Marianna Grznárová

* 1941

  • "Dosť bolo komunistov u nás, čo bolo dosť povinné. Mňa aj rozplakali, keď som povedala, že nie, tak nemôžem, lebo oni, proste, potrebujú straníkov jedine prijímať. Ja vyplakaná, dala som už v Ľude výpoveď, hej, no. Toto bola pre mňa rana. Zavolali mi o pár dní, a že sa rozhodli. Že oni potrebujú, hej, ľudí, čo budú písať pre nich. Bolo nás tam niekoľko."

  • "A cez prázdniny sa mohli učitelia rekreovať, takže paráda. Paráda, až na to, že strčil do okna hlavu mamičkin kolega a môj bývalý spolužiak a nápadník a pripadalo mu hrozne smiešne: „Hahaha, obsadili nás Rusi!“ A mamička sa vyľakala, to bola ten ľakavý typ – ona učiteľka. Ja som vravela: „Nepočúvaj ho, však to je blbec!“ A bola to pravda. A teraz čo? Mamička povedala, v nijakom prípade tam nenechá päťlitrový zavárací pohár, čo pre nás všetkých leča navarila. Tak my s päťlitrovým pohárom leča, s Karinou, ktorá bola ešte v kočíku a so súrodencami, a tak ďalej - i na vlak. Museli sme autobusom, a keď sme sa dostali na ten osobný vlak a išli cez Levice, tak okolo levickej stanice maďarskí vojaci na svojich, nie ruských, ale maďarských, ja sa v tom nevyznám, takýchto vojenských, proste, na čom sa vozili, hej. Ale Bratislava, tá už bola obsadená celá. Nechala som ich v Šuranoch, kúpila som, lebo to už som sa vedela natoľko orientovať, na železničnej stanici, vrece zemiakov, čo človek potrebuje, keď obsadí cudzie vojsko, hej. Tak dovliekla vrece, nechala som ich s vrecom zemiakov a sama som išla do Bratislavy. A Bratislava už komplet, teda, Februárka, kde v tom čase sme bývali a poničené všetky tie kocky od tých tankov a toto už bolo a vrčalo to. A, samozrejme, všetko na uliciach a všade tie heslá. Všade, všade, ktoré sa potom tak rýchlo museli zatierať."

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 19.05.2022

    (audio)
    duration: 02:14:10
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Svoje vlastné motto nemám a všetko beriem s rezervou

Marianna Grznárová sa narodila 1. decembra 1941 v Rudne nad Hronom (okres Žarnovica). Prežila detstvo v rodine so štyrmi súrodencami, o ktorých sa pomáhala starať – mama bola učiteľka, otec pracoval ako policajt. Počas druhej svetovej vojny rodina prežila nálety a letecké poplachy, pred ktorými sa ukrývali v suteréne tamojšej úradnej budovy spolu s ostatnými dedinčanmi. Pamätníčka študovala na Jedenásťročnej strednej škole v Šuranoch, kde v roku 1959 zmaturovala. Následne pokračovala v rokoch 1959 až 1963 v štúdiu na Pedagogickom inštitúte v Nitre. Najskôr šla učiť kvôli získaniu učiteľského bytu, avšak pre nezhody s tamojším riaditeľom školy prácu učiteľky opustila. Zamestnala sa v Bratislave v knižnici, neskôr v redakcii denníka Ľud. Po čase pracovala v Československom rozhlase a potom v televízii. V tomto období vznikli klasické diela pre deti a mládež, ako Maťko a Kubko (kniha získala niekoľko ocenení), zvučka Večerníčka a iné. Pamätníčkin manžel emigroval do Kanady v roku 1968 a dcéra odišla v roku 1985 do Francúzska. Marianne dcéra zverila maloletého polročného syna, o ktorého sa sama starala. Nikdy nevstúpila do KSČ. V súčasnosti žije v Bratislave – Dúbravke so svojím dospelým vnukom.