Eva Ochodničanová

* 1942

  • Otec ako lekár stále nosil so sebou morfium vo vyšších dávkach. Povedal, že predtým čo by išli do koncentračného tábora, že pichne, mne aj mama aj sebe, lebo vedeli, čo sú koncentračné tábory. On vlastne sa vyhol deportácii tým, že ho umiestnili takom v zapadnutom kúte, kde líšky dávali dobrú noc a myslím si, že toto bolo to šťastie, že on bol mimo diania a tým, že mal výnimku, mohol robiť. Výnimku, tú výnimku zrejme dostala aj moja mama, no a oni žili v tom Fridmane. Oni na tie dva roky spomínajú veľmi dobre, že tam boli veľmi jednoduchí, prostí ľudia a nestretol sa tam určite so žiadnym antisemitizmom. Navyše vtedy v '44, keď sa museli skrývať, tak tí financi na hraniciach mu prišli povedať, nech sa pobalí a ide preč, lebo už v Starej Vsi, čo bolo blízko, už strieľali, už nebrali do koncentračných táborov, ale len strieľali židov, takže nech sa zoberie a ide preč.

  • A sme tam išli len 3 z triedy, lebo ostatní hovorili, že kto tam pôjde do pionierskej organizácie, skončí v Sovietskom zväze na Sibíri. Ale my sme tam išli a viem, že ako pionierka som bola strašne hrdý pionier. Takže kompletne vymyté mozgy. To bolo zaujímavé, lebo my sme začínali v '48, a to sme mali na stenách kríže a my sme sa modlili ráno a po skončení a potom zo dňa na deň kríže zmizli a bol tam Gottwald, päťcípa hviezda. Prišla naša mama do školy a počula tam krik mňa osemročnej, ktorá kričí: Neberte nám kríže! Takže ja som bola zanietený vtedy katolík. A potom sme brali sme to pionierstvo, že sme ako Zoja Kosmodemianska (partizánka oddaná Salinovi)) a Pavlík Morozov (pionier, ktorý udal svojho otca a bol zavraždený, pozn. red.), proste mali sme svoje Timurovské družiny, pomáhali sme starým, aj keď nechceli, že im pomôžeme odniesť nákup. Takže boli sme nadšení vtedy. Si pamätám si na pohreb Stalina, kedy bola v našom kultúrnom dome vystavená rakva, zakrytá čiernym plátnom. A môj brat mi hovorí, že: `Si predstav, že v kultúrnom dome leží súdruh Stalin!` Hovorím: `Ty, on tam neleží, to je len čistá rakva.` Ale tie deti verili tomu, Viem, že ako pionierka som bola strašne hrdý pionier. Takže vymyté mozgy úplne. Ale vytriezveli sme z toho počúvaním zahraničných správ. Dokonca si pamätám fotku, ako ja a Jaroš držíme veľký portrét Gottwalda a sme strašne smutní pri tom, lebo museli sme byť smutní, lebo to bol otec republiky. A môj muž hovorí, že keď zomrel Stalin, vynášal uhlie a vtom počul, že súdruh Stalin zomrel, tak položil ten uhlák a plakal a plakal. Tak som si hovorila, že bože, ako oni mali tie deti spracované!

  • Medzi pacientmi jeho bola jedna žena, ktorá pochádzala z Bielsko-Białej, vtedy mala do 40 rokov, a ona opustila civilizáciu, nechcela robiť úradníčku a chcela žiť ako pustovníčka. Takže ona si tam blízko v dedine Durštín, mimo dedinu, v takom lesíku, bol tam taký pahorok, Skalka sa to volala, si tam dala postaviť drevenú chalúpku a chcela žiť život bez civilizácie, bez rádia, správ a venovať sa len viere a robiť dobré skutky. A ona mu raz povedala: `Pán doktor, keď bude zle, som tu ja a príďte ku mne.` Otec to bral, že to sa povie, ale... Ale v tú noc, keď prišli colníci a povedali, nech si berie ženu, decko a nech uteká, tak mu ešte oni pomohli doniesť kufor, v ktorom mal veci, základné potreby aj lekárske, a išli do hôr k pani Mieczysławe. Ona si písala denník, A ona tam v tom denníku písala, že bola noc, že v noci jej klopal na dvere a ona že si hovorila, že kto mne môže? A tam stál môj otec s mamou a mnou na rukách, ja som mala vtedy dva roky a jej povedali, že cez noc by sme tu ostali a potom si nájdeme bunker v lese, s čečinami pozakrývame. A ona mu povedala: `Pán doktor, les niekde končí, ostanete u mňa.` Že bola z toho... až sa triasla od hrôzy, lebo si uvedomila, čo nám všetkým hrozí, keby nás tam našli. Otec jej povedal, keď prídu, budete v nebezpečí aj vy, aj vás môžu zabiť a ona mu povedala: `Chytíme sa za ruky a pôjdeme spolu do neba.`

  • Full recordings
  • 1

    Košice, 22.06.2023

    (audio)
    duration: 01:54:06
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Otec ako lekár stále nosil so sebou morfium vo vyšších dávkach. Povedal, že keby mali ísť do koncentračného tábora, že ho pichne mne, aj mame, aj sebe

Eva Ochodničanová
Eva Ochodničanová
photo: Post Bellum SK

Eva Ochodničanová sa narodila v roku 1942. Obaja jej rodičia boli židovského pôvodu. Jej otec Ján vtedy pôsobil ako lekár v podtatranskom mestečku Fridman, ktoré dnes patrí Poľsku. Mama Alžbeta bola o čosi mladšia, tak medicínu nedoštudovala, lebo ju vylúčili z rasových dôvodov. Otcovej rodine, Reizsovcom, tiež arizovali hostinec v Malackách. V pohraničí žila rodina pravdepodobne na výnimku, ktorú otcovi zrejme vybavil básnik Rudolf Dilong, partner Jánovej sestry Valérie. Po povstaní sa však rodina musela ukryť, prichýlila ich pustovníčka Mieczysława Faryniak. Evu ukryli u vdovy Heleny Sowa, ktorá mala viac malých detí. Tam sa v januári 1945 dočkali oslobodenia. Až po vojne mohla Eva konečne spoznať starých rodičov z maminej strany, ktorým sa tiež podarilo zachrániť. Otec začal opäť ordinovať. Eva vyštudovala očné lekárstvo a tejto práci sa venovala dovtedy, kým neprišla pandémia koronavírusu. Jej otec zomrel v roku 1988, štyri mesiace po ňom mama a v roku 1990 Mieczyslava, ktorú dnes chcú dať Poliaci vyhlásiť za blahoslavenú.