Anton Laššák

„Päť razy som bol mal návrh na povýšenie a zakaždým som, popral som sa s dakým. Keď ma šáhli, tak som vracal, či to bol rotný alebo čatár, lebo to. Aký požičaj, taký vráť. Tri razy som bol za to zrušený na hodnosť. Posledný raz v Kremnici, a ja som hovoril: ‚Počujte, pán plukovník, načo mne je hodnosť teraz? Veď ja idem do civilu. Dajte mi dovolenku na dva dni, čo zájdem domov. Našim je smutno bezo mňa.’ Bo som bol vyhlásený ako tento, živiteľ rodiny. No i pošiel som, dal mi tú tento, tú dovolenku, ale: ‚Neviete si vážiť hodnosť, tak hodnosť zruším!’ A ja: ‚A načo mi je hodnosť, keď ja už pôjdem do civilu? Som len na cvičení tu.’ Ešte ma chcel zatvoriť, že neviem ceniť si ho."

„Ja som bol na predsunutej pozorovateľni. Jako hen ku tomu domu tam boli, bol nepriateľ. Pod takým brehom. A my sme boli na takom brale hore. Ale ja som nikdy na toho nezamieril, ktorý na mňa nemieril. Nikdy. Ja som strieľal na nepriateľa, keď len som bol v ohrození života. A boli takí, čo si gusli, no. ‚Ja si gusnem na toho!’. Bo bol že blízko, no tak, že gusne. A ja som to nevedel."

„A prišlo povstanie. Tak som narukoval a pri Mikuláši rozbili tú jednotku, čo sme boli tam. Tak to všetko sa rozpŕchlo. A ja som išiel tu na Ružomberok po tých kopcoch. Odtiaľ potom nás dali na Žarce. Na tých Žarcach nás dali tam potom tých, čo neutiekli, a ja som zastupoval veliteľa tridsaťdva mužov, čo boli. Mali sme tri guľomety a ostatní len pušky a granáty. No ale tam potom nás prepadli Nemci, obkolesili, a to poutekalo. Zostali v tých kopcoch tam vojaci. A veliteľ, čo mi zveril tých vojakov mi hovorí: ‚No i čo teraz budeme robiť?̓ Zobral žold, čo mal pre nás, a pošiel preč a my sme pošli naholo. Boli takí, neboli na fronte, ešte nevedeli, čo jako sa, tak sa triasli. Pozahadzovali zbrane a ja som to chytil potom a svoje som si nechal. Aj flintu, aj pištoľ, aj granáty. A tak som išiel, až som ich dobehol. A potom som ich viedol z tých Žarcoch na Mokraď a tam som prešiel cez Oravu. Sa báli. Oni neboli na fronte, iba tam za toho povstania. Tak som išiel päťdesiat metrov pred nimi a hovoril im, že oni aby si dávali pozor, keď budú na mňa strieľať. Ja som sa mal s čím brániť ešte, bo som mal aj pištoľ, aj granáty. Ale šťastlivo sme došli."