Juraj Kuzma

* 1970

  • „Toto som mal ja šťastie, že nežil som len medzi našou skupinou, ale medzi aj druhými ľuďmi. A prichádzal som do takého prostredia, kde bolo z každej strany niečo. Či to bolo sa klinček všetky naučiť pritĺkať v tej dielni u tých chlapov alebo vŕtať. Mama ma zase naučila prať, variť, upratovať, čiže nikdy som nebol odstrkovaný: „To čil nemôžeš, či choď preč, a vyše to robiť nebudeš“. Že vždy som bol tak, že ma vždy do toho zapojili. Že aj keď som bol viacej mokrý, ak to prádlo, jak sa povie, ale pral som. No, z toho som mal ja radosť. Takže takéto veci, ja ako, mal som to šťastie, že vždy som sa dostal k takým ľuďom, čo ma niečo naučili.“ 1:46:24 - 1:47:22 - Juraj mal šťastie na ľudí, ktorí ho niečo naučili

  • „Takto vám poviem. Kedysi bolo, že psychológ, pokiaľ boli tieto deti z týchto cigánskych rodín, keď rodičia chodili do školy väčšinou to tí psychológovia školskí, čo boli takzvaní na zápisoch, tak viac menej to všetko ťahali do tej školy, lebo tých rodičov poznali. Ale teraz kvitujem, čo je ten zákon, že nie školský psychológovia, ale to sú psychologické centra, ktoré proste zisťujú, či to dieťa má možnosť byť na tej základnej alebo na tej špeciálnej od začiatku. Ale ja som proti tomu, aby od začiatku to dieťa išlo do špeciálnej školy, lebo každý človek sa kryštalizuje a ako to dieťa starne, tak dostáva vyše podnetov od života a myslím si, že nech je tam, nech ho tam nechajú do tej druhej, tretej, štvrtej. No keď to nepôjde, nie je problém priradiť to do špeciálnej školy. Ale prečo mu hneď od začiatku toho života zabrániť, aby sa rozvíjalo. Že to by nemalo existovať. Či je to Maďar, či je to Rus, černoch, Arab, lebo moslim, to je jedno. Ale vždy by malo mať to dieťa možnosť, aby začínalo v normálnej tej škole. Lebo oni aj do tých škôlok - tí, čo chodia do normálnej škôlky, majú väčší predpoklad, že sa dostanú do tej normálnej školy základnej.“ 1:49:04 – 1:50:37 – Juraj si myslí, že všetky deti by mali dostať šancu získať vzdelanie ako deti z majority

  • „A čo to pre vás znamená? Velikánsky dobrý pocit na srdci. Nielen ten pocit, že ja robím niečo pre tie deti, lebo viem, že keď niečo urobím dobre pre tie deti, že ma to na srdci teší, že tie deti sem idú. Keď neprídu všetci, ja som normálne sklamaný. A kde ste? Čo ste? Už im telefonujem. Trieda je, poďte. Ujo, my sme tam a tam. Dobre. Takže ja som rád, že... Ale to ocenenie nie je len pre mňa, ale to je pre celú skupinu. To som ako za celú našu triedu dostal to ocenenie. A ja to beriem ako tak, že aj tí deti k tomu prispeli, lebo ich to baví, máme im čo ponúknuť. No a takže myslím, že sa to dobrou cestou uberá a budeme sa snažiť pre to všetko robiť. Aby to ešte aspoň 3-4 roky, kým tí deti dospejú, tie malé podrástli, aby sa to tu stále robilo. Pokiaľ budú na to peniaze, že nám budeme mať kto nájom platiť, elektriku, vodu, tak si myslím, že má to zmysel. Lebo robota s deťmi má vždy zmysel. Čo im do vienka dáte, to je druhá vec. Ale čo im môžete vložiť do mozočka, keď s nimi začínate komunikovať od tej kolísky až po tú dospelosť, že vždy je to dobré. A vždy sa snažiť pre tie deti len to dobré robiť.“ 1:55:07 – 1:56:34 - Pre Juraja práca s deťmi veľmi veľa znamená a váži si ocenenie Srdce na dlani

  • Full recordings
  • 1

    Trenčín, 30.12.2025

    (audio)
    duration: 02:09:48
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Mal som v živote šťastie na ľudí, ktorí ma vždy niečo naučili a ukázali mi, že sa dá žiť inak

Juraj Kuzma sa narodil 13. novembra 1970 v Komárne ako Zoltán Lévai. Biologickí rodičia boli maďarskí Rómovia. V troch rokoch si ho adoptovali Tomáš Kuzma a Oľga Križanková z Opatovej pri Trenčíne, zmenili mu meno aj národnosť na slovenskú. Otec pochádzal z rodiny veľkostatkárov, počas združstevňovania prišli o značný majetok. Mama pochádzala zo skromnejších pomerov, jej otec sa vyučil za obuvníka u Baťu. Keď mal sedem rokov, rodičia sa rozviedli a Juraj s mamou sa presťahovali do Trenčína. Mama pracovala v Konštrukte ako kreslička. Juraj navštevoval materskú aj základnú školu, vyrastal v skromnom, no podnetnom prostredí dobrých susedov a učiteľov. V 15 rokoch mu mama povedala o jeho pôvode, biologických rodičov ani súrodencov nenašiel. Po skončení základnej školy sa vyučil v panelárni. Základnú vojenskú službu kvôli zdravotným dôvodom neabsolvoval. Po skončení učenia sa zamestnal v Konštrukte. Lákali ho do strany, podal si prihlášku pod podmienkou pridelenia bytu. Krátko pred revolúciou v podniku pozoroval prítomnosť tajných príslušníkov. Zmenu systému privítal, no nepáčila sa mu zmena sociálnej situácie po nej. Krátko po zmene systému prišiel o prácu, vystriedal viacero zamestnaní. Oženil sa a vplyvom zhoršenia zdravia a straty zamestnania a nesprávnych rozhodnutí prišli o byt. Nejaký čas žili na ulici, v ubytovniach a po známych, časom získali sociálne bývanie. Niekoľko rokov sa venuje deťom z vylúčenej komunity na Kasárenskej ulici, kde žijú rómske rodiny a sociálne slabšie rodiny. Vedie „triedu“ pre približne 16 detí, učí ich písať, kresliť, počítať a zapájať sa do života komunity. Koncom roka 2025 bol ocenený titulom Srdce na dlani za dlhoročnú dobrovoľnícku činnosť v rámci projektu Kasárenská – deti sa hrajú. V čase dokumentovania žil v Trenčíne ako invalidný dôchodca.