysporiadalo. Ja som to aj tušila, a postupom času som sa k tomu aj dostávala a vedela som, že nie je všetko okej, ale tie detaily som nevnímala a nedostala som sa k nim, ale zrazu mi to všetko tak akoby docvaklo a poskladalo sa, že vlastne tá pravda je takáto."

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 17.02.2020

    (audio)
    duration: 02:25:35
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Zrazu mi všetko docvaklo a poskladalo sa. Že pravda je takáto

Ľubica Trubíniová sa narodila 30. októbra 1958 v Bratislave. Jej otec Milan bol vojakom z povolania (dôstojník) a mama pôsobila ako učiteľka v materskej škôlke – neskôr ako riaditeľka škôlky. Ľubica zmaturovala na gymnáziu na Tomášikovej ulici (dnes Gymnázium L. Novomeského) a pokračovala v štúdiu na Stavebnej fakulte STU v Bratislave, katedra geotechniky. Promovala v roku 1983 a následne sa zamestnala v podniku Hydrogeologický prieskum. V roku 1986 pokračovala na geotechnickej katedre ako vedecká ašpirantka. V novembri 1989 sa spontánne zapojila do revolučných aktivít, najmä na stavebnej fakulte. Od januára 1990 vstúpila do Strany zelených, kde sa po čase stala vedúcou sekretariátu. Do aktívnej politiky ako poslankyňa nikdy nevstúpila. V roku 1993 vyhrala konkurz na vedúcu kancelárie Greenpeace na Slovensku. Viedla pre nich kampaň Bezjadrové Slovensko a v organizácii zostala pôsobiť desať rokov. V súčasnosti sa stále zapája do environmentálnych aktivít a publikuje v médiách na témy súvisiace so životným prostredím. Za svoju činnosť získala v roku 1997 Cenu Josefa Vavrouška a v roku 2000 cenu The Sasakawa environmental award.