Irena Príkopská Macsiczová

* 1931

  • “No tak ja by som sa možno už presunul tak bližšie ku koncu Druhej svetovej vojny a by som sa opýtal na udalosti späté so Slovenským národným povstaním, či sa nejako dotkli Čeklísu, alebo ako ste vnímali, že sa odohrávalo toto Slovenské národné povstanie." "Dvaja chlapi sa dostali do toho povstania, lebo boli radoví vojaci, ale to sa k nám len tak dostalo, že sa zúčastnili povstaleckých...ale ináč sme nevedeli, to bolo od nás ďaleko." "Ale nijak sa o tom ani nerozprávalo?" "Nie, nerozprávalo sa. Neskôr, už potom, keď prišli cudzí...no nie cudzí, ale ľudia zo Slovenska, zo stredného, sa sťahovali do Bratislavy. Tak už si robili nároky. My sme sa zúčastnili povstania a nám patrí popredné miesto v riadení obce. To už takto. Vtedy sme už vedeli, že bol partizán. "A teda asi z tej obce Čeklís nebolo nejakých partizánov." "Nie. Nie, len tí dvaja. Aj sa vrátili." "Tak ja by som sa možno tiež trošku posunul ku koncu vojny. Bola bombardovaná Bratislava a vlastne ten Čeklís je blízko, v okolí. Tak či si spomínate na tieto udalosti. Či to bolo napríklad buď počuť aj v takto vzdialených obciach, alebo ako si na toto obdobie spomínate." "No v štyridsiatom štvrtom na vianočné prázdniny nám bolo ohlásené. Slečny sa už nevrátia po novom roku. Každý, kto býva v dedine tam to zariadi riaditeľ školy a tam sa budete hlásiť. To už sme… Ale dovtedy ten štyridsiaty tretí a štvrtý bol to...To sme nevedeli, keď ráno ideme do školy, či sa poobede vrátime. Lebo my sme boli veľmi blízko Vajnory...a zriaďujúca stanica, tam na tej zriaďujúcej stanici, tam boli niekedy aj desať súprav nákladných vlakov, ktoré išli...to boli nemecké nákladné vlaky, súpravy. A tie išli smerom na Nové Zámky, dole...pre nemeckých vojakov. Tak tam boli nálety denne. V Bratislave bombardovali “Dynamitku”, to bolo hneď pri stanici. Potom bola veľká továreň, tu pri zimnom...pri zimnej Dunaj plavbe. Tak tam boli tiež veľké nálety. No, ale my sme...školu tu na Dunajskej ulici nezbombardovali, tej sa ušlo, ale Cvernovka dostala." "A počas toho bombardovania ste sa nachádzali v Bratislave, či nie." "Ale áno. Potom..na konci Dunajskej stanici bola malá, nová stanica. Tak tam sme vystupovali z vlaku a hneď do školy. Za chvíľku do školy. Tak rýchle bežte deti, ktoré idete smerom na Bernolákovo, Ivanka, Chorvátsky Grob, bežte a do vlaku a uvidíme či pôjdete domov, alebo až za niekoľko hodín. Tak pre toto to už na Vianoce ukončili. Tú dochádzku detí do školy z vidieka." "A potom vlastne ste…" "Školu zariadila obec. Chorvátsky Grob, Ivanka, Zálesie a Bernolákovo...v krčme sme mali.”

  • “Ale ešte by som sa opýtal, že či v obci boli aj nejakí gardisti a či máte s nimi nejaké skúsenosti." "Boli, áno. Toho, keď prišli… odišli Maďari… asi za dva dni, v kostole sa objavilo tridsať Čeklísanov oblečených do gardistických uniforiem, v čižmách. Napochodovali na veľkú omšu o desiatej, do kostola. Ale potichu sa stala organizácia. Viedol to a organizoval jeden obchodník z Bernolákova, ale on pochádzal z Hlohovca. Bol prisťahovalec...priženil sa do Bernolákova, vymenoval sa za najdôležitejšiu osobu a on...podliehal mu ten notár. Nejak sa dohodli, ale notár sa nezúčastňoval, on nebol v tej uniforme oblečený. Občas mali aj nejaké nezhody, ale to sa… to boli nejaké menšie. Také, že deti mali zdraviť, my sme mali zdraviť “Na stráž”, no tak ten notár na zasadaní povedal, že politika nie je pre deti. Nech zdravia dobrý deň a môžu pozdraviť aj pochválený buď pán Ježiš Kristus. Lebo keď máme prezidenta farára, tak nech zdravia, ale nežiadajte aby školské deti zdravili “Na stráž”, to je pre nás, pre dospelých. Také menšie veci boli." "Takže ste sa nemuseli zdraviť “Na stráž”." "Áno, ale ten takzvaný komisár...komisár sme mu hovorili, tak ten už narobil v obci dosť nepokojov, lebo bolo päťdesiat, možno bolo päťdesiat päť železničiarov, rodiny, ktoré by mali postavené svoje domy… železnica sa za nich zaručila. Staval to, tieto rodinné domy na jedno kopyto senecký žid, Linkenberg. A to išlo na nejaké úspory, kto mal, lebo železničiari mali dobré platy, ostatné sa zaručila železnica. Z tých...a oni, keď Maďari odišli, aj oni museli. Vv úvodzovkách hovorím museli. Osud ich donútil odísť, lebo oni patrili k železničnej správe Nové Zámky a Štúrovo. A už za Bernolákovom posledné tri domy, to už bolo Maďarsko." "No vlastne aj tie Nové Zámky a Štúrovo." "Áno, áno. Tak títo ľudia...vedeli železničiari, že oni sa na Slovensku neuplatnia. Aj rečové problémy boli. Hovorili po slovensky, no ale po záhorácky, to je taká tvrdá slovenčina. Oni by sa ako strojvodcovia na štátnej linke ako na rýchlikoch neuplatnili. Tak oni išli do Nových Zámkov a aj do Štúrova, kde ich pridelili. Mnoho z nich si našlo bývanie v susednej obci, v Bieli. Tak kto mal možnosť, už to bolo...nebolo to prísne na tých hraniciach v Bernolákove. Oni občas mohli prísť do svojho domu, lebo nábytku si málo brali so sebou. Oni si mysleli, ale každý, že to bude zase nejaká krátka doba, a oni sa do svojich domov vrátia. No tak nevrátili sa. Šesť rokov sa nevrátili. No a Mutkovič, ten komisár. Volal sa Mutkovič. Ten zaúradoval. Do týchto pekných stavaných domov rozdelil dvanásť žandárov, niektorí aj s rodinami. Bolo šesť pohraničiarov a šesť financov. Tak oni ich tam nasťahovali. No, bolo to smutné. Toto veľmi urazilo ľudí, takže on nemal dobré meno v Čeklísi. No, ale museli sme to trpieť. Príklad. Náš sused, krížom cez cestu bol náš sused. Tam bola jedna šesť izbová vila. Vinohradnícky správca z Esterházyho majetku to postavil, volal sa Kvál. Tam býval s manželkou a mali jedného syna. Ten študoval v Budapešti lebo žena aj Kvál boli Maďari. Odtiaľ išiel v roku tridsať deväť ich syn do Paríža na Sorbonnu, študovať medzinárodné právo. Starý Kvál zomrel a jeho žena v tej veľkej vile...a toto bolo Mutkovičovi...veľmi sa mu to hodilo. Mala sestru, pochádzala zo Senca, a to bolo Maďarsko. Tak tú vyšupli s taškou do toho Senca. Nábytok z tých izieb nasťahovali do jednej miestnosti a tam bývalo tých dvanásť žandárov. Tak. No, a mladý Kvál z toho Paríža došiel až v štyridsiatom piatom. No a tiež to mal nahnuté. Dal sa do tej skupiny, ktorí riadili to presťahovanie. Tak on sa takto uchopil. Ináč by aj on musel s tou matkou ísť do toho Maďarska.”

  • “No, my sme mali odísť v roku štyridsať osem, ale môj otec veľký partajník zariadil, aby sme zostali. No, to dva, tri roky bolo ticho, ale pretože čeklíski komunisti sa upísali, že dvadsať ľudí má takzvaných Maďarov...dajú presídliť, tak môj manžel… Predtým prišiel z ruského zajatia, on sa tam dostal ako semnásťročný chlap, študent. Z Budapešti ich pobrali, už po vojne, ale musel...vrátil sa na Slovensko, do Československa, lebo jeho mama a súrodenci žili v Senci. Po vojne sa tá hranica dostala naspäť po Bratislavu. Tak Maďari ho nechceli a poslali ho na Slovensko. Reslovakizácia už bola ukončená, tak on tu žil štyri roky bez domova, ako bezdomovec, nechceli ho uznať. Každé tri mesiace sa musel v Senci hlásiť u žandárov, že je. No tak to bola dobrá príležitosť čeklískym komunistom zbaviť...my sme boli vtedy traja už. No a ešte ďalší, ešte jedna rodina bola. Majiteľ veľkého mlyna a tam bolo sedemnásť ľudí. Tak tých dvadsať oni nazbierali a oni, tí sedemnásti, išli už v roku päťdesiatdva, ale my sme kvôli chlapcovi, teda kvôli dieťaťu, že sa neskôr narodilo, tak ale už potom ďalej sme nemohli zostať...už sme museli. Takže som ho mala na rukách, mal desať mesiacov, a tak sme išli. Tri tašky, a smer...sme Most pri Komárne." "Tak ja by som nadviazal na to otázkou, že aké bolo národnostné zloženie Čeklísu, ak si pamätáte...boli tam aj napríklad nejakí židovskí spoluobčania?" "Nie neboli, ale Slováci a Maďari.”

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava

    (audio)
    duration: 02:00:04
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

U nás aj psy na dvore štekali len po maďarsky

Aktuálna fotografia Ireny Príkopskej Macsiczovej, číslo dva.
Aktuálna fotografia Ireny Príkopskej Macsiczovej, číslo dva.
photo: Martin Rodák

Irena Príkopská, neskôr Macsiczová, sa narodila 17. februára 1931 vo vtedajšom Čeklísi, teda v Bernolákove. Pochádza z veľkej rodiny s maďarskými koreňmi. Starý otec, Jakub Príkopský, bol richtárom v dedine vyše štyridsať rokov. Bol historicky prvým richtárom Čeklísa vôbec. S prvou manželkou mal osem detí, z ktorých jedným bol aj Irenin otec Vojtech. Bol vyučeným obuvníkom a v Bratislave vlastnil veľkú obuvnícku dielňu. Mamička Mária sa narodila rovnako v maďarskej rodine, v rodine Puterovcov. Istú dobu pôsobila ako krajčírka. Mária s Vojtechom mali jedinú dcéru, Irenu. Pamätníčka s mamou žila pätnásť rokov u starého otca Jakuba, keďže bol stále preč kvôli pracovným povinnostiam. Irena spočiatku navštevovala slovenskú školu. To sa zmenilo až v roku 1942, nástupom na maďarské gymnázium na Dunajskej ulici v Bratislave. Počas celých dvoch rokov 1943 a 1944 nik zo žiakov netušil, či sa budú môcť poobede bezpečne dopraviť vlakom domov, a preto na Vianoce v roku 1944 bola ich dochádzka ukončená. Vyučovanie prebiehalo v obecnej krčme. Po skončení vojny sa život bežných ľudí vracal pomaly do starých koľají. Irena ešte celú jeseň a zimu chodila do školy v miestnej krčme, avšak potom už konečne nasledoval návrat do Bratislavy. V roku 1947 sa jej podarilo úspešne ukončiť gymnázium. Bola prijatá na právnickú fakultu, kde však absolvovala len tri semestre. Potom bola vyhodená. Režim bol neúprosný. Uchýlila sa na obecný úrad, kde absolvovala preškolenie a získala notárske vzdelanie. Venovala sa sobášom, matrike, daniam, štatistike a podobne. O dva roky sa vydala za Ľudovíta Macsicza, pochádzajúceho zo Senca. Mal maďarský pôvod a do Československa sa vrátil po rokoch ako bývalý ruský zajatec. V roku 1956 sa im narodil syn Gašpar, spolu s ktorým boli v roku 1957 prinútení k vysťahovaniu do Maďarska. Usadili sa neskôr v Budapešti, kde sa Ľudovít zamestnal ako železničiar a Irena ako mzdová účtovníčka. Navštevovala večernú školu, neskôr absolvovala maturitu v Maďarsku a dva roky na obchodnej akadémii. Následne pôsobila v zariadení s československou kultúrou, čo však netrvalo dlho. Vymenila si miesto s inou pracovníčkou a na desať rokov skončila ako zapisovateľka a prekladateľka na obchodnom úseku. Tiež bola pravou rukou novému českému majiteľovi textilného priemyslu v Maďarsku, ktorý neovládal jazyk. Syn bol celý čas úspešným športovcom, ktorý reprezentoval Maďarsko v päťboji. V deväťdesiatych rokoch sa vrátila na Slovensko, kde istý čas zastupovala pracovníka na obecnom úrade. Neskôr pôsobila ako zapisovateľka na súde. V súčasnosti žije v Bernolákove.