PhDr. Astrid Kostelníková

* 1943

  • „A vtedy nám stará mama vysvetľovala, že niet sily, tej zlej sily, ktorá postaví určité armády proti sebe, ktorí sa vlastne ani nepoznajú, ani sa nenávidia. Predsa je možnosť ukázať dobrú vôľu a pomôcť, a že vtedy možno aj ten protivník, ktorý sa tiež bráni, sa prejaví ako človek. A takto aby sme sa my vždycky chovali. Tak toto bol taký základ výchovy.“

  • „Viete čo? Toto možno, toto môžem povedať, asi toto nás zachránilo. Lebo však boli sme nemecké deti, aj keď sme z tej severnej Moravy. Keď otecka oddelili od nás, tak mamička 26 -ročná so štyrmi malými deťmi, sa dostala do jedného prúdu utečencov. Tak išla domov na Liptov, ale to tak hnali. Od pred Viedne sa musela vrátiť nazad v tom dave. Teraz keď som videla tých Ukrajincov, tak som ich veľmi ľutovala, pretože ja si to nepamätám, lebo to bolo po vojne a neboli pomocné ruky žiadne. Nakoniec nás zastavili v Novákoch, tak bol predtým židovský láger. A potom toto všetko zastavili a všetko to tam zatvorili a tam sa to selektovalo, kto kde ide. Tam asi mamičku zachránilo to, že múdry starý otec Hoffmann lekár, keď prišla Prvá Československá republika, tak prijal československú národnosť. Čiže keď mamička predložila legitimáciu, že je československá občianka, tak sme nešli do gulagu. Toto nás zachránilo. A mamička vedela reči. A bol tam jeden Rus, ktorý to teda triedil. A mamička hovorila, že to bol dobrý človek. On to triedil a mamička tlmočila, lebo tam bola vtedy stredná Európa vtedy pomiešaná. A mamička dva týždne tlmočila. Keď ten Rus porozdeľoval podľa toho, aká národnosť bola. Mamička z toho nemohla spať do rána, lebo vedela, kto kde koho odlifrovali. A potom, keď to zoselektovali, tak potom mamičke povedal ten Rus, že ty pôjdeš prvá domov. A ešte nejaké auto jej ... A mamička povedala, že to je ďaleko odtiaľ so štyrmi malými deťmi. A už nemala nič. Posledné, čo mala, boli lieky. Mamička vedela, že počas vojny, keď už nemecké peniaze neplatili, aj zlato, čo mala, všetko minula na jedlo pre štyri malé deti. Tak mala ešte lieky. A s tými liekami sa tiež dalo získať jedlo. Mamička poznala lieky, bo generačne z lekárnickej a lekárskej rodiny bola. Takže vedela tie lieky, aj otecko bol lekárnik. Takže takto sa dostala, že došla pešo, všelijako, došla domov. Začiatkom júna v 45 zabúchala na bránu v Mikuláši.

  • „No bolo to také hučanie, v noci také hučanie , pretože cez Levoču išli smerom na Kežmarok, po starej ceste, pomedzi lesy. Aby Kežmarok z tej strany dostali. Lebo v Kežmarku bola armáda, tam bola armáda, tam bolo vojsko. Cez Levoču, cez dediny, cez Levočské vrchy išli. To hučalo, strašne to hučalo. To bolo niečo hrozné. Ja som bola vtedy tehotná, možno 2-3 mesiace. Vtedy som si to myslela: Ježišmária, toto mamička zažila a toto zažijeme aj my, toto vojnu. Lebo v Kežmarku boli vojenské lesy a tam sa aj strieľalo. Levočské lesy zobrali a tam sa trénovalo strieľanie na tie veľké lietadlá. Čiže my sme na to boli zvyknutí, že hore lietali a že aj strieľali a aj strely bolo počuť. Viem, že to vtedy dali vedieť, že nech nejde nikto do lesa, že bude cvičenie. Takže najprv, keď začali tie lietadlá, ale keď už začali hučať tie tanky, tak už to bolo také. Čiže som sa strašne bála, že bude vojna. A som si myslela, Bože môj, s troma deťmi, jedno na ceste. A môj manžel a ešte môj svokor boli ešte takí, že by možno aj takých starších by boli brali. Čo si my počneme? Naša maminka nám vtedy telefonovala príďte do Liptova, veliký dom, úžasná pivnica. Dve vojny prežil dom aj pivnica. Tam prežijeme. Veľmi som sa bála, veľmi som sa bála.“

  • "Blízko dediny ten konvoj zastal a bolo videť, že nejaké domy sú tam. Tak mamička, že ide po mlieko pre mňa. To už bolo niekde na hraniciach slovensko-moravských. Doniesla to mlieko. Urobila z neho krupičku pre mňa. Tí traja súrodenci tak pozerali, že budú jesť. Mamička to dala mne, lebo som bola na pokraji smrti. Ja som to zjedla a všetko vyvracala. A oni to všetko zjedli."

  • "V Mikuláši sme mali veľmi veľké izby. Keď bolo chladnejšie, deti spali v jednej miestnosti a boli tam aj bratranci. Spali smespolu v jednálni na matrachoch. To bol zážitok. Bol to máj. Ja som sa v noci zobudila a strašne plakala. Mamička prišla ku mne, či sa mi dačo zlé snívalo. Vravím áno. Snívalo sa mi s oteckom. Že otecko prišiel. Nedobre sa mi snívalo, lebo otecko prišiel a neotvoril dvere, ale vošiel cez tie dvere. Bol ako duch. Mamička ma upokojila, že určite na mňa silno myslel. Ten dátum si zapísala. To bol 25. máj. V októbri nám diniesol policajt, že otecko zomrel."

  • Full recordings
  • 1

    Levoča, 23.07.2022

    (audio)
    duration: 02:45:15
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
  • 2

    Košice, Spoločenskovedný ústav SAV, 07.11.2022

    (audio)
    duration: 01:57:35
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Ak vám to rozpoviem, určite sa mi nič nestane?

Astrid Kostelníková
Astrid Kostelníková
photo: Dominik Janovský

Astrid Kostelníková sa narodila v roku 1943 v Třinci. Otec, Róbert Zwelling, pracoval ako lekárnik. Astrid má troch súrodencov. Je z nich najmladšia. Po vojne utekali späť na územie Slovenska. V roku 1948 boli internovaní v tábore v Novákoch. Odtiaľ sa rodina dostala domov, do Liptovského Mikuláša. Pamätníčka vyštudovala chemickú priemyslovku vo Svite. V roku 1962 sa vydala. Po svadbe žila v Levoči. Začala pracovať ako vychovávateľka na internáte Strednej zdravotníckej školy. Diaľkovo vyštudovala pedagogiku na univerzite v Prešove. Keď začali školu navštevovať zrakovo postihnuté deti, vyštudovala aj špeciálnu pedagogiku. Urobila si z nej aj doktorát na Univerzite Komenského. Po revolúcii šla do predčasného dôchodku. Doopatrovala mamičku aj svokru. Začala pracovať ako turistická sprievodkyňa v Levoči. Tomu sa venuje dodnes. Má troch synov. Najstarší žije v Kanade, mladší v Bratislave a najmladší v Levoči. Astrid sa snaží očistiť meno svojho otca.