Zdenka Koláriková, rod. Kutová

* 1933

  • „Ešte o tých mojich synoch teda. Michal končil v ‘72. roku meštianku [ZŠ, pozn. ed.] a chcel ísť do gymnázia. Učil sa dobre. No a odrazu prišiel s tou žiadosťou, čo sa vyplňovalo všetko. A oni, že ho neodporúčajú na ďalšie štúdium, lebo rodičia boli takí a takí. Ja som bola predtým v strane, tak ma vylúčili v sedemdesiatom – boli tie previerky. Nejaký pán Bula ma preveroval, bol zamestnanec ONV na odbore školstva, a potom sa stal riaditeľom gymnázia v Senci, to s tým bude súvisieť. Tak teraz čo. To ma strašne nahnevalo: moji kolegovia, s ktorými som učila, a oni teraz toto robia, a pritom mali také názory ako ja, každý sa zapojil, kto mohol, pomáhal. Zobrala som si deň dovolenky, naštartovala som a šla som do školy, počas prázdnin tam bola zástupkyňa: ‚Počúvaj, Vlasta, chcem, aby ste mi napísali novú žiadosť bez tej klauzuly, my dáme Michala na Myjavu, to sme mali vybavené – tam bol kamarát riaditeľ školy, áno, vezmem ti ho, bez problémov, len keby tam tá klauzula nebola.‘ Vlasta vraví: ‚Ja nemôžem…‘ A ja vravím: ‚Vieš čo, môžeš.‘ Som chytila som zápalky – ona fajčila –, chytila som tú žiadosť, podpálila som to a zhorelo to. Som bola tak bojovne naladená strašne. V tom došiel riaditeľ: ‚Čo robíš?‘ Vravím: ‚Potrebujem novú žiadosť bez tej klauzuly.‘ ‚To sa nedá všetci sú už preč, potrebujem podpisy rodičovského združenia a...‘ Reku, ja si ich vyhľadám a navštívim, len mi to podpíšte. Aj to tak bolo. Šlo to bez tej klauzuly, šiel na Myjavu a nemal žiadne problémy potom. Horšie to bolo s Vladkom. Už sa to takto nedalo vybaviť, už bol iný riaditeľ. Ale môj muž mal zasa v Senci [kamaráta] riaditeľa školy, čo ešte jeho učil na gymnáziu v Novom Meste nad Váhom. Manžel za ním prišiel, že čo sa stalo. A on mu hovorí: ‚Miško, neboj sa, ja to odstrihnem.‘ A tak aj bolo – to bolo úplne na konci napísané, on to odstrihol a Vlada prijali. Lenže keď odišiel do dôchodku, potom sa tam stal riaditeľom ten pán Bula a on si to meno zapamätal, keď ma preveroval."

  • „Šesťdesiaty ôsmy rok. Prišli okupanti, no a my sme tu v Pezinku organizovali. Letáky sa písali, po uliciach heslá sa písali, zháňali sme podpisy proti vstupu vojsk, tak sme sa zapojili do tejto činnosti. A môj muž dokonca bol poverený, my sme mali tuším jediní auto aj medzi funkcionármi mestskými, tak požiadali Michala, napísali sme petíciu, preložili sme to do ruštiny. Tak ho požiadali funkcionári aj stranícki aj mestskí, či by to neodviezol, tu bolo veliteľstvo kdesi za Pezinkom, tak či by to neodviezol tomu veliteľovi, a išli s ním všetci tí funkcionári... No tak to tam odviezol. A potom prišli previerky, a všetci tí funkcionári boli v poriadku, a len nás vyhodili a prepustili z roboty. Mňa uvoľnili v sedemdesiatom hneď a na tej Akadémii sa to trošku neskôr, niekedy v sedemdesiatom druhom. Takže sme boli prepustení z roboty."

  • „Ja som zažila združstevňovanie už tu, keď som bola v Pezinku, vtedy to začalo, v tom šesťdesiatom roku. Učitelia museli chodiť presviedčať [ľudí], aby vstúpili do družstva; museli presviedčať rodičov, aby nedávali deti na náboženstvo. To bolo hrozné. Ja som síce ateistka, ale prosto bolo mi to proti srsti, takéto tuhé presviedčanie. Učitelia boli – tu sú – silní katolíci, tí nesmeli chodiť do kostola, to bolo čosi strašné pre nich. A do toho družstva keď sme museli presviedčať… Museli sme, nahnali nás a museli sme. Môj muž chodil aj do rodín, on vtedy učil na gymnáziu, on chodil a my sme vtedy boli... [Museli sme organizovať] také stretnutia roľníkov a zapisovať, či sa hlási, či nie [do družstva], nerada na to spomínam, nemala som rada tieto násilnosti. No ale potom sa ukázalo, že tie družstvá fungovali dobre, nakoniec ľudia na dedinách, to boli najbohatší ľudia."

  • Full recordings
  • 1

    Pezinok, 13.02.2019

    (audio)
    duration: 02:22:45
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Bolo to strašné. Vojská našich „spojencov” prišli v noci ako zlodeji

Koláriková Zdenka
Koláriková Zdenka
photo: z albumu pamätníčky

Zdenka Koláriková, rodená Kutová, sa narodila 26. mája 1933 a pochádza z Prahy. Vychodila tzv. školu výživy, pedagogické gymnázium a stala sa učiteľkou. Presťahovala sa do Pezinka, kde pôsobil jej manžel Michal Kolárik. Obaja boli členmi KSS. V roku 1968 aktívne prejavili odpor proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy, prišli o pracovné miesta a o členstvo v strane. Problémy mali aj ich synovia pri prijímaní na stredné a vysoké školy.