Štefan Pártoš

* 1948

  • Ale vtedy, v tom 1969, to ešte bolo také skutočne, že čo ste si to dovolili?! A bubu... Ako to bolo? Bububu, Brežnev dostaneš na hubu... dostal na hubu. Lebo prehrali tu. A takéto všelijaké sa tam vykrikovali. No ale potom, ako prišlo to prvé výročie a ten “pendrekový zákon“ a jedno s druhým, tak už to išlo o zamestnanie, o džob, o živobytie, o existenciu. A už to išlo tak ako to išlo. Ja by som sa pýtal, lebo, či si spomínate, že aj ako keby tí vysokoškolskí učitelia, pedagógovia, či tiež sa to zmenilo od toho 1970, kedy boli tie previerky? Viete čo, odborné predmety sa nemali ako. Učitelia sa nemenili. Ale skôr možno myslím, že ten ich prejav, či tiež možno...? No nie, pretože oni nemali sa prečo prejavovať, keď vyučovali odborné predmety. Jedine marx – leninizmus, čo sme mali, tak ten predtým v tom 1967 – 8, tak vtedy mohol na plnú hubu hovoriť, že Rusáci sem, Rusáci tam. Tak. No ale potom už to bolo nemysliteľné. Takže každý vyprával to, čo bolo akoby nezávadné, teda z hľadiska reakcie politickej moci.

  • To sme boli pri mori, áno. Takže tam nám to všetci zvestovali a samozrejme tam bola dostupnosť nemeckých správ, anglických správ, všetkého možného. Takže nás to zasiahlo veľmi a podpisovali sme všelijaké rezolúcie proti vstupu a jedno s druhým. Akurát tam bol jeden človek, ktorý povedal, lebo to patrilo vlastne zväzu juhoslovenských spisovateľov. Moja mama bola členka zväzu slovenských alebo československých spisovateľov. Oni si vymieňali tie pobyty. Takže v tomto prípade išli Slováci a Česi tam. A tam nás to zastihlo teda. Takže to boli ľudia aj vysoko exponovaní. A jeden povedal, prepáčte, ja to nepodpíšem, lebo dopadne blbo a viem, že by to ohrozilo moju kariéru alebo moju rodinu. Ale aspoň povedal to dopredu, hej. Ale potom vstal iný známy dramatik a povedal Na stráž! Hej, takže boli tam všelijakí ľudia. A tí Jugoši, ako sme im hovorili, boli fantastickí. No jednak oni mali samozrejme zlé vzťahy s rusmi už za Stalina. A takže veľmi boli nápomocní.

  • Pamätáte si na to, ako vysídlili dedinu Horné Opatovce kvôli závodu? Viem o tom, ale že by to bolo tak, že aha, že teraz ich sťahujú, neviem. Ja mám pocit, že oni to vysťahovali, lebo začali tam tie stromy hynúť, kravy hynúť. Tak potom začali tých ľudí sťahovať preč. A to je tiež taká historka, že, tam sa mal stavať komín, ktorý by ten fluór, ktorý to zapríčiňoval, rozptyľoval ešte ďalej do tej doliny Žiarskej, aby to nebolo všetko do Žiaru. A nemali na to peniaze. A poverili v tom Žiari moju mamu, ona šla do Prahy, že aby to nejako vybavila tam. Na nejakej recepcii bola alebo kde. A viem, že išla, áno, že to ako lobovala u Husáka. Čiže to už... Neviem odkedy on tam bol od 1969? Od 1970? Takže to už bolo, hej, tak neskoršie. Aby boli nejaké peniaze na ten komín alebo niečo také, že tam skúsila ako niečo vylobovať, lebo ona mu robila spojku cez povstanie, takže ako nejak sa poznali. Ale neviem, či si ju pamätal alebo čo, lebo to bolo jednorazové. A prečo som s tým začal, tie Opatovce? Proste tú dedinu vysídlili. A tí ľudia sa teda presťahovali niekde inde. Tam do Žiaru a podobne. Ale mám pocit, že ani sa o tom veľmi nehovorilo a nesmelo hovoriť. Tam bol vyšší výskyt rakoviny. O tom sa nesmelo hovoriť a proste bolo to niečo závadného a neočakávaného.

  • Viem, že hovorila, že opúšťala Žilinu, keď z jednej strany už nemecké vojská prichádzali do Žiliny a oni odchádzali do hôr. Takže tam bola. A keď bola v horách zase, tak tam bojovala s tými francúzskymi partizánmi, lebo ona vedela francúzsky. Čiže ona im tlmočila a proste robila tú ošetrovateľskú robotu. Áno. A čiže nejak akože tie konkrétne miesta, alebo tie situácie niekedy o nich rozprávala, že vlastne ako vôbec žili? Tie podmienky? Aha, no to jedine si spomínam, že hovorila, že jedli slimáky a že si šúľali cigarety z trávy. No tak ona bola silná fajčiarka celý život. Takže tieto dve veci. Ako žili? Tak hovorím, pokiaľ boli boje, tak bola v rámci toho povstaleckého vojska, alebo ako to nazvať. A to tiež spomínala, som rozmýšľal, že koľko ľudí na ňu bude nadávať, že zase oni prevážali ranených z tých bojov. Neviem, či sa ťahala priamo z tej frontovej línie, ich prevážali do nemocnice. Na starej rozheganej nejakej nákladnom aute s plechovou korbou. Takže ona rozkázala tým ošetrovateľkám, že ľahnúť si na tú korbu a tých ranených dať na nich.

  • A spomínala niekedy, že ako to vyzeralo vtedy v tom Sovietskom zväze? No spomínala, áno. Lebo ona žila v Moskve, to bolo v Moskve. A hovorila, keď sa vrátim k tomu stalinskému teroru čo bol, že ona chodila stále na to, ja neviem či to bolo GPÚ, alebo či to už bolo NKVD, proste na tú tajnú políciu a hovorila, že robte niečo, však tu miznú ľudia! A oni, že povedali charašo, nebojte sa, všetko je v poriadku a poslali ju domov. A tam skutočne mizli ľudia. Jeden deň ste sa s ním zhovárali a druhý deň nebol. A každý sa bál spýtať, že čo bolo. No tak... Tam nadviazala veľké priateľstvá. Okrem toho štúdia bola všelijako tam činná, o čom veľmi neviem. Ale viem napríklad, že stavala moskovské metro. Lebo to moskovské metro stavali väzni odsúdení, respektíve politickí všelijakí, aj nevinní ľudia. Proste ako to tam vtedy bolo. A ona chodila za nimi pod tú zem a kopala, robila s nimi.

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 05.09.2025

    (audio)
    duration: 02:15:00
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Mama bola po návrate z Moskvy proti Stalinovi. V Československu ju preto prívrženci komunizmu chceli vešať na kandeláber

Počas natáčania v roku 2025
Počas natáčania v roku 2025
photo: Dominik Janovský

Štefan Pártoš sa narodil 17. novembra 1948 v Košiciach. Jeho mama Štefánia, rodená Žabkayová (1913) bola od malička veľmi citlivá voči sociálnej nerovnosti. Po návrate z Moskvy vystupovala proti Stalinovi. V období SNP pomáhala partizánom a ošetrovala ranených. Záver vojny strávila vo väzení v Ilave. Štefanov otec bol lekár, no politicky nespoľahlivý. Preto musel viackrát meniť zamestnanie a rodina sa často sťahovala. Štefan vyrastal v Sliači a Žiari nad Hronom, kde absolvoval strednú všeobecno-vzdelávaciu školu (1963-1966). O spoločenskom dianí doma aj v zahraničí sa napriek cenzúre dozvedal od otca, ktorý počúval Slobodnú Európu. Okupácia Československa zastihla rodinu v Juhoslávii. Prvý rok po okupácii situáciu vnímal ako dočasnú. Po nástupe normalizácie ale cítil, ako sa revolučná atmosféra zo spoločnosti postupne vytráca. V rokoch 1967 až 1973 vyštudoval za farmaceuta v Bratislave. Počas vysokej sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Ludmilou, ktorá sa za ním presťahovala z rodných Čiech. Už pred vojenčinou začal pracovať v Štátnom ústave pre kontrolu liečiv, kde zotrval 20 rokov. Revolučné obdobie v 1989 vnímal ako niečo úžasné. Chodieval na vzrušujúce debatné kluby aj na revolučné námestie. Rozpad spoločného štátu sprevádzaný vzrastom nacionalizmu brali pre manželkine české korene v rodine citlivo. Po roku 1994 pôsobil v súkromnej výrobni liekov, neskôr vo firme, ktorá mala zdravotnícku divíziu. Nakoniec pôsobil u medzinárodného výrobcu liekov, odkiaľ odišiel v roku 2011 do penzie. V roku 2025 žije v Bratislave. Posledné roky rád trávi čas na chate pri jazere. Má dve deti.