The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

MVDr. Jaroslav Prokop (* 1925)

• narodil sa 1. septembra 1925

• 1937 – 1938 v Žatci zažil heinleinovské zhromaždenia Sudetských Nemcov

• 1939 úmrtie otca a zažívanie protičeských nálad v Dolnom Kubíne

• 1943 – 1944 stretnutia s utekajúcimi väzňami z koncentračných táborov

• 1944 – 1945 pripojenie sa k Povstaniu

• 1947 boj proti Banderovcom

• začiatok 60. rokov vylúčený z KSČ a odsúdený na 2-ročný trest

• 1968 opätovne prijatý do KSČ

• 2019 žije v Dolnom Kubíne

Príbeh Jaroslava Prokopa je silne poznačený vojnou. Hoci v jeho živote tvorila relatívne krátku epizódu, bola natoľko intenzívna, že zásadne ovplyvnila ďalšie udalosti. Vojna v rodine Prokopovcov sa o slovo hlásila už pred Jaroslavovým narodením. Jeho otec, tiež Jaroslav, rodák zo Šumavy, pochádzal z rodiny pivovarníka. Predchádzajúce generácie Prokopovcov boli tiež výrobcami piva. Po vypuknutí prvej svetovej vojny musel Jaroslav Prokop starší ako vysokoškolský študent narukovať do cisárskej armády: „Otec študoval vo Viedni za zverolekára. Prišiel ale povolávací rozkaz a ako 20-ročný išiel na front. Strávil tam vyše tri roky, bol členom jazdeckého oddielu v Haliči.“

Po skončení vojny štúdium dokončil v Brne a ako mladý absolvent sa spolu s ďalšími Čechmi a Moravanmi dostal do slovenskej časti mladej republiky. V roku 1921 prišiel do Dolného Kubína, kde začal pracovať ako veterinár a stal sa členom spolku prisťahovalcov spoza rieky Moravy: „Otec tieto stretnutia neskôr začal organizovať a bol popredným členom Čechov žijúcich v meste.“

Popri svojej profesii sa zoznámil s roľníkom Jánom Dudášom, do ktorého dcéry Márie sa zahľadel. Sympatie boli vzájomné, a tak sa v roku 1923 zosobášili.

Predvojnové napätie na oboch stranách Moravy

Po dvoch rokoch od svadby sa manželom 1. septembra 1925 narodil syn Jaroslav. Po ôsmich rokoch pribudol do rodiny aj mladší syn Miloš. Jaroslav sa vo svojich spomienkach živo vracia k predvojnovej eskalujúcej situácii v Dolnom Kubíne: „Kubínčania boli silní katolíci a najmä ľudáci, ktorí nemali radi Čechov. Hoci aj otec bol katolík, jeho brat bol dokonca farár, ako Čech, ktorý organizoval miestnu skupinu, si mnoho od miestnych vytrpel a my spolu s ním.“

Okrem tejto skúsenosti s náboženským a národným napätím mal Jaroslav ešte intenzívnejšie zážitky zo Sudet, kde ako 12 a 13-ročný žiak trávil prázdniny. „Otec sa dohodol s bratom, aby som sa zdokonalil v nemčine, že pôjdem cez prázdniny do Žatca. Našli mi českú rodinu, v ktorej boli deti v rovnakom veku ako ja, aby som mohol s nimi konverzovať. Tak som sa s nimi skamarátil a zistili sme, že sme rovnakého názoru na sudetských Nemcov, ktorých sme nemali radi. V tom čase tam boli tie zhromaždenia henleinistov. To si neviete predstaviť! Tie tisíce ľudí ako kričali a hajlovali! Z tých Nemcov tam boli aj takí chlapci, členovia Hitlerjugend, na ktorých sme pokrikovali protinemecké heslá, tak sme sa veru aj do krvi pobili!“ Už tieto zážitky dospievajúceho chlapca predznačovali, že celospoločenské napätie sa bude riešiť väčším konfliktom.

Oveľa pokojnejšia situácia nebola ani v rodnom meste. Česká minorita spolupracovala stále užšie a po vzniku Hlinkovej gardy bolo nepriateľstvo voči nim ešte citeľnejšie.

„Otec chodil na tie schôdze, raz tak prišiel neskoro domov a ľahol si do svojej izby. Po tom, ako ráno nevstával, mama išla za ním. Našla ho mŕtveho.“ Záhadné a náhle úmrtie však v meste údajne nikto nevyšetroval. Stalo sa to na Nový rok 1939 a miestni predstavitelia „boli iba radi, že je o jedného Čecha menej“. Najbolestivejšie pre rodinu bolo, že zosnulého nechcel pochovať katolícky farár. Ako dôvod uviedol to, že s manželkou, ktorá bola evanjelička, vychovávali synov v protestantskej viere. „Nemohol ho prísť pochovať ani brat Ferdinand, ten sedel na Pankráci po tom, ako ho zatkli za jeho podporu študentských protestov v Prahe. Ten sa z väzenia už von nedostal, cez vojnu ho previezli do Dachau a tam bol v štyridsiatom druhom popravený. Otca nakoniec pochoval až evanjelický farár, aj to až šesť dní po smrti,“ hovorí pamätník.

Vypuknutie vojny a vstup do Povstania

Po týchto udalostiach a vypuknutí vojny sa Jaroslav zapojil do odboja voči režimu, s ktorým absolútne nesúhlasil: „V Kubíne sme mali taký tajný evanjelický spolok, v ktorom sme ako chlapci bojovali proti ľudákom. Chodili sme v noci po meste a strhávali sme ich plagáty alebo sme písali rôzne heslá.“

Jaroslav v tom čase študoval na gymnáziu a  patril síce k dobrým študentom, jeho negatívny postoj voči vtedajším štátnym pomerom bol známy. Preto patril do okruhu podozrivých: „Boli sme v tom dobrí, mali sme rôzne makety písmen, tak nám to písanie išlo rýchlo a aj keď nás vyšetrovali, vedel som všetky farby a štetce dobre ukryť.“

Od chlapčenských zábaviek však Jaroslav dozrieval veľmi rýchlo, najmä vtedy, keď sa od roku 1943 na Orave objavili utekajúci väzni z koncentračných táborov, ktorí rozprávali o nacistických zverstvách. „Starý otec im pomáhal a ja som sa k nemu pridal. Bol som taká povaha, že mi bolo jasné, že musím urobiť niečo viac.“ Po vypuknutí Slovenského národného povstania koncom leta 1944 sa Jaroslav okamžite hlásil v dolnokubínskych kasárňach ako branec.

V prvých akciách bol nasadený ako pomocník guľometníka a bojoval v okolí Hruštína, kde skupina prepadla nemecký konvoj. Bol členom skupiny Blesk – Signál, v ktorej bojoval aj s priateľmi Františkom Pálkom a Borisom Boorom. Po viac ako mesačných bojoch vojaci už nedokázali odolávať nemeckej presile a trojica partizánov sa rozhodla odísť z Oravy do centra povstaleckého územia, do Banskej Bystrice. Prišli do neďalekej dediny Badín, kde už bolo stiahnuté vojsko. „Stretli sme tam nášho veliteľa z Oravy, a tak sme sa mu prihlásili, že pôjdeme s ním, kam bude treba. On však hovoril, že situácia v Povstaní je nepriaznivá. A čoskoro sme to sami zažili, zaútočili na nás Nemci a hoci sme sa ubránili, nebolo riadneho veliteľstva a vojaci dezertovali. Tak sme si povedali, že pôjdeme na letisko Tri Duby, ono bolo blízko, dáme sa na výcvik k parašutistom a zoskočíme dakde v Čechách. Zdalo sa nám, že tu Povstanie už končí.“ Trojica kamarátov na letisko prišla, ale nechali sa odviesť na Donovaly, kam sa sťahoval vojenský materiál autami. Dúfali, že odtiaľ sa dostanú k výsadkárom.

Do horskej osady sa sťahovali zostávajúce ľudské a materiálne zdroje Povstania. Čoskoro za vojakmi prišli aj hlavní velitelia vojenského odporu Golian a Viest. Vzhľadom na nepriaznivú situáciu sa Jaroslavovi a jeho priateľom sen o odlete na parašutistický výcvik rozplynul. Armádu síce zásobovali zbraňami a proviantom sovietske lietadlá, ale nálada medzi vojakmi bol skleslá. Vojaci, ktorým sa nechcelo bojovať a mali to blízko domov, dostali povolenie na odchod.

„Ako sme boli zídení, na vyvýšené miesto sa postavil generál Viest a prehovoril: ,Chlapci, situácia nie je dobrá, ale kto chce, môže ísť so mnou v ústrety nášmu vojenskému generálovi Svobodovi a slávnej Červenej armáde. Ale počítajte so smrťou!‘ Nám nebolo viacej treba a boli sme rozhodnutí pripojiť sa k nemu.“ Po prvých kilometroch pochodu chrbtom Nízkych Tatier, na Prašivej, stretli oddiel kapitána Jegorova a trojica kamarátov sa rozhodla pridať sa k nim.

Krvavé boje, v ktorých bola smrť veľmi blízko

Krátko na to, ako prišli na veliteľstvo Jegorovcov, sa dozvedeli, že majú ísť po pripravené zásoby do Korytnice. „A to bola zrada! To bolo prezradené, to bola taká liečka. Nemci mali Korytnicu obsadenú guľometnými hniezdami a ulice boli obkľúčené. Nechali nás do Korytnice prísť, to bolo zámerne urobené, a my sme sa ku žiadnym potravinám ani nedostali. A zrazu streľba! Ale krvavá streľba! To bola jedna z najhorších bitiek, čo som zažil. Bolo dobré, že my sme mali tie automaty. A automat má predsa len 72 nábojov a človek kosil, lebo sme sa dostali do tesnej blízkosti, keďže tie ulice boli obsadené. No ale čo už? Videli sme, že nie je dobre, len čím skôr nohy na plecia a zmiznúť.“ Jaroslavovi a jeho priateľom sa z obkľúčenia akoby zázrakom podarilo utiecť, ale veľa vojakov v bitke padlo.

Po tomto konflikte sa Jaroslav rozhodol zísť z hôr na Liptov. Ale keďže v krajine platilo stanné právo, nemecké vojská sa pohybovali vo všetkých horských dedinách, bol veľký problém nebadane prejsť, hoc sa už nepohyboval vo veľkej skupine. V Ľubeli mu pomohol priateľ z Dolného Kubína, ktorý tam pôsobil ako kaplán. Po krátkom pobyte u svojej tety chcel pokračovať v ceste domov na Oravu. Aby však mohli pokračovať nebadane ďalej, hoci bol už november, museli v mrazivej noci prekonať Váh: „K rieke sme sa dostali, ale mostami sme nemohli ísť. Možno keby sme sa boli prestrieľali, lenže to by si stráže musel zlikvidovať, no a streľbu by počuli – nič nevyhráš – zabijú ťa. Niet pomoci, len cez Váh sa prebrodiť. Hľadali sme také miesto, kde je plytšia voda, no a to už bola noc, neviem, koľko mohlo byť, aj zo desať hodín, možno aj viac, keď sme k Váhu prišli. Našťastie aj mesiac sem-tam blysol, tak sme aj videli, kde je hlbočina, ale predsa sme našli také miesto, ktoré bolo plytšie. Zobliekli sme sa, suché prádlo sme natlačili do batoha, v ľavej ruke automat a ruksak na chrbte. Museli sme si pozrieť aj dáku paličku, aby sme sa podopreli, aj pozreli, či tam nie je dáka hlbina. A už sme vstúpili do Váhu, no ale už nás každého pohlo, keď sme prvý krok do tej vody urobili, a ešte keď sme ten srieň videli, ako vrchom pláva. Ale keď si chceš zachrániť život, všetko jedno – musíš. Veľmi dobrý priechod sme našli, že tá voda nebola taká hlboká, ani tie skaly neboli také, žeby nám nohy otĺkali, alebo diery, či niečo také. Fajne sme prešli.“

Po tomto zážitku boli bližšie k domovu. V meste sa však rozchýrilo, že Jaroslav sa pridal k partizánom, preto sa doma nemohol ukázať. Pridal sa k oravsko-liptovskej partizánskej skupine Signál, ktorá sa pohybovala v lesoch a horských osadách. „Ja som okolie dobre poznal, preto využívali moje skúsenosti na odovzdávanie depeší či na prieskumnícku činnosť. Ale vyhadzovali sme do vzduchu aj mosty alebo železničné koľaje.“

Šťastie Jaroslava neopúšťalo ani v týchto chvíľach a hoci mu odvaha a opatrnosť nechýbala, dostal sa do ďalších život ohrozujúcich situácií. „Prišli sme k Medzihradnému a ako som mal vo zvyku, počkal som desať minút a počúval, čo sa deje v dedine, či tam nie je nejaký ruch alebo či veľmi psy neštekajú. A bol kľud, tak sme prišli do dediny. A tu zrazu spoza rohu záhrady vyskočil Nemec: ,Halt!‘ a dobre že rovno pušku o mňa neoprel, ale asi sa ma aj dotkol. Veľkú sprostosť urobil, že tak zblízka skričal. Ale ako on skríkol, ja som bol pripravený, tak som ľavou rukou odsotil tú pušku a on vystrelil. Ale výstrel preletel popri ramene preč a nezasiahol ma. Ale hneď zareagoval môj automat. Po streľbe hneď Nemci povyskakovali z tých okolitých domov – no a nie dobre! Dali sme sa na útek. Nemci, keď vyšli, najskôr ratovali tam toho, čo tam jojkal, a potom strieľali. Ja som mal takú duchaprítomnosť, že som nebežal cestou, ale som skočil do zamrznutého potoka. Tam ma nenašli, mal som šťastie, že nemali so sebou psa, čo by ma vystopoval,“ hovorí o incidente.

Situácia po vojne a nepriaznivý vývoj

Jaroslav prečkal zimné mesiace a príchod jari až do oslobodenia. Odvaha ho neopúšťala ani po skončení bojov, keď okamžite po príchode do Dolného Kubína začal s priateľmi zverejňovať informácie o gardistoch a kolaborantoch s ľudáckym režimom: „Hneď som však zbadal, že sa im až tak zle nestane, keď sa ich nový režim začal zastávať.“ Mladý muž pozoroval, že hoci on bojoval za slobodu z presvedčenia, neskôr o mnohom rozhodovala politika: „Hneď po vojne sme založili prvý zväz protifašistických bojovníkov a vstúpil som aj do komunistickej strany, ale bol som sklamaný z tých politických procesov a popráv.“ Začiatkom 60. rokov sa režim otočil chrbtom aj k nemu. „Najskôr starému otcovi znárodnili majetok a hoci som bol vedený ako starý člen strany, aj tak ma z nej vyhodili. Vrcholom bolo, keď tvrdili, že do protifašistického zväzu som sa pridal len z vypočítavosti a že som riadne nebojoval.“ Okrem toho bolo voči Jaroslavovi vznesené obvinenie ako voči protisocialistickému živlu a bol odsúdený na dvojročný nepodmienečný trest. Po odvolaní mu bol trest odpustený. Aj napriek tejto skúsenosti sa do strany v roku 1968 vrátil a neskôr pôsobil v jej regionálnych štruktúrach.

Viac sa mu darilo v osobnom živote. Hneď po vojne sa absolvent gymnázia rozhodol ísť v otcových šľapajach a prihlásil sa na univerzitu v Brne. V roku 1950 promoval ako absolvent zverolekárstva a nastúpil do novozaložených roľníckych družstiev na južnom Slovensku –  v Komárne a v Dunajskej Strede: „Dostal som ponuku ísť do Košíc, kde sa zakladala nová fakulta, že by som tam mal učiť. Ale mňa nebavilo sedieť nad knižkami, mňa tešili zvieratká a príroda, tak som sa rozhodol ísť domov.“ Jaroslav sa vo svojom rodisku v roku 1956 oženil s manželkou Ivanou, s ktorou mal dve dcéry. Po jej smrti radosť našiel pri svojej druhej manželke Vierke, s ktorou žije spokojnú jeseň života v Dolnom Kubíne.