Ján Sabaka

* 1930

  • „Poviem vám pravdu, nebolo čo jesť. Našli sme zabitých koňov, na ktorých Rusi padli. Ľudia z nich odrezávali mäso, tak som si odrezal aj ja. A to som pekne doniesol do pivnice, kde sme boli štyri rodiny, a tetka Lepčíková nám navarila guláš. Bolo to trošku také sladšie, ale žalúdky boli plné. Lenže varilo sa len v noci, aby ten dym nebolo vidieť, cez deň sa nedalo; my sme síce spali, ale babka varila, potom ráno, i keď už bol taký chladnejší, už nebol teplý ten gulášik, najedli sme sa. To vám môžem potvrdiť, toho hladu, čo som zažil.“

  • „Keď bolo trochu ticho, tak som sa išiel pozrieť, či nenájdem niekde aspoň zemiačiky, lebo tie naše už sme vyjedli alebo boli už pohnité, čierne, to sa nedalo jesť. Ja som jeden na Vianoce zjedol, taký najväčší, v predstave, že jem jablko. Tak som si to predstavoval a zjedol som ho celý, pochrúmal som ho aj s kožkou, neočistený. Zjedol som ten zemiak na svoje narodeniny dvadsiatého štvrtého decembra.“

  • „No takže všetci strielali na nás. Pre nás to bolo ako mínové polia. No choďte tam. No vystrč hlavu niekde. Sám som videl, ako jeden z našich, čo boli evakuovaní východniari, to dostal priamo do čriev, rozsypalo ho, chlapa. No ja, keď som to videl, vracal som, a nemal som ani z čoho. Taký bol život, to už som musel sa z toho... tak, viete, ako keby som chodil po záhrade a stúpal po jablkách popadaných.“

  • Full recordings
  • 1

    Turčianske Teplice, 04.09.2015

    (audio)
    duration: 01:02:43
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Zjedol som ten zemiak, na svoje narodeniny, dvadsiateho štvrtého decembra

IMG_5666u.JPG (historic)
Ján Sabaka
photo: vlastný archiv

Ján Sabaka sa narodil 24. 12. 1930 vo Východnej. Jeho otec bol opravárom topánok, matka ženou v domácnosti. Ako 13-ročný školák počas prázdninovej brigády v garbiarni zažil začiatok SNP v uliciach Liptovského Mikuláša, kde mu postrelený civilista padol do náručia. Následne sa počas bojov o Mikuláš dva mesiaces s otčimom ukrýval v pivnici. Neskôr bol nasadený na budovanie ústupových okopov smerom na Ružomberok, odkiaľ sa mu podarilo utiecť, kým nebol chytený Vlasovcami, ktorí ho šikanovali, v noci sa mu však podarilo utiecť. Po vojne sa zúčastnil odpratávacich prác. Rodina bola nasťahovaná spolu s ďalšími rodinami do starého mlyna, kam zatekalo. Po vyučení sa za čašníka pracoval v závodnej kuchyni spojených garbiarní, kde pri narážaní suda čiastočne prišiel o zrak. V martinskej nemocnici sa zoznámil s karpatskou Nemkou, ktorá tiež prišla k úrazu jedného oka. Spoločný osud ich zblížil a r. 1951 sa zosobášili. To, že si vzal Nemku, mu dali všade pocítiť: v rodine aj v zamestnaní. Po neúspešnom žiadaní o dôstojné bývanie pre nastávajúcu rodinu odišiel so ženou a bábätkom do Turca.Svokrovcom na Dolnom Turčeku sa po vojne do ich domu nasťahovala istá stranícka príslušníčka. No vďaka tomu, že ich dcéra si zobrala Slováka, mohli svoj dom postupne celý obývať. S postupným ovládaním švábskeho dialektu sa Ján začleňoval do spoločenského života nemeckej komunity, v ktorej napokon organizoval športové a kultúrne podujatia. Skúsenosti z tohto obdobia nakoniec zúročil v povolaní kultúrneho referenta v kúpeľoch Turčianske Teplice, kde pôsobil až do dôchodku. Predtým však absolvoval tvrdú školu v Martinských strojárňach.