Ján Križan

* 1929

  • „Za ten čas nám nič neskapalo, musím povedať tak. My sme mali Nemcov na izbe, tí chodili, to boli frontoví, tí vozievali proviant do frontu. Tí každé ráno vstali zavčasu, to bolo cez advent, ta išli, večer prišli, ale nič nechceli, nič od nás. Ale my sme chodili na Bzovík na roráty. Tie boli o šiestej, tak sme chodili o piatej na Bzovík, tak nám raz aj svine nachovali, aj kravy, všetko nám nachovali. Vôbec, nič. ‚Choďte, choďte a my vám spravíme, všetko vám spravíme.‘ Všetko nám spravili. To bolo ozaj od nich. Nemôžem povedať zlé nič. Lenže keď tí Rusi prišli, to je, že u nás neboli Rusi, ale Rumuni. To ostal škrek, krik, po dedine sa rozišli. Všetke sliepky, čo bolo, kde čo, to pokradli, pobrali aj do sliepok. Všetko, všetko vyrabovali."

  • „Tak sme my už vedeli, ktorá bije. Ale oni už nás pripravovali: ‚Joj, tam vám dobre bude. Tam budete aj plat dostávať, aj všetko.‘ Nasľubovali nám, lenže keď prišlo k tomu, po dvoch týždňoch, keď nás brali do áut a išli sme napäť do Mimone a odtiaľ dobytčákmi, vagónmi do Ostravy, do Orlovej, sme prišli najprv. V Orlovej, tam sme boli tiež za dva týždne a tam nás porozdeľovali po tých šachtách a ja som sa dostal do jednej šachty, kde predtým polroka bol výbuch veľký v bani. A práve ja som sa dostal do toho úseku, kde bol ten výbuch. Božemôj! Keď tom to videl, tie chodby, tie traverzy, to bolo pokrútené všelijako. To len na spadnutie, najprv keď som sa dostal do takého, tak keď som vtedy dušu nevypustil, ja som nikdy nikde nebol, len tam. No prišli sme potom do toho, kde sa to končilo, tam sa razila druhá chodba, prišli sme tam, a tam tri metre vysoká vrstva uhlia, trojmetrové stojky vysoké, také hrubé drevá ako človek, na každý meter štvorcový jedna, ale keď prišiel tlak, tak to všetko len tak prašťalo. Tak som robil tam týždeň, ale veru to bol najhorší zážitok tam vtedy."

  • „Raz nás strašne nahneval, vtedy sme už skoro sa aj vzbúrili. Bývali sme v jednom drevenom baraku a tam boli ploštice. Tak čo spravili. Keby to boli spravili, že by sme sa my odtiaľ vypratali von, ale keď sme boli na šichte, tak každému pobalili do deky veci a barak zapálili. Lebo vojaci, čo boli pred nami, tak tí odišli, tak nás dali do murovaného, tam už bolo dobre, tam sme aj skončili. No ale keď sme prišli tam, tak sme nevedeli, čo je naše, všetko zmiešané dovedna. To bolo najhoršie, čo môže byť. Lebo aj vlastné veci, čo človek mal, tak o tie prišli, čo si nepoznali. Lebo boli niektorí takí, čo si to aj privlastnili, ak aj nebolo jeho. Tak to nám bolo najhoršie."

  • Full recordings
  • 1

    Čekovce, 12.01.2018

    ()
    duration: 
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Pracovať a modliť sa, žiť tak ako sa patrí, ako Pán Boh prikázal

Pred vojenskou službou (september 1951)
Pred vojenskou službou (september 1951)
photo: archív pamätníka

Rodákovi z Čekoviec ako trojročnému umrel otec a prakticky celé detstvo a mladosť prežíval len po boku svojej matky. Len vďaka pomoci starého otca prežili a splatili aj dlhy, ktoré im zostali po nebohom otcovi. Ján ako mládenec zažil hrôzy druhej svetovej vojny, mal osobné zážitky s nemeckou i rumunskou armádou. Po roku 1948 sa ako roľník dostal do konfliktu s komunistickou socializáciou dediny, lebo údajne nechcel odovzdať svoje hospodárstvo do družstva, ktoré v obci nebolo. Dostal sa do PTP a vyše dva roky fáral do baní. Len vďaka svojej skromnosti dokázal podporovať svoju chudobnú matku, ktorá musela sama hospodáriť a odovzdávať nereálne vysoké kontingenty. Po vojenčine sa vrátil domov, oženil sa a svoj majetok musel aj tak odovzdať. Preto význam jeho trestu stratil akýkoľvek dôvod, avšak bolo už neskoro.