„Ale zrazu spoza telefónneho stĺpa a rohu záhrady vyskočil Nemec: ‚Halt!‘ a dobre, že rovno pušku o na mňa neoprel, ale asi sa ma aj dotkol. Veľkú sprostosť urobil, že tak zblízka skričal. Ale ako on skríkol, ja som bol pripravený, tak som ľavou rukou odhodil tú pušku a on vystrelil. Ale vystrelil popri ramene preč a nezasiahol ma. Ale hneď zareagoval môj automat. Po streľbe hneď Nemci povyskakovali z tých okolitých domov – no a nie dobre! Dali sme sa na útek, aj Dušan, aj ja. Dušan mal ešte predstih, kým som ja ešte s tým Nemcom zdržal, ten ušiel možno aj 50 metrov. Nemci keď vyšli, tak streľba! Najskôr ratovali tam toho, čo tam jojkal, a potom streľba! Ja som mal takú duchaprítomnosť, že som nebežal cestou, ale som skočil do potoka.“
„K Váhu sme sa dostali, ale mostami sme nemohli ísť. Možno keby sme sa boli prestrieľali, lenže to by si stráže musel zlikvidovať, no a streľbu by počuli – nič nevyhráš – zabijú ťa. Niet pomoci, len cez Váh sa prebrodiť. Hľadali sme také miesto, kde je plytšia voda, no a to už bola noc, len večierkom sme prechádzali, neviem, koľko mohlo byť, aj zo desať hodín určite bolo, možno aj viacej, keď sme k Váhu prišli. Našťastie aj mesiac sem-tam blysol, tak sme aj videli – ej, toto tu je hlbočina, ale predsa sme našli také miesto, ktoré bolo plytšie. Zobliekli sme sa, suché prádlo sme natlačili do batohu, v ľavej ruke automat a ruksak na chrbte. Museli sme si pozrieť aj dáku paličku, aby sme sa podopreli, aj pozreli, či tam nie je dáka hlbina. A už sme vstúpili do Váhu, no ale už nás každého pohlo, keď sme prvý krok do tej vody urobili, a ešte keď sme ten srieň videli, ako vrchom pláva. Ale keď si chceš zachrániť život, všetko jedno – musíš. Veľmi dobrý priechod sme našli, že tá voda nebola taká hlboká, ani tie skaly neboli také, že by nám nohy otĺkali, alebo diery či niečo také. Fajne sme prešli, musel to byť nejaký brod, čo používali gazdovia.“
„Zrada a zrada! To bolo prezradené, to bola taká liečka. Nemci mali Korytnicu obsadenú. Kúpeľné mesto mali obsadené aj s guľometnými hniezdami a ulice obkľúčené. Nechali nás do Korytnice prísť, to bolo zámerne urobené, a my sme sa ku žiadnym potravinám ani nedostali. A zrazu streľba! Ale krvavá streľba! To bola jedna z najhorších bitiek, čo som zažil. Bolo to dobré, že my sme mali tie automaty. A automat má predsa len 72 nábojov a človek kosil. Lebo sme sa dostali do tesnej blízkosti, keďže tie ulice boli obsadené. No ale čo už? Videli sme, že nie je dobre, len čím skôr nohy na plecia a zmiznúť.“
Jaroslav Prokop sa narodil 1. septembra 1925 v Dolnom Kubíne v rodine zverolekára Jaroslava a Márie, dcéra tamojšieho roľníka. Rodina Prokopovcov, do ktorej sa narodil aj ďalší syn, Miloš, to v druhej polovici 30. rokov nemala ľahké. Otec, pochádzajúci zo Šumavy, mal neslovenský pôvod a zobral si za manželku evanjeličku, preto im aktívna ľudácka skupina robila mnohé ťažkosti. Po nečakanom úmrtí otca na začiatku roku 1939 sa pre rodinu situácia ešte zhoršila. Jaroslav sa ako mladý gymnazista pripojil ku skupine študentov, ktorí vo vojnových rokoch strhávali vládne plagáty a vypisovali heslá proti režimu. V roku 1944 zmaturoval a ihneď po vypuknutí Slovenského národného povstania sa prihlásil v dolnokubínsky kasárňach. Prvý mesiac trvania Povstania strávil na Orave, kde bojoval ako pomocník guľometčíka, po tom ako Nemci odporu potlačili, Jaroslav sa s druhmi rozhodol ísť do tyla povstaleckého územia. Bojoval v okolí Banskej Bystrice, neskôr na Donovaloch a po oboch úpätiach Nízkych Tatier. Na Oravu sa vrátil cez Liptov a pripojil sa ku skupine Signál, v ktorej pôsobil až do oslobodenia v apríli 1945. Po vojne sa stal veterinárom a bol aktívny v regionálnom politickom a protifašistickom hnutí.
