Ing. Jaroslav Janota

* 1972

  • „To boli zakázané burzy v Ostravě. Vždy boli na inom mieste, maximálne dvakrát na jednom. Zvláštne, že vždy sme sa nejak dozvedeli, kde to je. Nebol žiadny facebook, nič nebolo, a nejako sa medzi ľuďmi, čo tam chodili, rozkríklo, kde to je. Vždy to bolo v nedeľu ráno. V každom období to bolo tak, že sa začínalo, keď bolo úplné šero, v podstate ešte v noci. V lete to začínalo už o štvrtej ráno a trebárs o šiestej už bolo po tom. My, čo sme mali radi takúto muziku, tak my sme tam chodili. Kúpil si si jednu platňu LP, normálne klasickú, alebo partia sme si kúpili jednu platňu, lebo to bolo strašne drahé, to stálo trebárs 500 korún československých, čo bolo pol výplaty. To ako keby si dal za to teraz 300 alebo 400 eur za jednu. My sme na burze kupovali rokové alebo metalové veci, jednu si si kúpil, krásnu, a všetci v partii sme si ju nahrali na pásky. Mali sme gramec a u niekoho sme to nahrávali. Museli sme to stihnúť za týždeň, aby sme v nedeľu zas išli s deskou na burzu a vymenili ju. Akože dali sme Kiss a zobrali sme za to AC/DC. A postupne rôzne také. Nahrávali sme si ich na pásky, na kazety, a takto sme tým vlastne akoby žili. Ale bolo to zakázané. Medzitým na burze predávali aj nejaké tie videorekordéry... Raz za čas tam policajti robili zátah, že to bolo zakázané. Ja som mal šťastie, že nikdy som ho nebol účastný, ani raz, ale brácho bol aj poznám kamarátov, čo boli. Keď tam nabehli, rozpŕchlo sa to, všetci sa rozutekali na všetky strany. Tým, ktorých chytili, zobrali všetko, čo mali u seba, desku, alebo čo. Naraz si nemal nič. Potom ešte niektorých zatkli a potom ich tam asi aj nejakým spôsobom vyšetrovali, ale my sme boli určite malé ryby... Nehovorím za seba, lebo len viem, že to tak bolo, lebo som mal to šťastie, že sa mi to nestalo. Nebol som totiž na každej burze, my sme sa striedali s chalanmi koľkokrát, že niekto išiel zas a tak...“

  • „V podstate nám deťom vymývali hlavy už od malička. Iskra, pionier a samé také veci... oni o tom tak vedeli rozprávať. Normálne som si raz uvedomil, že asi keď som mal nejakých desať rokov, osprostený z rečí v škole, hovoril som si, že ˏchvalabohu, že máme toho soudroha Husáka prezidentem, díky tomu je světový mír'. A to som si uvedomil pred pár rokmi, že som si to fakt myslel. Že som si hovoril: ,Jé, to je dobře, že ho máme, že je ten světový mír.’ Vieš, ale nezávisle od rodičov. To zas bola iná, školská cesta. V podstate to tí komunisti mali všetko dobre vymyslené, ako manipulovať ľudí. Stále mali niečo pod dohľadom a stále všade už od mladi vštepovali ľuďom to, čo potrebovali, takže vymývanie mozgov. Aj u seba viem, že v tom určitom veku som si to [o Husákovi a svetovom mieri] normálne myslel.“

  • „Môj dedo, ten stařík, František, bol komunista a v Lidových milicách. Že bude brániť socializmus s puškou, keď bude treba. Tam sa stal jeden zlom. V 53. roku bola výmena peňazí. To znamená, že ľudia, čo mali peniaze v bankách, to bol tak nevýhodný kurz, že prišli o veľké prachy, niektorí zostali úplne na buben. Môj stařík ešte tesne pred výmenou, lebo sa o tom šuškalo, že to bude, bol na ÚV KSČ v Třinci a pýtal sa tých soudruhov, či to je pravda. Lebo že on chce vedieť, že či to oni môžu urobiť, takto okradnúť ľudí. Ubezpečovali ho, že nie, že to nie je možné, že neexistuje, aby bola nejaká mena, že to je len nejaký výplod. A naraz, zo dňa na deň ich mobilizovali, lidových milicionárov, lebo ich používali ako také svoje vojsko. No a zo dňa na deň bola výmena. Takže môj stařík ešte chránil Českou spořitelnu, alebo Československou spořitelnu v Třinci. Stál pred ňou, lebo ľudia protestovali, a zistil, že tá výmena je, že ho oklamali. No tak na druhý deň, keď sa stiahol, zobral pušku, ktorú vyfasoval, preukaz lidových milicí, komunistický preukaz, išiel na ÚV KSČ do Třince a tam im to vraj buchol o stôl a povedal, polským nářečím, ktorým sa tam u nás hovorí, že: ,Z takymi ciguńmi nie chci mieć nic społecznego.’ Takže s takými cigáňmi, že nechce mať nič spoločné. Tak im to tam pleskol, zbraň a všetko, išiel odtiaľ preč a že už nechce o nich počuť. Takže odvtedy, predpokladám, pretože ani môj tato ani jeho súrodenci, nikto nebol komunista.... Možno to vzniklo odtiaľto, ako ho oklamali v 53., možno sa to nieslo v třineckej odnoži našej rodiny ďalej.“

  • Full recordings
  • 1

    Trakovice, 10.08.2020

    (audio)
    duration: 25:16
  • 2

    Trakovice, 10.08.2020

    (audio)
    duration: 31:37
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
  • 3

    Trakovice, 10.08.2020

    (audio)
    duration: 26:36
  • 4

    Trakovice, 19.08.2020

    (audio)
    duration: 17:21
Full recordings are available only for logged users.

Ja som stále Čechoslovák

Jaroslav Janota, fotografia krátko pred nástupom na základnú vojenskú službu, rok 1991.
Jaroslav Janota, fotografia krátko pred nástupom na základnú vojenskú službu, rok 1991.
photo: Archív Jaroslava Janotu

Jaroslav Janota sa narodil 23. apríla 1972 v Třinci do česko-slovenského manželstva Vladislava Janotu a Ľudmily Janotovej. V rodine mu vštepili odmietavý postoj ku komunistickej ideológii. Matka bola hlboko veriaca katolíčka, otec zdedil odpor voči súdruhom po svojom otcovi, Františkovi Janotovi. Ten sa po útrapách druhej svetovej vojny nadchol za myšlienku komunizmu, vstúpil do strany, pridal sa k Ľudovým milíciám, avšak po menovej reforme v roku 1953 už s nimi nechcel mať nič spoločné. Vplyvom školy a aktívneho členstva v pionierskej organizácii sa Jaroslav síce na istý čas nadchol pre socialistické ideály, no dlho mu to nevydržalo. Na strednej škole sa začal zaujímať o zakázané hudobné umenie, filmy a módu. S partiou sa zúčastňovali na tajných burzách v Ostrave, organizovali výjazdy do Budapešti za „západným tovarom“. Rovnako ako jeho otec si svoju životnú lásku našiel na Slovensku a v roku 1994 uzavrel česko-slovenské manželstvo, tentoraz už naprieč dvoma samostatnými štátmi. Usadili sa v Třinci, no po takmer desiatich rokoch sa presťahovali na Slovensko. S rozdelením Československa dodnes nesúhlasí a cíti sa ako Čechoslovák.