profesor PhDr., CSc. Svetozár Krno

Do Povstania išiel a chvíľu aj mama. Bol v oblasti Magurky. Bolo tiež veľmi zaujímavé, že niekedy aj mama išla za ním. Pýtal som sa: Preboha, ty si mal 22 rokov! Veľká časť tých povstalcov boli aj profesionálni vojaci, ale všetci spolu jednotke. Teraz sa to dáva ako do nejakých rozporov. Vždy sa to dávalo. Potom mi hovoril, že jeho nie často posielali do tých najťažších úloh. Bol tam veliteľ, nie s veľkým vzdelaním a hovoril, že musíme tu mať niekoho, keď padneme, čo o nás napíše. Lebo otec už vtedy písal do Slovenského rozhlasu a robil aj nejaké prvé básne. Takže otec skôr robil takého poštára. Mal dobrú kondíciu, tak chodil tam aj tam. A samozrejme, niekedy aj proti rozkazu odbočil za mamou, za budúcou manželkou do Ľupče. Otec mi rozprával, že ten mladý človek si neuvedomuje niektoré nebezpečná a hrôzy. Keď mi starší otcovi známi, čo mali o desať rokov viac, rozprávali Povstaní, tak to bolo horšie. Otec bol mladý a si to tak neuvedomoval. Potom na mňa dosť zapôsobilo, keď už odchádzali cez legendárnu Prašivú. Už bola jar, ale tam bol ešte sneh. Prechádzali na tú stranu, kde už bola oslobodená republika. Tam zrazu videl z toho snehu trčať ruky. Takže tam bola nejaká obeť. Zaujímavé je, že otcov otec bol poštový úradník v Budapešti. Potom bol na penzii v Partizánskej Ľupči a tam ešte robil taxikára. Starosta vedel, kde je môj otec a hovoril, že on to aj vyzradí. Ale nevyzradil. To bolo veľmi zaujímavé tie ľudské osudy. Potom mi ešte rodičia hovorili, že uč sa jazyky, bude ti lepšie. V byte môjho starého otca Petra Krna, otcovho otca, bol ubytovaní na konci vojny veliteľ nemeckých jednotiek. Stará mama zabudla otcovu fotografiu zvesiť zo steny a on sa jej pýtal, kto to je. Odpovedala, že syn. Kde je? / Na vysokej škole./ Veď vysoké školy sú zavreté. / A ona, že vysokoškoláci kopú zákopy. Aj starý otec vedel dobré nemecky. Nemčina dokonca zachránila aj moju tetu, maminu sestru. Pretože máme v rodine nejaké nosy a niekomu sa to zdalo, že ten nos nie je taký, aký by mal byť. A niekto tetu Ružu udal, že má židovský pôvod. Bola predvolaná a bolo treba povedať, že nemá. Prišiel môj druhý starý otec z maminej strany Ivan Houdek a on dobre vedel jazyky. Nakoniec presvedčil toho nemeckého dôstojníka, že nemajú židovský pôvod. Mnoho zaujímavých ľudí bolo na Magurke s otcom. Najviac si pamätám, a potom som sa aj s ním rozprával, strýko Fedora Gála. Ujo Pišta, ako sme ho volali. Oni boli z Ľupče. Takže viete, že otec Fedora Gála bol chytený, ale strýko prežil. Párkrát sme sa akože stretli. A potom otec, keď písal umeleckú literatúru, čerpal veľa aj z povstania. Niektoré knižky boli lepšie, niektoré horšie. Mne sa napríklad páčila knižka Cnostný metód, kde sa snažil trošku si uťahovať zo Slovenskej vojnovej republiku.

Starý otec rozprával o prvej svetovej vojne pokojne, veľmi kriticky, ale v živote mi nepovedal jedno zlé slovo na Maďarov a Rakúšanov. On odsudzoval ten model. Bol dokonca ranený. On vlastne pôsobil v Sedmohradsku, tam, kde som dvakrát robil Karpatský oblúk. Dokonca si priniesol taký nožík, kde si napísal nejaké mesto Slaník. Je to mesto, kde je obrovská slaná jaskyňa. V druhej polovici vojny, prestal naschvál jesť a potom ho ako chudého vrátili domov. Starý otec, ak dobre počítam, mal štyri sestry a štyroch bratov. Všetci bratia boli v Prvej svetovej vojne a prežili. Domov sa vracali cez Ameriku z Vladivostoku. To bola dosť dlhá cesta, lebo v Rusku bola revolúcia. Takže naši legionári, čo bojovali pri Bajkale a tak ďalej a organizoval ich Štefánik. Ja som sa do Vladivostoku a Rumunska zase dostal ako expedičný turista, to bolo v 90. rokoch, ale to bolo v úplne iných podmienkach.