Renata Straková

* 1959

  • ,,Raz išli cez dedinu a mama niesla pod kabátom pre svoje deti chlieb. Dedo bol na nútených prácach mimo, v Rakúsku, a babka ostala sama s deťmi. Ten chlieb niesla pod kabátom schovaný. Vtedy za také niečo hrozila smrť. Išli po ulici a zrazu sa pred nimi objavili ssáci. Babka zbledla, už ich zastavovali, môj tato taký malý, sedem či osemročný zasalutoval Heil Hitler, Nemec sa začudoval, odpovedal Heil Hitler a pustil ich ďalej. Takže tým pádom naozaj zachránil nielen seba, ale aj babku. Babka zbledla, dodnes na to spomínajú. A tato bol svedkom, aj keď rozstrieľali občanov v dedine. Ako tiež rozstrieľali Nemcov, keď už Rusi vošli a bez pardónu strieľali všetkých. Aj napriek tomu, že tam boli aj Poliaci v nemeckých uniformách. Počul, keď boli pod múrom, že jeden Ježišmária po poľsky zakričal. Má také spomienky veľmi živé."

  • Vtedy som bola v piatom mesiaci, hovorím si, potom, keď porodím, nebudem môcť cestovať, idem ešte pozrieť rodičov, navštíviť ich. Presne prvého mája sa manifestovalo, vtedy sa ešte manifestovalo, v tom osemdesiatom šiestom, tak som bola na námestí pozorovať. A na druhý deň všetci už stáli v radoch a jódovú tinktúru brali. Nevedela som, čo a prečo, ale v Poľsku sa otvorene hovorilo o tom Černobyle. Takže prišla som vlakom do Trenčína a pýtam sa muža a svokrovcov, vy ako to beriete, či si aj tu môžem ísť pre jód. A oni a prečo, o čo sa jedná? Absolútne o tom nevedeli nič. Dobre viete aj vy, vy si to asi nepamätáte, ale bolo to tak. Až po dvoch týždňoch v Novom Meste nad našim sídliskom krúžili vrtuľníky, ktoré merali stupeň radiácie. A viem, že vtedy, keď som išla na prechádzku s dcérou, v živote som toľko štvorlístkov nenašla na našom sídlisku ako vtedy, takže tie mutácie tam museli byť naozaj silné. Napriek tomu to tak dlho skrývali pred ľuďmi, že sa vôbec niečo stalo. V Poľsku sa o tom vedelo hneď, a preto aj ten jód ponúkli všetkým. Môj synovec sa vtedy narodil a naozaj mal problémy veľmi s hrdlom, kašľal a tak ďalej. Boli veľké problémy s dieťaťom. Ja som tiež tŕpla, či to nebude mať vplyv aj na moje nenarodené dieťa. A narodil sa v auguste 1986 syn v Trenčíne. Čo teda bol rozdiel rodiť v Plovdive a v Trenčíne. To vám poviem. Samozrejme, že muž s dcérou len cez okienko, keď viezli syna mohol vidieť. Inak žiadne stretnutie s nami osobné. A potom, sedel normálne, keď sa až začal stavať na nohy, zistili sme, že čosi nie je v poriadku. Začali sme chodiť po neurológoch a tak ďalej a zistilo sa, že má vážnu genetickú diagnózu, že nikdy nebude chodiť.

  • ,,Od začiatku sme si všimli, Bulhari boli veľmi proruskí, prosovietski. Tam ten vplyv bol veľký by som povedala. Tam sa na štúdiá naozaj dostávali aj protekčné, stranícke deti. To bolo zjavné. Dokonca sme to videli, aj o tom rozprávali tie decká. Tí študenti, ktorí boli v strane, mali vždy lepšie známky ako ostatní Bulhari. Mali lepšie vzťahy, alebo profesori k nim ako k ostatným. Naozaj boli privilegovaní. My cudzinci, hm. Poviem vám jedno, že na Poliakov vždy pozerali trošku zhora. Samozrejme, v každom socialistickom štáte mal každý ročník povinný politický predmet. Prvý ročník to bola história bulharskej komunistickej strany, druhý ročník náučný komunizmus, a tak ďalej. Tie štyri roky sme každý rok museli absolvovať nejakí politický predmet. A veľmi vážne to brali všetci. No ale my na tých prednáškach či cvičeniach to bolo pre nás tak, no, história, dejiny komunistickej bulharskej strany, to bolo pre nás tak nezaujímavé. Vždy sme mali pripomienky a nechceli nám dať slovo, lebo sa báli, že na čo sa zase opýtame a čo nám budú musieť vysvetľovať a odpovedať. Zvlášť sme sa hlásili, čo sa týka kolektivizácie poľnohospodárstva. A oni nie, nič nehovorte, vy ste stále kulaci, u vás vôbec žiadna kolektivizácia nie je, nebudete sa tu vyjadrovať, vy ste stále ešte páni a buržoázia. Stále nás považovali skôr za prozápadných. Napriek tomu, že sme boli v tom istom tábore."

  • Full recordings
  • 1

    online, 26.03.2021

    (audio)
    duration: 02:27:48
Full recordings are available only for logged users.

Bulharsko bolo najďalej, kam sa mohla v komunizme dostať

Renata Straková, rod. Galkowska, sa narodila 10. februára 1959 v meste Szamotuły. Mama sa volala Daniela, rodená Mlynska a otec Kazimierz Lech Galkowski. Dňa 16. marca 1967 sa jej narodil brat Jacek. Na základnú školu chodila v rokoch 1966 – 1974. Na gymnáziu študovala v biologicko-chemickej triede (1974 – 1978). Vysokú školu absolvovala v bulharskom meste Plovdiv, odbor záhradníctvo - vinohradníctvo (1978 – 1982). V treťom ročníku sa vydala za Slováka Petra, ktorého spoznala na kurze alpinizmu. V roku 1982 sa narodila dcéra Veronika, ktorej dali československé občianstvo. V apríli 1984 začali obaja pracovať v štátnych majetkoch v Novom meste nad Váhom. Dostali trojizbový byt. Renata nastúpila ako chmeliarka. V auguste 1986 sa narodil syn Lukáš. V roku 1988 sa presťahovali do Trenčína a muž začal pracovať ako kurič. Renata si neskôr urobila doplňujúce vysokoškolské štúdium, aby mohla učiť. Získala tiež certifikát z nemčiny. Šesť rokov učila na základnej škole prírodovedné predmety. S kamarátkou a rodáčkou z poľských Katovíc založili Poľský klub Stredné Považie (2002). Posledných deväť rokov pracovala v centre sociálnych služieb. V roku 2021 odišla do dôchodku.