Šarlota Olšáková

* 1933

  • Keď som sa vydala, môj manžel, ako bývalý politický väzeň, bol veľmi prenasledovaný. Takých ľudí, viete o tom, ani kňazov či sestričky nepustili ani do roboty. Mal maturitu priemyslovku a musel pracovať ako kurič. Ale bola to veľmi ťažká práca. Nie ako teraz, že stiskne gombík a kúri. Musel ťahať uhlie a také veci. Keď sme už mali jedno dieťa, tri roky sme bývali v jednej izbičke. V Komárne sa čudovali, že prečo sa za neho vydávam, keď bol politický väzeň. No ale veď sme sa mali radi. Dva roky sme si dopisovali, to bolo dobre. Žili sme spolu 55 rokov. A už sedem rokov som vdova. Manžel zomrel. Ale okrem toho, že bol bývalý politický väzeň, bol aj predseda politických väzňov v Poprade veľa rokov.

  • V tej dobe po vojne presťahovali tých, čo sa hlásili, že sú Maďari, tak do Maďarska. Strýko mal krásny rodinný dom, sám ho postavil. Tiež bol taký majster. A deti mal a vysťahovali ich do Békescsaby. Nedali im za to nič. A v Békescsabe bývali v takej chalupe, kde bola zem. Už v živote nemali dom. A teta takisto. Ani neviem kde. Otcova sestra, mala syna, bola vdova, aj tú vysťahovali. Môj otec, neviem akým spôsobom, lebo asi bol dobrý majster a majstra potrebovali, my sme ostali v Komárne. Po roku 1945. Vtedy, keď už bola Česko-Slovenská republika, kto sa hlásil, že je Maďar, toho vysťahovali. Do toho krásneho rodinného domu, čo môj strýko mal, prišli ľudia z Békescsaby a zadarmo ten dom dostali.

  • Ja som ako maličká, taká tretiačka - štvrtáčka ľudovej školy, nemali sme školu, chodili sme do rôznych budov. Bolo bombardovanie, kázali, že keď počujem, že už letia lietadlá, treba ľahnúť na zem ku stene a nepohnúť sa. Taká 8 – 9 ročná som bola. Bývali sme v malej uličke v malom rodinnom dome, videla som padať bomby do mojej ulice. Keď bolo po bombardovaní, šla som sa pozrieť a tri domy oproti boli zbombardované. Bohatý majiteľ, čo mal mlyn, obchod, krásny dom a namiesto toho len jama bola. To som videla. A on vtedy, neboli asfaltové cesty, ale také prašné, on ležal na zemi. Prvá som tam došla a on sa zbláznil, pena mu išla z úst. To bolo hrozné. A z nášho domu vypadla stena z obývačky. Potom dlho sme nemali. Taká bieda bola. A preto, že otec bol na vojne, tak s mamou komunikovali tak, že otec napísal ´daj zaočkovať psa´, to znamenalo, že mama s deťmi musela z Komárna odísť, lebo prídu Rusi a vraj sú nebezpeční. Tak sa dohodli. Aj veľa ľudí brali do Rakúska, aby sme neboli v Komárne.

  • Full recordings
  • 1

    Košice, 20.02.2021

    (audio)
    duration: 57:54
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Šarlota Olšáková: zažila bombardovanie, utečenecký život a ako žena politického väzňa i príkoria komunistického režimu

Šarlota ako družička
Šarlota ako družička
photo: Archív pamätníka

Šarlota Olšáková, rodená Hallerová, sa narodila 9. júla 1933 v bratislavskej Petržalke, kde bývala s rodinou do svojich siedmych rokov. Mala o dva roky mladšiu sestru a o päť rokov mladšieho brata. V roku 1939 sa s rodinou presťahovala do Komárna, kde prežila mladosť. V Komárne navštevovala maďarskú základnú školu. Od dvanástich chodila štyri roky do slovenskej meštianky v Komárne. Potom nastúpila na Strednú odbornú ekonomickú školu do Nových Zámkov. Po škole začala pracovať ako účtovníčka, bola členkou a funkcionárkou ROH. V roku 1960 sa vydala za Františka Olšáka, pôvodom zo Šaštína. Po svadbe sa presťahovala za manželom do Popradu. Narodila sa im dcéra, potom syn. Začala pracovať ako vedúca finančnej učtárne na veterinárnej klinike v Poprade, kde zotrvala ďalších tridsať rokov. Pred odchodom do dôchodku sa zamestnala ako účtovníčka a ekonómka v synovej firme. Po roku 1989 odišla do dôchodku. V roku 2014 ovdovela a v roku 2018 sa presťahovala do Košíc.