Štefánia Mišaniová (Sestra Honória)

* 1929

  • „A raz prišli (partizáni). Bola zima. Skutočne boli u nás partizáni. A dedko, nech mu Pán Boh všetko odmení, on vám cez také veľké okno (videl), a on hovorí: ,Viete čo, páni, poďte sa rýchlo schovať, lebo vidím, že z tej strany idú Nemci.´ A teraz čo? Tak ich pustil cez kuchyňu hore nad komoru a odtiaľ pustil veľký rebrík dolu a rýchlo choďte. Si predstavte, Nemci prišli, ale to bola Božia prozreteľnosť, to sa vám spustil úžasný sneh, ale tak hustý, že vám zakryl všetky stopy, nebolo nič vidieť. Takto sme mali Božiu ochranu, lebo inak viete, čo by to bolo."

  • „To prišli v noci títo dvaja vojaci. Zabúchali na dvere strašlivo, no a dedko otvoril. Oni všetkým hneď ruky (skontrolovali, pozn. aut.) a ‚Davaj časy, davaj časy,‘ všetci, čo mali hodinky na rukách, všetci o ne prišli. Po stoloch všetko všade hľadali, kde čo je. Všetko, čo sa im páčilo, vzali. Prišli ku skriniam a pod bielizňou našli jednu fľašu. A mamička stála pri tej skrini. A dal jej tú fľašu ‚Pi!‘ On sa bál, že to je nejaká otrava alebo čo, viete v jednej ruke mal pištol a v druhej fľašu. Tak ju prinútil, aby pila, a ona to tak okoštovala, a hneď fľašu pod pazuchu."

  • Full recordings
  • 1

    Nitra, 04.12.2015

    (audio)
    duration: 01:18:57
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Všetko pre službu Bohu

Dobová fotografia sestry Honórie
Dobová fotografia sestry Honórie
photo: autor

Štefánia Mišaniová sa narodila 13. októbra 1929 v obci Valaská Belá. Vo svojom rodisku prežila obdobie vypuknutia SNP a následných ťažkých bojov medzi partizánmi a nemeckými jednotkami. Po prechode frontu a konca vojny odišla študovať na nitriansky učiteľský ústav. Tu sa rozhodla vstúpiť do rehole vincentiek a zároveň zažila prvé skúsenosti s novonastoleným režimom. Po tom, ako sa stala rehoľnou sestrou a prijala meno Honória, bola pod vplyvom udalosti presunutá do Trenčína, kde v tamojšej nemocnici pracovala ako zdravotná sestra. V auguste 1956 museli vincentky z tohoto liečebného ústavu odísť a boli deportované na rôzne miesta do Čiech. Sestra Honória sa však nakrátko dostala do Ružomberka, odkiaľ sa sama dobrovoľne prihlásila za sestrami do Smečna. V tamojšom domove dôchodcov pôsobila dvanásť rokov a následne jej kroky viedli do Bylán. Tu sa starala o rôzne choré, postihnuté či nevychovateľné deti ďalších dvadsaťtri rokov.