"Do výšky som začal skákať ešte v roku 1958 v rámci oddielu vysoký škôl, ktoré vtedy boli. Napredoval som až som skončil tretí na majstrovstvách juniorov v Československu, o jednom pokus som prehral striebornú medailu. V rokoch 1964 a 1965 som urobil dvakrát slovenský rekord v skoku do výšky. Ako prvý Slovák som preskočil dva metre. Najprv som skočil na akademických majstrovstvách Slovenska v Nitre 202 centimetrov a o rok na to 203 centimetrov. Na základnú vojenskú službu som išiel do Banskej Bystrice, lebo tam sa zakladal atletický oddiel. Bol som jeden z prvých, ktorí prišli na Fončordu v Banskej Bystrici do ubytovne po stavbároch. Bývali tam atléti, bývalí skokani na lyžiach, bežci na lyžiach. Futbalisti nie. Futbalisti mali kvalitnejšie ubytovanie. Už vtedy bol taký rozdiel medzi futbalistami a atletiku. Nesmelo sa behať po tráve, lebo tam behali futbalisti. Mohlo sa len na ovále po škvare behať. Po skončení v Banskej Bystrici som išiel na jedny preteky do tvrdej haly a utrhol som si polovicu úponu štvorhlavého svalu a tam skončila prakticky moja pretekárska kariéra. Potom som sa vrhol na trénerstvo."
"Za najväčší úspech považujem štvrté miesto na olympijských hrách Márii “Faji” Mračnovej. Príprave na olympijské hry už predchádzali Majstrovstvá Európy, kde Faja bolo šiesta. Prebral som pani Mračnovú ako tréner po jej materstve, po pôrode. Predtým trénovala s našim spoločným trénerom pánom docentom Šimonekom, ktorý trénoval aj mňa. Potom som ju začal trénovať ja, takže po troch rokoch nášho spoločného tréningu prišla olympiáda. Už som bol v predsedníctve Československého atletického zväzu, lebo ma tam zvolili v roku 1963 a dali mi na starosti komisiu mládeže. Keďže som bol aj trénerom, tak urobili zo mňa aj štátneho trénera pre skok do výšky pre ženy. Bol by som mal prakticky všetky danosti preto, aby som na tú olympiádu išiel ako tréner. Boli tam nominovaní traja tréneri zo Slovenska a ja by som bol štvrtý a už by to nebolo fair voči českým a moravským trénerom, tak ja som zostal doma. Pozerali sme to finále s manželkou v televízii. Keď som videl, aká chyba momentálne je tam, tak som kričal do televízora, že Faja, posuň rozbeh o jednu stopu. Bohužiaľ, do Kanady ma nepočula. Potom sa vrátili z olympiády. Vtedy sa stalo veľké nešťastie, že lietadlo spadlo do Zlatých Pieskov, ktoré letelo z Prahy. Jedno lietadlo spadlo. Ona mala prísť tým lietadlom, ale našťastie sa zdržala v Prahe. Letela neskôr, tak sa zachránila. Keď prišli do Bratislavy, tak na to asi tri týždne boli majstrovstvá Československa v Třinci. Presne ten istý moment sa stal, že skočila 188. Takže som zakričal: Na ďalšiu výšku posuň o jednu stopu. A skočila 192, čo bol Československý rekord, ktorý vydržal 10 rokov."
"Tak mi odporučili, aby som sa realizoval v atletike. Tam som skočil prvýkrát a vyhral majstrovstvá školy. To ma motivovalo. Pozeral som kto, kde, ako skáče, akým štýlom. Lebo ja som to skočil horajnom. To bol taký americký výškar, ktorý predviedol taký bočný, valivý štýl. Potom som videl, že sa dá skákať aj straddlom. To bol zase jeden americký výškar. A to bolo prevalenie obkročmo cez latku. To ma bavilo, hoci sme padali do piesku, ktorý mal 10 centimetrov výšku. A padli sme asi zo 170 centimetrov, čo bolo dosť vysoký pád. Niekedy na pretekoch aj do štrku. No a potom sa vymyslelo, že nábytkárske závody začali robiť nejaké penové výrobky na sedenie do sedačiek. S veľkým vrecom sme išli po odrezky z tej peny do nábytkárskych podnikov do Rače a urobili sme si dopad, ktorý bol už vyššie, 40-50 centimetrov, takže už to bolo pohodlnejšie."
Viliam Lendel sa narodil v roku 1940 v Bratislave do učiteľskej rodiny. Otec Argád bol počas druhej svetovej vojny v Bielorusku. Po vstupe do armády, kde sa stal podplukovník si maďarské meno Lengyel, zmenil na Lendel. Mama Jana, rodená Kořínková sa narodila v Rakúsku do českej rodiny kachliarov. Jedenásťročnú školu vychodil na Jilemnického ulici a jeho spolužiakmi bol Milan Lasica či Milan Čorba. Po basketbale sa začal venovať atletike, konkrétne skoku do výšky. Keď mal 14 rokov skočil 154 cm. Ako tretí Slovák po Savčinskom a Rožánkovi preskočil dva metre a v rokoch 1964 a 1965 národný rekord na dvakrát posunul na 203 cm. Vďaka úspechom pokračoval na Pedagogickú vysokú školu, kde sa po roku oddelila FTVŠ (1959 – 1965). Jeden ročník musel opakovať kvôli zraneniu ramena. Na základnú vojenskú službu išiel na stredné Slovensko, kde sa práve v roku 1965 zakladalo družstvo atletiky v stredisku vrcholového športu Dukly Banská Bystrica. Potom si natrhol úpon štvorhlavého stehenného svalu na odrazovke a v dvadsiatich šiestich mal po kariére. Bol zverencom Jaromíra Šimonka a ako čerstvo vyštudovaný pedagóg sa vydal v šľapajach trénerskej legendy. Ako telocvikár ZŠ na Jelačičovej ulici založil skokanskú liaheň a s kolegami bratislavskú ligu školských družstiev. Združil silnú tréningovú partiu (o. i. Jeseňáková, Páleník, Lukačka), základ jeho prvej skupiny v Slávii SVŠT (STU), klubu, ktorému je verný už polstoročie – dodnes je jeho šéftrénerom (1968 – 1989 a od 2000). V roku 1974 do nej pribudla Mária Mračnová, na OH 1968 šiesta a na ME 1969 bronzová, ktorá sa po materstve rozhodla zmeniť trénera – po Šimonkovi si vybrala Lendela, vtedy už kolegu-pedagóga na SVŠT. V období 1974 – 1983 bol aj predsedom komisie mládeže Čs. atletického zväzu a v r. 1976 – 1980 reprezentačným trénerom ženskej výšky. Mračnová sa pod jeho vedením po päťročnej stagnácii zlepšila na 187 cm, na rímskych ME 1974 bola ôsma a keď ju nahovoril na oblúkový, „flopistický“ rozbeh, skočila 190. Na montrealskej olympiáde 1976 na výške 191 cm atakovala medailu, napokon skončila štvrtá (189). Presne o mesiac vyhrala v Třinci majstrovstvá Československa výkonom 192, ktorý z listiny slovenských rekordov vymazala až o 14 rokov Jana Brenkusová. Viliam v r. 1994 – 1998, keď pôsobil ako tréner v Rakúsku, doviedol k rovnakému výkonu Moniku Gollnerovú a Lindu Horvathovú. V šesťdesiatke (1983 – 2000) sa vzdal funkcie predsedu Bratislavského atletického zväzu (bol ním od roku 1983), ale pokračoval ako tréner. Viedol, okrem iných, Ľuboša Benka (osobný rekord 225, účastník ME a halových ME 2002), Dianu Lázničkovú-Malejčíkovú (192, halové ME 2002 a 2005) a Ivetu Srnkovú (185, ME 2007 do 23 r.). Viliam poskladal z textov Šimonkových a jeho skokanov, ale aj z príspevkov skokanov, skokaniek a trénerov mimo Bratislavy knihu Skok do výšky na Slovensku, ktorá mala dve vydania. Od roku 2017 je členom Siene slávy SAZ. Je ženatý s šprintérkou Martou, rodenou Kobzovou a má dve deti.
