The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

profesor PhDr., CSc. Svetozár Krno (* 1955)

• Svetozár Krno sa narodil v roku 1955 v Bratislave.

• Bol synom spisovateľa a prekladateľa Miloš Krna a prekladateľky Viery Krnovej, za slobodna Houdekovej, pravnučky Svetozára Hurbana Vajanského.

• Starým otcom bol chemik, publicista, prekladateľ a turista Ivan Houdek.

• Navštevoval gymnázium Juraja Hronca.

• Vyštudoval žurnalistiku na FF UK v Bratislave.

• Štvrťstoročie pôsobí na Katedre filozofie a politológie Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde v roku 2011 získal profesúru.

• Prednášal politológiu aj na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a Univerzite Sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

• Je autorom devätnástich vedeckých monografií, viacerých učebníc a okolo dvesto odborných a vedeckých štúdií, recenzií či historických článkov.

• Roku 1991 s P. Kulašíkom a R. Tóthom napísal prvý politologický slovník Stručný politologický slovník.

• Od roku 1991 má vlastné vydavateľstvo Karpaty-Infopress.

• Ako autor literatúry faktu debutoval roku 2001 cestopisom Dvetisíc kilometrov od Železných vrát po Devín a nasledovalo ďalších 13 cestopisov.

• Za knihu Z Devínskeho brala na Duklu, ktorá vyšla v roku 2021, získal o rok neskôr medzinárodnú Cenu Egona Erwina Kischa.

• Od roku 1987 organizuje každoročne medzinárodný horský festival Expedície venovaný propagácií nekomerčných výprav.

Vysokoškolský pedagóg, politológ, spisovateľ literatúry faktu a expedičný turista Svetozár Krno sa narodil v roku 1955 v Bratislave ako stredný syn z trojice chlapcov. Otec bol spisovateľ a prekladateľ Miloš Krna. Mama Viera Krnová, rodená Houdeková, sa narodila v Ružomberku v roku 1925 v známej národoveckej rodine Houdekovcov-Makovickovcov. Bola prekladateľka klasickej umeleckej literatúry a pravnučka Svetozára Hurbana Vajanského. Prekladala literatúru z maďarského, ruského, ukrajinského, gruzínskeho, bieloruského a nemeckého jazyk. Zároveň bola pravnučkou spisovateľa, publicistu, literárneho kritika a politika S.H.Vajanského, podľa ktorého dostal pamätník meno. Zároveň je tak priamym potomkom slovenského spisovateľa, novinára, politika a organizátora kultúrneho života slovenského národného hnutia a evanielického kňaza Jozefa ​Ľudovíta Miloslava Hurbana, ktorého obdivoval. Na životnej ceste ho tiež inšpirovali dva silné mužské vzory, ktoré mal po svojom boku a dožili sa vysokého veku - starý otec a otec. „ U nás bolo vždy počuť tri písacie stroje. Mama čosi klepala, otec niečo klepal a cez zimné mesiace prišiel ešte starý otec z Ružomberka a klepal tiež,” spomína na detstvo v publicistickej rodine pamätník. Starší brat Ilija Krna bol prírodovedec, mladší Martin Krna je publicista.  

Jeden z prvých inžinierov chémia na Slovensku

Pamätníkov starý otec Ivan Houdek (1887 - 1985) bol chemik vyštudovaný v Budapešti, zaroveň však aj publicista, prekladateľ odbornej literatúry, historik a vášnivý turista. Bol autorom prvého turistického sprievodcu po Ružomberku, preto právom patrí medzi dôležité postavy ružomberskej turistiky. Pôsobil na viacerých miestach, ale najdlhšie v rodnom meste, kde bol 25 rokov riaditeľom Továrne na drevovinu na Bielom Potoku. Venoval sa prírode, histórii, osobitne slovenským horám. V publicistike sa prezentoval v roku 1913 dielom Vývin Zeme a života. Potom napísal ďalších 27 kníh a viac ako 300 článkov, ktoré písal predovšetkým pre časopis Krásy Slovenska popularizujúc históriu a prírodu najmä Liptova a Tatier.  Ako dôchodca pôsobil v Liptovskom múzeu a podľa vnuka bol starý otec veľký pedant, ktorý do Hurbanovskej vetvy vstúpil na základe dohodnutého manželstva. Jeho predkovia však pochádzali z Moravy. Pre pamätníka, ktorý so starým otcom strávil mnohé prázdniny, sa stal vzorom. Mal veľmi dobrú životosprávu, bol nadšeným turistom, vedel plynule po maďarsky a dožil sa 98 rokov.   

„Starý otec bol pacifista. O Prvej svetovej vojne hovoril pokojne, ale veľmi kriticky. V živote však nepovedal jedno zlé slovo na Maďarov a Rakúšanov. Odsudzoval model vládnutia. Počas vojny pôsobil v Sedmohradsku, tam kde som dvakrát robil diaľkový pochod Karpatským oblúkom. Priniesol si odtiaľ nožík, na ktorý si napísal názov mesta Slaník, kde sa nachádza obrovská slaná jaskyňa. Počas vojny bol zranený. V druhej polovice vojna, prestal jesť, aby sa ako podvyživený mohol dostať domov. Starý otec mal štyri sestry a štyroch bratov, ktorí boli všetci v Prvej svetovej vojna a prežili,” uvádza pamätník.  

Clementisov spolupracovník v úlohe otca 

Do intelektuálnej rodiny Houdekovcov sa priženil pamätníkov otec Miloš Krna (1922 - 2007), ktorý sa narodil v Bratislave, ale detstvo prežil na Liptove - v Nemeckej, dnes Partizánskej Ľupči. Po absolvovaní nemeckého a slovenského gymnázia v Kežmarku študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa zapojil do protifašistického hnutia mládeže. Mal vtedy 22 rokov. Počas SNP bol generálnym tajomníkom Spolku bojujúcich vysokoškolákov v Banskej Bystrici, kde pôsobil ako partizánsky osvetár a publicista, neskôr ako člen IV. československej partizánskej brigády v Nízkych Tatrách. Po prechode frontu bol redaktorom denníka Pravdy v Košiciach. Následne pracoval ako osobný tajomník štátneho tajomníka Vladimíra Clementisa na ministerstve zahraničných vecí v Prahe. V rokoch 1946 až 1953 už Miloš s manželkou VIerou pôsobili na Veľvyslanectve ČSR v Moskve, kde sa narodil ich prvorodený syn. Ako úprimní rusofili ho pamenovali podľa jednej z hlavných postáv starých povestí a slovanskej mytológie Iľjovi Muromcovi. 

„ Došlo k oslobodeniu v máji 1945, koniec vojny a vtedy bolo treba do Prahy volať Slovákov. Už sa oficiálne hovorilo, že sú dva národy. Povstanie to prvý raz potvrdilo. Otec ešte nemal štátnice, ale s kamarátmi išli robiť na ministerstvo zahraničných vecí. Mladí ľudia. Len toľko viem, že keď uväznili a neskôr popravili Vladimíra Clementisa, ktorý bol ich šéf, všetci odtiaľ odišli. Otec pomerne dobre dopadol, ale niektorí jeho spolužiaci išli na chvíľu do výroby. Bol medzi nimi aj legendárny básnik z Dolného Kubína Theo Herkeľ Florin, ktorý chvíľu aj sedel. On si to najviac odniesol. Ja som uja Thea poznal veľmi dobre. On aj keby mal urobiť nejakú špionáž, ja si to neviem predstaviť. On sa väčšinu času vznášal a bol duchom neprítomný. Bol inak orientovaný ako môj otec, ale všetci otcovi bývalí spolupracovníci z ministerstva zahraničných vecí sa mali veľmi radi. Keď prišli na návštevu Matej Andráš, Ruppelt, aj ďalší s manželkami, zobral manželky na prechádzku po Dolnom Kubíne a nonšalantne sa pýtal predavačiek, ktorú by mu odporučili, “ spomína pamätník.     

Keď sa mladá Krnovská rodina vrátila na Slovensko, nedostala v Bratislave byt a tak bývali v Partizánskej Ľupči u otcových rodičov Petra a Márie Krnovcov. Tam potom traja bratia (Ilija, Svetozár a Martin) strávili školské prázdniny až do smrti starého otca v júni 1957. V rokoch 1954-59 sa stal Miloš vedúcim kultúrnej rubriky Pravdy a to donútilo rodinu presťahovať sa do Bratislavy. Potom bol tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, šéfredaktorom časopisu Obzor socializmu a napokon ústredným dramaturgom Slovenského filmu. Od roku 1977 pôsobil ako slobodný umelec. V rokoch 1954 až 1964 bol poslancom SNR za Liptov, Oravu a Kysuce. 

Krno debutoval ako básnik v roku 1944 zbierkou surrealistických básní Šialené predstavenie. Neskôr sa preorientoval na prózu. Venoval sa najmä obdobiu druhej svetovej vojny. Napísal dve románové trilógie - Dve cesty, Lavína, Míľový krok a Cnostný Metod, Udatný Radúz a Statočný Celo, romány a novely: Vrátim sa živý (o kapitánovi Jánovi Nálepkovi), Jastrabia poľana, Kým dohorela cigareta, Hra so smrťou, Hory čierne, Republika a ďalšie. Viaceré knižky venoval deťom, mládeži a problematike ochrany prírody. Autorsky sa podpísal aj pod viaceré rozhlasové hry a scenáre k celovečerným i televíznym filmom. V roku 2002 mu vyšla posledná kniha spomienok a esejí o Gruzínsku Ak je na zemi raj. Jeho väčšie literárne práce preložili do jedenástich jazykov. Naopak, aj sám prekladal poéziu a prózu najmä ruských, nemeckých, gruzínskych a arménskych autorov.

Priamy potomok Hurbanovcov 

Pamätník Svetozár navštevoval najskôr základnú školu na Jilemnického ulici (dnes Hodžova základná škola), kde chodilo pomerne veľa Rómov. „Keďže to bola ešte stará Bratislava, Rómovia bývali pod Vydricou. V triede som mal tretinu spolužiakov Rómov a to bola najlepšia škola proti rasizmu. Videl som, že sú rovnako šikovní alebo talentovaní žiaci ako my, ale rodičia ich netlačili a nemali výdrž,” vysvetľuje pamätník. Neskôr nastúpil na gymnázium Juraja Hronca, kde sa okrem turistiky  venoval šachu a prepracoval sa do druhej ligy. Skončil, kedˇsa na scéne objavil Ľuboš Vtáčnik veľmajster a chvíľu aj najlepší československý šachista.   

Väčšinu prázdnin trávil pamätník s dvomi bratmi na Liptove so starým otcom Ivanom Houdekom, ktorý ho veľmi ovplyvnil. Už ako malého chlapca ho naučil milovať prírodu. Zároveň veľa času trávil na rodinnej chate na Podsuchej. Tu spoznával domácich Liptákov, Liptákov odsťahovaných na juh Slovenska aj úplných príšelcov. Keďže v chatárskej oblasti kedysi nebola elektrina ani plyn, chatári trávili večery pri ohni v spoločných rozhovoroch. Keď prišla elektrina a postavili sa ploty, spoločné zdieľania sa stratili a to pamätníkovi chýba najviac .    

Po maturite vyštudoval Svetozár žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Na základnú vojenskú službu nastúpil do motostreleckého pluku v Stříbre. Tam si našiel kamarátov, ktorí s ním neskôr chodili na expedičné a diaľkové pochody. Napríklad na prechod Karpatským oblúkom v roku 1984. Trasu z Rumunska na Slovensko merajúcu takmer 2500 kilometrov absolvoval po štyridsiatich rokoch znova. Z pôvodnej zostavy však zostal sám. Ostatní ho povzbudzovali. 

Messner v základnom tábore

Po vojne nastúpil do školstva a začal učiť spoločenské vedy na Univerzite Komenského v Bratislave, ale venoval sa stále aj horám. V roku 1983 sa ako člen Zväzu slovenských turistov dostal s československou federálnou výpravou, kde bolo štrnásť Čechov a sedem Slovákov, na Kaukaz. Tu stretol aj legendárneho nemeckého horolezcu Reinhold Messnera, ktorý zdolal všetky osemtisícovky. „ ZSSR mal nedostatok potravín a tovaru. Sovieti ale boli machri, ktorí sa vedeli vynájsť a všeličo si vlastnoručne vyrobiť. Mali k dispozícii titán z lietadiel a robili si z neho šróby do ľadovca na lezenie. Messner prišiel k ruskému horolezcovi Ivanovi a chcel od neho kúpiť tie šróby. Messner mal zas plastové vibramy do snehu, ktoré boli vtedy moderné. Bolo to zaujímavé sledovať, lebo sme im pomáhali tlmočiť, ako si ľudia z dvoch rozdielnych spoločností kamarátsky vymieňajú veci,” spomína pamätník. Ako milovník hôr a skúsený turista začal Svetozár v roku 1987 každoročne organizovať medzinárodný horský festival Expedície venovaný propagácií nekomerčným výpravám uskutočnených v posledných málo dotknutých oblastiach sveta, ktoré sú prínosom nielen zo športového, ale aj z poznávacieho hľadiska. Festival funguje dodnes. 

Neskôr ako profesor a turista sa Svetozár vrátil k téme Štúrovcov. Na základe slávnej štúrovskej vychádzky na Devín v roku 1836 zorganizoval spolu so Zväzom slovenských turistov (ZST, neskôr KST) vychádzku na Devín v roku 1986 a prišlo tam asi tisíc ľudí. V tesne pred Nežnou revolúciou v roku 1989 organizoval so ZST hviezdicový pochod na Bradlo v súvislosti so M.R. Štefánikom. Keď bolo všetko pripravené, rozhodli sa na neho prísť aj traja slovenskí disidenti, ktorí boli po roku 89 známi. Na základe toho im štátna moc stretnutie neodporúčala. 

Pamätník uvádza, že po skúsenostiach svojho otca, nebol politicky aktívny. Politiku ale sledoval a preto hodnotí, že keby sa dodržiavalo dvanásť požiadaviek, ktoré Verejnosť proti násiliu spísali, dnes by boli všetci spokojní. „ Stále si myslím, že politika v 90.tych rokoch začala byť drsnejšia, ale bola stále lepšia ako teraz, “ myslí si svetobežník a politológ Svetozár Krno, ktorý viedol rozhovory s vtedajšími politikmi.  „Diskutovali v parlamente a potom šli hrať spolu futbal. Dnes si to neviem predstaviť!” November, podľa politológa, otvoril veľa možností, ale väčšinu z nich sme nevyužili. 

Pamätník však možnosť využil a po Nežnej revolúcii vydal v roku 1991 v spolupráci s Rastislavom Tóthom a Petrom Kulašikom prvý Stručný politologický slovník. O šesť rokov neskôr dostal pamätník ponuku spoluvytvárať Katedru filozofie a politológie Konštantína Filozofa v Nitre, kde v roku 2011 urobil aj profesúru. Na katedre v Nitre pôsobí dodnes, čiže zatiaľ 28 rokov. Politológiu ale prednášal aj na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a Univerzite Sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Vo vedeckej práci sa predovšetkým venuje osobitostiam spoločensko-politického vývoja v rozličných oblastiach Európy a Ázie. Je autorom devätnástich vedeckých monografií, viacerých učebníc a okolo dvesto odborných a vedeckých štúdií, recenzií či historických článkov.

Popri učení na vysokých školách pamätník stále cestuje a svojich expedíciách do nedotknutých svetov aj rád píše. To bolo impulzom k tomu, aby v roku 2001 založil vydavateľstvo Karpaty-Infopres, kde vydáva vlastnú cestovateľskú edíciu Hory, diaľavy (do roku 2020 vydal trinásť kníh a jedna z pera jeho otca). Zameriava sa prevažne na východnú a južnú Európu a Áziu. Ako autor literatúry faktu debutoval pamätník v roku 2001 cestopisom Dvetisíc kilometrov od Železných vrát po Devín a nasledovalo ďalších 13 cestopisov. Za knihu Z Devínskeho brala na Duklu, ktorá vyšla v roku 2021, získal o rok neskôr medzinárodnú Cenu Egona Erwina Kischa. 

Po vysokej škole na západ 

Prvý raz sa dostal Svetozár na západ vďaka bratovi v roku 1979, ktorý mal ísť na svadobnú cestu do Grécka. Keďže manželka bola tehotná, zobral brat miesto nej Svetozára. Vo vnútrozemí Grécka, ktoré bolo dlhé obdobie pod nadvládou Turecka,  tak Svetozár zažil ešte konzervatívnejší prístup ako v Československu. Neskôr bol pamätník viackrát v Alpách. „Mali sme veľa kontaktov na turistov z bývalého ZSSR, takže zohnať pozvanie nebol problém. Chceli sme ísť na mesiac do mesta k Bajkalu. Keď sme požiadali o spoluprácu a napísali im, že keď nám pomôžu s programom a my im to recipročne vrátime. Prihlásilo sa nám tridsať klubov, “ uvádza pamätník.    

Skúsený turista zhodnotil, že Gréci nevedia robiť mapy. Mapy ZSSR boli tiež nekvalitné. Výborné však boli ruské vojenské mapy, ktoré boli zakázané a mali ich všetci turisti. Keď Rusi zaviedli víza začal pamätník cestovať do Nepálu a do India. Dostal sa aj do vysnívaných Himalájí, kde sa veľmi rád vracia najmä kvôli ľuďom.