Natália Krnáčová rod. Lassovská

* 1937

  • „Odišli preč tí partizáni, iba naraz Pepo keď tu prišiel. Tí partizáni neviem, kde boli, iba naša mama sa im páčila, lebo ona sa učila ešte v škole po francúzsky, tak si s nimi vedela pocvičiť jazyk, lebo nemala s kým trénovať. Tak tento Pepo prišiel, a mal omrznuté nohy! Tak mama sa ho pýtala: ‚Kde si bol doteraz?‘ On: ‚Jedna žena ma držala v tých kopencoch, kde sú vonku zemiaky uložené!‘ Neviem, ako sa to volá, ale tam za tri týždne bol schovaný, aby ho nenašli Nemci. A keď tá žena išla na zemiaky, tak mu tam mlieko hodila alebo niečo iné. Tak neviem, či mu tam omrzli tie nohy. A keď prišiel domov, a v nemocnici bola jedna Ruska. Nosila také modré gumené rukavice, tie vyplákala v potoku, zavesila na žinku a potom robila – pílila ako divá tie ruky a nohy, a cigareta v hube! A potom prišiel k mame a mama mu tie nohy vyliečila petrolejom! Tak potom nezabudol ten Pepo; keď prišiel, tak vždy našej mame doniesol veľkú kyticu.“

  • „V päťdesiatom prvom brali všetko od nás. Všetko brali, ešte aj mlyn rozobrali! Otca poslali voľakde preč, a to brali tí ľudia ako sprostí! Jeden niesol takú širokú gurtňu, že mu to bude na podrážky. Tak rozobrali Detvania doslova! Potom otvorili takú textilku. Urobili ju z maštale, ženy tam ručne tkali rôzne látky a otcovi to nechali, aby to viedol, ale ani to sa im nepáčilo, ešte aj to zrušili!“

  • „Nás poslal otec cez vojnu do Kremnici. Tam sme ešte išli vlakom, že tam nebude taká vojna. Poslal tú starú mamu a mňa. A ozaj nebola! Ale Nemci, keď odtiaľ išli preč, tak ten zámocký kostol celý podpálili dookola. My sme boli v pivnici a celá tá strecha nám spadla pred dvere! Ale našťastie jedna pani aj s mužom, volala sa Pinďúrová, vyšla von, tak tá oznámila, že sme tam zasypané. A keď sme išli domov, tak už nechodil vlak, ale otec poslal bričku so Štefanom Melichom, čo sa staral o kone, tak sme išli domov. Tak sa pamätám, keď sme išli cez Lieskovec, tam bolo mnoho domov od tých striel dobúraných. To sa pamätám ako decko. A presne sme toho 17. apríla prišli domov, to otec tak narafičil na moje narodeniny."

  • Full recordings
  • 1

    Hriňová, 04.08.2018

    (audio)
    duration: 01:32:50
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
  • 2

    Hriňová, 22.09.2018

    (audio)
    duration: 24:57
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Ešte aj mlyn rozobrali, to bola hotová rabovačka!

dobová profilová fotografia
dobová profilová fotografia
photo: archiv pamatnika

Natália Krnáčová, rod. Lassovská, sa narodila 17. apríla 1937 v Detve ako štvrtá dcéra veľkostatkára Jána Lassovského a jeho manželky Hildy, rodenej Göllnerovej. Život v rodine úspešného podnikateľa znamenal, že Natália a jej staršie sestry dostali doma veľmi kvalitné vzdelanie, s rodičmi konverzovali v cudzích jazykoch a príbuzných mali vo viacerých európskych krajinách. Aj preto boli rodičia presvedčení demokrati a počas druhej svetovej vojny pomáhali francúzskym partizánom a miestnym členom odboja. Život rodiny sa obrátil naruby po februári 1948, keď na Natáliinho otca spadol biľag kulaka, ktorému bol zakrátko jeho ťažko zveľadený majetok znárodnený. Ján Lassovský sa nemohol pozerať na to, ako sa jeho celoživotné dielo pod vplyvom neodbornej práce rúca, a za niekoľko rokov umrel na infarkt. Jeho najmladšia dcéra nemohla študovať na vybranej strednej škole a aj napriek nadaniu pracovala ako radová robotníčka v strojárňach. Aj napriek tomu, že totalita prinútila Natáliu prestať snívať o návšteve európskych krajín či nariadila jej zabudnúť svetové jazyky, ktoré ako malé dievča ovládala, našla v živote naplnenie. Videla ho vo výchove vlastných i osvojených deťoch, ktorým bola obetavou mamou.