Michal Magura

* 1925

  • „Niekedy cez deň trošku povolilo a v tých okopoch nikdy nebolo sucho. Vždy tam bolo bahno a keď pršalo alebo sa trošku potopil sneh, tak tam bola mláka. A my sme mali ruské bagandže, tak to väčšinou sme boli mokrí a zmrzlí. Ja som bol dva dni potom na ošetrovni v Závažnej Porube. Museli mi to trochu preliečiť, dostal som nové bagandže, dostal som nové onuce a o dva dni, myslím, som išiel naspäť do okopov. A tak to striedali, dosť veľa ľudí to tak striedalo. Mali poodmŕzané i uši, i nosy, ale najmä nohy."

  • „Mama plakala mocno a ja som ju utešoval, aj ten dôstojník, aj ruský vojak hovoril, žeby sme sa nebáli, že potrebujú portnojov, krajčírov, na opravu, takže určite do vojny nepôjdem priamo, že budem šiť. Tešil som sa, že tam budem ako krajčír, ale ako prišlo k lámaniu chleba, tak už [to] nebola pravda."

  • „4. apríla ráno sme zaútočili asi o druhej. A 4. apríla ráno nad Bobrovcom som bol ranený do pravej nohy. Prvý raz som bol ranený deň predtým na chrbticu a na hlavu a na druhý deň som bol ranený 4. apríla, to bol prvý deň Veľkej noci, v nedeľu, tak som dostal šupy nejaké, možno posledného mínometu, mínometnej strely, do pravej nohy."

  • Full recordings
  • 1

    Michalovce, 17.02.2016

    (audio)
    duration: 02:00:23
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Vtedy sme hovorili: Nikdy viac vojna nebude. Vojna – to je strašná vec. A pozrite dnes – ešte odvtedy neprestala, vždy je niekde vojna.

Na liečení po zranení, Vyšné Hágy, máj 1945
Na liečení po zranení, Vyšné Hágy, máj 1945
photo: archív autora

Narodil sa 6. decembra 1925 v Pozdišovciach pri Michalovciach v rodine maloroľníka. Na základnú školu chodil v rodnej obci. V rokoch 1941 - 1944 sa vo firme Magura v Prešove učil za krajčíra. Koncom roka 1944 sa ako dobrovoľník prihlásil do 1. československého armádneho zboru a 1. januára 1945 narukoval. Po prípravách v Michalovciach a v Humennom a 14-dňovom výcviku v Snine odišiel so zborom bojovať k Liptovskému Mikulášu, kde bol 4. apríla zranený. Po oslobodení a zániku 1. čs. armádneho zboru pôsobil ešte pri strážení južných hraníc Slovenska vo Veľkom Mederi a v Žiline a v Martine ako veliteľ „správkárne” - opravy a šitia odevov. Demobilizovaný bol 3. januára 1947.  Po návrate pôsobil ako majster pásovej výroby vo firme Magura v Prešove. V roku 1950 sa oženil a presťahoval sa do Michaloviec. Bol prvým predsedom výrobného družstva, ktoré sa rozrástlo, a riadil 27 prevádzok po takmer celom východnom Slovensku. 1. júla 1987 odišiel do dôchodku a žije v Michalovciach.