Stefan Katona

* 1947

  • „Od začiatku sme boli po celý priebeh tejto vojny svedkami atmosféry, ktorá bola napätá. Väčšine z nás sa nám to zdalo dosť nebezpečné, lebo boli vysielania v hebrejčtine, myslím z Egypta z Káhiry, kde naozaj hovorili, že to je koniec štátu a nech sa uteká, kam sa dá. Lebo to je koniec. Niekoľko dní boli takéto správy. Až niekedy štvrtý, piaty deň z tých šiestich legendárnych dní presakovali správy, že to nevyzerá tak zle. Alebo že je to už skoro naopak. A to bol zase pocit takého oslobodenia sa hlavne od strachu. Lebo to, čím sa vyhrážajú, vyzeralo byť dosť blízko. Že to všetko vyženú do mora. Boli tam také propagandistické stanice, ktoré toto dosť intenzívne púšťali. Takže človek musel mať naozaj túto mládežnícku odvahu alebo optimizmus, že by sa nič nemalo stať. Ale už sa aj stalo. Nehovoriac o tých, čo prežili tie hrozné roky vojny, tí to brali aj inak ako tí, čo sa narodili potom a nevedeli, čo hrozí, alebo si to neuvedomovali. Tak to bolo samozrejme dramatické a napínavé, aj spojené so strachom.“

  • „Mama mala ten cieľ, ktorý sa jej nedaril splniť, ísť k sestre. Mali osemnásť, keď ich zobrali do lágru. Po vojne mali 21 a 22. Oni [rodičia] by boli vtedy možno tiež radi išli do Izraela. To je plno neporozumení a ťažkostí, ktoré tomu zabránili. Otec mal ešte ako statkár potiaže s tým zanechať statok, nemysliac na to, že onedlho mu to zoberú. Je ťažko posudzovať každý krok. Každý mal dosť vážnu príčinu na to, čo sa dialo – odišiel, neodišiel, ostal. Porovnajúc s tými, čo odišli, tak neodísť bolo naozaj nešťastné rozhodnutie. Otec ostal, bol obraný o väčší majetok. To bolo ešte málo, že ho obrali, to by sa strávilo. Ale bol obraný o svoju fyzickú slobodu. Ten rozsudok 8 rokov si treba predstaviť ako doživotný rozsudok.“

  • „Ten moment, keď sa mama vracia z Českého Krumlova, kde bol vypovedaný rozsudok. Neviem, nakoľko si to ako vtedy osemročný pamätám, ale že z toho bol plač, to viem. Zviazaná s týmto, čo sa naozaj trpkosti týka, je ešte jedna scéna. My sa musíme vybrať po tom rozsudku naspäť na Slovensko. Otec ešte nebol premiestnený z Českých Budějovic do Jáchymova. Rozsudok bol povedaný, ale ten čas, keď mu hľadali miesto, bol ešte v podstate v tej predsúdnej väzbe. Prosiac o návštevu na rozlúčku súhlasili, to bolo v tom budějovickom väzení, a to si pamätám ako osemročný. Otca priviedli chodbou, kde boli mreže, mreže, mreže a na jednom mieste bolo okno zo sieťkou. Tak tam sme sa mohli s otcom rozlúčiť. Dali nám desať minút. Tam som videl prvýkrát rodičov plakať. To nezabudnem. Mama plače. Čo už tam mohlo byť? Nemohli sa ani dotknúť. To mi ostalo.“

  • „A teraz prichádza ten moment, že Pánboh do toho vloží ruku alebo nohu. Ako chlapca ma posielajú k riaditeľovi niečo tam zobrať alebo doniesť, to si už nepamätám. Musel som nejaký čas čakať v predizbe: ‚Počkajte trochu.‘ Obzerám sa a vidím dotazník na prijímacie skúšky na priemyslovku vo Zvolene. Mal som odvahu si to zobrať bez toho, aby som sa spýtal. Aj by som sa opýtal. Mal som trošku pochyby, či nepovedia, že som si tam niečo zobral. Ale ten papier sa mi zdal verejný. Majúc tých 15 rokov, 16, vyplnil som to, poslal a dostávam pozvánku na prijímacie skúšky na priemyslovku do Zvolena. Ó... Tí, čo to naozaj chceli, čakali možno rok, dva. Lebo tam už bolo oveľa viac tých, čo sa hlásia, ako môžu zobrať. A to všetko sám, nemal som sa koho čo pýtať. Domov som potom dostal pozvánku na prijímacie skúšky a tam idem. Miestnosť, rozdávajú papiere. Dostal som odpoveď, že som prijatý. Jeden z tých krajších momentov v živote.“

  • Full recordings
  • 1

    Kolin, Nemecko, 13.03.2019

    (audio)
    duration: 02:12:23
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
  • 2

    Kolin, Nemecko, 19.03.2019

    (audio)
    duration: 01:25:02
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Až život mimo Československa ho zbavil statusu triedneho nepriateľa

Dobová fotografia
Dobová fotografia
photo: Archív pamätníka

Štefan Katona sa narodil 14. januára 1947 v Šahách do rodiny veľkostatkára maďarsko-židovského pôvodu. Začiatkom 50. rokov bol celý majetok rodiny znárodnený a otec musel manuálne pracovať. Nakrátko sa stal správcom štátneho majetku na Šumave, ktorý bol znárodnený po vysídlených Nemcoch. Len niekoľko mesiacov po presťahovaní celej rodiny bol otec obvinený zo sabotáže socialistického hospodárstva a vo vykonštruovanom procese v januári 1955 odsúdený na 8 rokov v uránových baniach v Jáchymove. Štefan s matkou a bratom sa presťahovali späť do Šiah. Matka bola predavačkou a horko-ťažko sa dokázala postarať o rodinu. Chlapec sa od malička zaujímal o hudbu a neskôr chcel ako výborný akordeonista študovať na konzervatóriu v Bratislave. Vzhľadom na zlý kádrový pôvod však nemohol navštevovať strednú školu s maturitou a musel pokračovať na učilišti. Vďaka náhode a odvahe sa mu podarilo prestúpiť na strednú priemyselnú školu do Zvolena a neskôr dokonca do Bratislavy. So svojim 16-ročným bratom vycestoval v lete 1966 bez vedomia rodičov ilegálne do Izraela, za čo bol odsúdený v neprítomnosti. Matka odišla za nimi o rok neskôr. Po sovietskej invázii v auguste 1968 emigroval do Nemecka aj ich otec. Štefan sa tam presťahoval s manželkou v roku 1971. Nepretržite sa venoval hudbe a popri práci hral po večeroch s rôznymi skupinami. V roku 1983 otvoril jazzový klub Melody Piano Bar v Kolíne, ktorý bol 30 rokov kultovým miestom pre fanúšikov jazzu v regióne. Po roku 1989 viackrát navštívil miesta svojej mladosti.