The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Peter Feldmár (* 1960)

• narodený 28. júna 1960, do prešporskej rodiny so židovským pôvodom, v Bratislave - jedináčik, veľmi milujúca a súdržná rodina

• matka Elvíra, za slobodna Lévyová, narodená v roku 1937 v Nitre - ako 18 ročná, sa vydala do Bratislavy, kde prakticky prežila zvyšok života

• Lévyovci počas Druhej svetovej vojny - od roku 1942 sa skrývali, pričom po vypuknutí Slovenského národného povstania, skončili v bunkri- neľudské podmienky - až do oslobodenia

• Elvírin otec Ernest - zaslúžilý partizán, ktorý aktívne bojoval proti nemeckým jednotkám

• otec Fridrich Feldmár - ročník 1932 a pochádzal rovnako z Bratislavy - starí rodičia Helena a Ignác Feldmárovci, starí prešporáci

• arizácia stolárskej dielne Ignáca Feldmára - dobrovoľné rozhodnutie v roku 1942- odchod do zberného tábora v Seredi - do vypuknutia Slovenského národného povstania - po potlačení - chytení v Nitre a znovu odvedení, teraz už do koncentračného tábora v Seredi

• Elvíra a Fridrich - zoznámenie v Bánovciach nad Bebravou - svadba v roku 1955

• po Petrovom narodení - väčší byt na Košickej ulici v Bratislave - spolunažívanie s babkou, vychovávaný práve ňou, piatich rokov

• stará mama - ortodoxná židovka - formovanie jeho náboženskej výchovy

• základná škola rovnako na Košickej ulici v Bratislave - trieda zameraná na matematiku a fyziku, čo sa mu veľmi nepáčilo - zmena - základná škola v Ružovej doline, so zameraním na jazyky

• 1975 - Stredná ekonomická škola na Račianskej ulici v Bratislave, so zameraním na zahraničný obchod- dobrá školu vysokej kvality

• 1979 - Vysoká škola ekonomická v Bratislave, odbor riadenie výrobných odvetví - nižšia kvalita štúdia, ktoré bolo naopak zamerané viac na socializmus

• 1983 - zamestnaný na vtedajšom Generálnom riaditeľstve slovenských kupliarov a žriediel v Bratislave - riešenie siete kúpeľov, od príjmu pacientov zo zahraničia až po ich pobyt a platby v devízach - prechádzal si takto zahraničným obchodom podnikov, niekoľko rokov - zamestnanec Slovakotermy do roku 1991 - neskôr cestovný ruch a nakoniec skončil na ministerstve vnútra pri utajovaných záležitostiach, až do dôchodku

• uzavretie manželstva v roku 1997

• dvaja synovia, David a Daniel

“Dneska je jediný ten rozdiel, že nech je tá demokracia akákoľvek, stále je to demokracia, môžeme si povedať čo chceme, čo si myslíme, či nám to pomôže, to je druhá vec. V každom prípade, je to oslobodzujúce!” 

Tí najbližší a Druhá svetová vojna

Peter Feldmár sa narodil 28. júna 1960, do prešporskej rodiny so židovským pôvodom, v Bratislave. Mamička Elvíra, za slobodna Lévyová, sa narodila v roku 1937 síce v Nitre, avšak ako 18 ročná sa vydala do Bratislavy, kde prakticky prežila zvyšok života. Pôvodne vyrastala v Čiernej Lehote, keďže jej rodičia Pavel a Oľga tam žili pred vypuknutím vojny. Starý otec Pavel bol súčasťou sekulárnej židovskej rodiny, avšak babička Oľga patrila medzi ortodoxných miestnych Židov. Patrili medzi vážené, statkárske rodiny, ktoré síce ťažko pracovali, ale mali k dispozícii čeľadníkov a služobníctvo. Do početnej židovskej komunity sa zapájali najmä v Bánovciach nad Bebravou, kde bol spoločenský život celkom určite bohatším. 

Po vypuknutí druhej svetovej vojny, sa však situácia začala výrazne meniť. Vyeskalovala až do toho štádia, že sa musela Elvírina rodina začať skrývať. Spočiatku sa ona, jej rodičia so starou mamou a mladší brat Ernest ukrývali v maštaliach miestnych sedliakov, kde sa relatívne dlhú dobu živili len surovým kravským mliekom a paradajkami. V čase vypuknutia Slovenského národného povstania sa jej otec Pavel pripojil k partizánskemu oddielu a rodinu opustil. Opustil ich však v relatívnom bezpečí, keďže sa už uchýlili k úkrytu v bunkri, v hlbokom lese. Malá Elvíra si spomínala najmä na plač svojho brata a zakaždým preľaknutú matku. “Deti moje, deti moje neplačte… lebo keď nás tu nájdu, tak nás všetkých pozabíjajú.” To, že v starobe bola Petrova matka a jej brat veľmi často chorí, považujú za následky času stráveného v bunkri, teda vystavenie mladého organizmu častým omrzlinám či rôznym infekčným chorobám. Ich otec ako partizán pôsobil na Jankovom vŕšku v horách, pravdepodobne ako vojak, možno informátor, keďže sa mu raz za čas podarilo navštíviť rodinu v bunkri. Síce prežila celá Elvírina rodina, avšak po oslobodení nasledoval hrôzostrašný zážitok. Po návrate do Čiernej Lehoty, kde dom bol zbombardovaný zistili, že izby pre služobníctvo sú nedotknuté, a tak práve v nich sa rozhodli ubytovať. Pokoj však netrval dlho, keďže Petrov starý otec vystupoval stále v roli partizána, zúčastňoval sa schôdzí, a tým pádom bol stále mnohým tŕňom v oku. Prešlo pár dní a niekto im hodil cez okno granát, ktorý keby nedopadol do perinky spiaceho dieťaťa, tak by bol vybuchol. “Prežili sme hrôzy vojny a teraz nám zase začal niekto vykrikovať, že sme sa vrátili späť.” Čiernu Lehotu opustili a rozhodli sa pre kúpu domu v Bánovciach nad Bebravou, kde museli začať úplne odznovu. Nakoľko im pôda bola neskôr zoštátnená, starý otec Pavel sa zamestnal vo firme na výrobu kobercov, vďaka čomu ako tak uživil rodinu. Bolo to ešte náročnejšie, keďže krátko po vojne pribudlo ešte jedno dieťa, najmladšia dcéra Edita. Petrova mama zameškala výraznú časť učiva v škole, preto len veľmi ťažko dobiehala zameškané, avšak nakoniec sa jej to podarilo a vychodila základnú ľudovú školu a neskôr tiež meštianku. Následne tri roky strávila na strednej odbornej škole a v roku 1955 sa vydala a odišla do Bratislavy. 

Petrov otecko Fridrich Feldmár bol ročník 1932 a pochádzal rovnako z Bratislavy. Starí rodičia Helena a Ignác Feldmárovci, boli označovaní za starých prešporákov. Helena, vyučená krajčírka, síce mala remeslo v ruke, avšak bola skôr ženou v domácnosti. Za to Ignác, ten sa venoval umeleckému stolárstvu a bol v meste veľmi váženým občanom. Petrov otec Fridrich, často hovorieval, že jeho detstvo do roku 1942, bolo relatívne dobré a nepociťoval zásadné rozdiely. Navštevoval židovskú ľudovú školu na Zochovej ulici v Bratislave a veľmi rád sa priatelil aj s deťmi z kresťanských rodín. Keďže viedol náboženský život a navštevoval viac-menej hlavne miestne modlitebne, do zavedenia transportov, mu v hlave utkveli najmä spomienky na jeho čo najväčšie znepríjemnenie. Jeho otec, majiteľ stolárskej dielne, po arizácii nemal ako uživiť rodinu, tak sa preto dobrovoľne rozhodol pre odchod do v tom čase, pracovného tábora v Seredi.  “Doslova zo dňa na deň… Slovenský štát mu to ukradol a dosadil si tam arizátora.” Písal sa rok 1942 a Ignác sa stal vedúcim stolárskej dielne a jeho manželka Helena bola pridelená zase do tej krajčírskej. Petrov otec Fridrich začal navštevovať školu v tábore a keďže bol medzi židovskými spolužiakmi, výrazné dopady antisemitizmu nepociťoval ani vtedy. V tábore boli umiestnení v jednej väčšej izbe, avšak spolu s ďalšími rodinami, takže priestoru nebolo veľa. V miestnosti boli len rodiny zo stolárskeho cechu. Život v tábore bol do Slovenského národného povstania relatívne pokojný, i keď k transportom do koncentračných táborov samozrejme dochádzalo. Feldmárovci, však vďaka vplyvu ich otca, boli pred transportom chránení. V tábore ich strážili gardisti, ktorí síce bez rozdielu nenávideli všetkých, avšak ich krutosť sa stále nedala porovnať s krutosťou nemeckých vojakov. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa brány na seredskom tábore zrazu otvorili a všetci začali utekať. Feldmárovci vedeli, že do Bratislavy sa späť vrátiť nemôžu a tak si zvolili úkryt v Nitre, v židovskom gete. Pravdepodobne ich však niekto udal a boli odvedení naspäť do Serede. Tábor však už nestrážili gardisti, ale SS zložky na čele s krutým Brunnerom. “A čakalo ich najväčšie peklo.” Zo zberného tábora sa stal koncentračný a zo všetkých kútov sa už len ozýval plač a kvílenie. Starý otec začal trpieť Parkinsonom a jeho zdravotný stav sa výrazne zhoršoval, čo znamenalo premiestnenie zo stolárskej dielne, do skladu. 

Na prelome rokov 1944 a 1945, bola rodina transportovaná do koncentračného tábora v Terezine. Pravdepodobne táto zmena, im zachránila život. “ Takto cestovali deň, noc, tým dobytčím vagónom.” V Terezine im pomohol brat starého otca, ktorého transportovali z Rakúska, a ktorý tam žil už niekoľko rokov. I keď mal Fridrich len trinásť rokov, musel pracovať v záhrade, teda bez rozdielu. Bolo to náročné, najmä pre ťažký stav jeho otca. AV máji 1945 boli oslobodení vojskami Červenej armády. Následne niekoľko dní čakali na vlak do Bratislavy, avšak domov sa nakoniec dostali. Keďže ich majetok bol arizovaný, po návrate nemali kde ísť bývať a tak im podal pomocnú ruku pán Mišák z cukrárskeho cechu, ktorý im poskytol nocľah. Medziobdobie 1945 - 1948, považoval Petrov otec za jedno z najlepších. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa situácia začala meniť a znovu pre židovských spoluobčanov, začala byť nepriaznivá. Preto sa v roku 1949 Fridrich rozhodol emigrovať do Izraela. Keďže sa v tom čase stretával so židovskou mládežou v celkom radikálnej organizácii Hašomer Hacaj, bolo viac než pravdepodobné, že k tomuto kroku dôjde. Celú cestu mu hradila práve spomínaná organizácia, pričom transport začínal dopravením sa vlakom do Janova a končila plavbou loďou cez Taliansko do Haify. Spočiatku žil v kibuci, kde bol pridelený a mal nariadené manuálne pracovať. To sa mu nepáčilo, skôr mal v úmysle študovať. Dostal síce lepšiu pozíciu, pozíciu poštára, avšak medzitým sa otcova choroba zhoršila a veľa času mu už neostávalo. Fridrichova matka nechcela, aby sa vrátil, avšak on to nevydržal, rozpredal dary od rodičov, aby mal na cestu domov a vrátil sa. “On sa po roku vrátil z Izraela.” 

V roku 1950 v Československu začal Fridrich pracovať ako opravár kancelárskych strojov, pričom hneď v roku 1952 narukoval a absolvoval dvojročnú povinnú vojenskú službu. Ešte predtým, ako opravár chodil často služobne do Bánoviec nad Bebravou, kde sa cez spoločných známych zoznámil s Elvírou. “To bolo dohodnuté asi manželstvo.” Po svadbe začali spoločne žiť v Bratislave na Kozej ulici, aj so starou mamou. Elvíra sa zamestnala v obchodnom dome Dunaj, kde bola v podstate až do dôchodku. Päť rokov boli bezdetný pár, pričom si spoločne strávený čas užívali a vzájomne sa spoznávali. 

Prierez dospievaním a cestou za vzdelaním

“Ja som ich prvé a jediné dieťa.” Po Petrovom narodení sa rodina presťahovala do väčšieho bytu na Košickej ulici. Keďže žili s babkou a rodičia boli pracovne veľmi vyťažení, bol viac menej vychovávaný práve ňou a to do svojich piatich rokov. Bola ortodoxnou Židovkou, čo značne formovalo aj jeho náboženskú výchovu. Peter mal množstvo priateľov a úžasný spoločenský život, však najmä v rámci miestnej židovskej komunity. V čase keď nastúpil na neďalekú základnú školu rovnako na Košickej ulici v Bratislave, jeho babička zomrela. Bol už relatívne samostatný a vďaka priateľom prekonal aj smútok. V škole navštevoval triedu zameranú na matematiku a fyziku, čo sa mu veľmi nepáčilo a tak si základné vzdelanie dokončil na základnej škole v Ružovej doline, so zameraním na jazyky.

Ako žiaka základnej školy ho zastihli aj šesťdesiate roky, teda roky uvoľnenia, ktoré zakončila zdrvujúca invázia v roku 1968. V tom čase skončil druhý ročník a užíval si letné prázdniny. Keď bolo všetko uvoľnené a mohlo sa relatívne jednoducho cestovať, aj Petrova rodina mala v pláne emigrovať. Ich cieľom bolo Rakúsko, avšak nestalo sa tak. “ Žiaľ, moja stará mama vtedy veľmi ochorela a museli sme sa vrátiť späť… nemohli sme ju doma nechať samú.” V čase invázie, teda z 20. na 21, bol Peter pri starých rodičoch v Bánovciach nad Bebravou. Sledovali od hlavnej cesty prichádzajúce kolóny tankov a báli sa, že znovu bude vojna. Pár dní na to, prišiel pre malého Petra otec, ktorý mal o neho strach. Príchod sovietskych vojakov sa bytostne dotýkal aj matky Elvíry, ktorá v tom čase pracovala v obchodnom dome a len pár metrov od nej sa strieľalo. Po príchode domov, Peter zo dňa na deň, stratil všetkých priateľov. Po invázii totiž ušiel každý, kto mohol. Stratil sociálne väzby, zostal smutný, skleslý a bez rovesníkov. “Mám 64 rokov, a dodnes som sa s tým nevyrovnal.” Napriek tomu, kontakty s nimi všetkými udržiaval aj keď boli v zahraničí, aspoň výmenou korešpondencie. Doma sa stále počúvala rakúska televízia alebo Hlas Ameriky a rodina sa snažila mať objektívne informácie o dianí v spoločnosti. 

V roku 1975 Peter nastúpil na Strednú ekonomickú školu na Račianskej ulici v Bratislave so zameraním na zahraničný obchod. Ako roky plynuli, tak sa aj z chlapca pomaly stával mladý muž. Petra zaujímali rôzne zakázané časopisy či platne, rád počúval rádio Luxemburg, avšak množstvo aktuálnych informácií mal už zo spomínanej rakúskej televízie. K zakázaným veciam sa dostal práve z Maďarska, odkiaľ sa pašovalo oveľa ľahšie, keďže kontroly neboli až tak prísne. Voľný čas trávil zábavami vo vysokoškolských kluboch či na diskotékach, ako každý iný mladý človek. Počas strednej školy sa tiež riešila Charta 77 a následne Anticharta, pričom aj Peter bol vyslaný strednou školou na bývalé Gottwaldovo námestie kde mal rozdávať hárky na odpor voči Charte 77. Po skončení stredoškolského štúdia mali absolventi možnosť ísť pracovať do zahraničia, do afiliácií. Ako odmena bolo sľúbené odpustenie povinnej vojenskej služby, avšak pred tým musia absolvovať prípravu. Inými slovami, išlo o prípravu na tajného agenta v zahraničí. Nakoľko mal Peter židovský pôvod, neponúkli mu to.

V roku 1979 Peter nastúpil na Vysokú školu ekonomickú v Bratislave, odbor riadenie výrobných odvetví. “Tá vysoká škola, bola z môjho pohľadu… absolútne politikum.” Podľa Petra, išlo o nižšiu kvalitu štúdia, ktoré bolo naopak zamerané viac na socializmus. Po absolvovaní univerzity v roku 1983, sa zamestnal na vtedajšom Generálnom riaditeľstve slovenských kupliarov a žriediel v Bratislave. Riešil sieť kúpeľov, od príjmu pacientov zo zahraničia až po ich pobyt a platby v devízach. 

Nástrahy režimu… Petrov pracovný a súkromný život 

Peter sa ako praktizujúci Žid v osemdesiatych rokoch začal viac sústreďovať a angažovať v práve jemu blízkej židovskej komunite. Bol do veľkej miery ovplyvnený otcom a starou mamou, ktorá ho vychovávala v silnom náboženskom duchu. Práve preto bol prenasledovaný nielen jeho otec, ale v konečnom dôsledku aj samotný Peter. Peter v roku 1981 sa zúčastnil Majstrovstiev Európy v basketbale, kde boli aj izraelskí hráči. Zrazu sa ocitol na ich lavičke, čo si všimol tajný a už sa stal tŕňom v oku. Po skončení zápasu bol odvedený na februárku, teda na základňu štátnej bezpečnostnej služby, kde bol nejakú dobu vypočúvaný. “Od tej doby, za mnou chodievali pravidelne s vyhrážkami.” Stal sa nepriateľom štátu, preverovanou osobou, čo znamenalo ohrozenie štúdia, ale aj aj jeho okolia. Po páde režimu sa dozvedel, že bol vedený pod prezývkou Felo, ako ho prezývali spolužiaci z vysokej školy. Peter si z toho správne vyvodil, že na neho donášal človek, ktorému dôveroval a označoval ho za priateľa. 

Petrovej psychike nepridalo ani absolvovanie povinnej vojenskej služby po vysokej škole, v roku 1983. Síce trvala len rok, ale išlo o skutočne nezabudnuteľný rok. Pôvodne si chcel vybaviť modrú knižku, avšak neprešlo mu to. Získal aspoň stupeň C, teda potvrdenie horšom zdravotnom stave, a tak nemusel do bojového útvaru. Dostal sa do Hodonína, na generálny štáb ženistov, kde robil pol roka asistenta vedúcemu. Bola to veľmi dobrá pozícia a vysnívané absolvovanie vojny, až do momentu, kým tajní nezačali riešiť jeho častú korešpondenciu s Izraelom. Tiež je pravda, že Peter nebol veľmi opatrný a jedného dňa, po návrate zo služobnej cesty, dostal rozkaz zbaliť si veci s informáciou, že bude prevelený do útvaru v Rajhrade. Išlo o pobočný útvar atómovej elektrárne, kde boli prevažne umiestnení Rómovia a vojensky nespoľahliví. “Takže ja som sa tam zo dňa na deň, ocitol.” Peter na to spomína ako na peklo. Spolunažívanie s 30 kriminálnikmi na izbe, bolo pre Petra doslova peklom. Skončilo sa to psychickým zrútením a hospitalizáciou vo vojenskej nemocnici v Brne. Na chvíľu sa odtiaľ dostal domov, však musel sa znovu vrátiť, no už to netrvalo dlho. Službu mohol opustiť na základe podmienečného prepustenia zo zdravotných dôvodov, po deviatich mesiacoch výkonu. 

Peter po absolvovaní vysokej školy, strávil niekoľko rokov na vtedajšom Generálnom riaditeľstve slovenských kupliarov a žriediel v Bratislave. Prechádzal si takto zahraničným obchodom podnikov, niekoľko rokov. Bol tiež zamestnancom Slovakotermy do roku 1991, pričom neskôr sa začal venovať cestovnému ruchu a nakoniec skončil na ministerstve vnútra pri utajovaných záležitostiach, až do dôchodku. Aj pracovné možnosti a následne voľbu, ovplyvnila Nežná revolúcia v roku 1989. Tesne pred ňou bol Peter v Rakúsku u svojich priateľov, ktorí mu rozprávali, že čoskoro bude chodiť do Viedne každý deň na kávu. Smial sa a za žiadnych okolností neveril v pád režimu. “Keď sa to zmenilo, to bolo niečo neuveriteľné.” Neustále sledoval rakúsku televíziu a chcel mať informácie z prvej ruky. Petrov otec túžil po tom, aby sa verejne zapojila aj židovská komunita, avšak vyjsť s vlastným prejavom odmietla. Neskôr na manifestácii vystúpil Fridrich, čím v očiach svojho syna ešte viac vzrástol a Peter si dokonca začal vyčítať, že neveril v možný pád režimu. Následne Petra zalial pocit úľavy a veľkej eufórie. Veľmi skoro začal cestovať a chcel navštíviť všetkých svojich priateľov zahraničí, ktorých dlho nevidel. Dúfal v posilnenie židovského fóra v Bratislave, kde začal aj on sám, pozývať židovskú mládež na stretnutia. Venoval sa im a rozprával im o hrdosti, o náboženstve, slobode a ich úzkom prepojení. Síce sa to naštartovalo, ale komunita sa neutužila podľa Petrových predstáv. Trhliny spočívajú v čase, teda je nutných ešte niekoľko generácií, aby došlo k obrode. 

Deväťdesiate roky priniesli ďalšie spoločenské zmeny, avšak aj zmeny v Petrovom súkromí. Rozpad Československa v roku 1993, rezonoval spoločnosťou, ale aj Petrom ešte dlho. Spočiatku to bral tragicky, avšak neskôr nadobudol dojem, že to až také zlé rozhodnutie nebolo. Veľkou životnou zmenou bolo však rozhodne uzavretie manželstva v roku 1997. Peter mal už 37 rokov a veľmi túžil po manželke Židovke, čo v Bratislave nebolo také jednoduché. Cez priateľov a rodinu v USA sa zoznámil s Jankou, s ktorou je dnes dlhých 27 rokov a majú spolu dvoch synov, Dávida a Daniela. Obaja sa venujú medicíne a Peter dúfa, že z nich raz budú úspešní lekári. 

Na záver príbehu sa Peter podelil o svoje pocity zo stupňujúceho extrémizmu v spoločnosti, na čo odpovedal otcovou citáciou: “Po tom všetkom, čo som prežil, je to to najnebezpečnejšie čo môže byť, lebo si nemyslime, že sa to nemôže nevrátiť, práve naopak, stále sa to vráti.” Má pocit, že ešte stále je málo ľudí na scéne, ktorí by to mohli zastaviť. Petrove záverečné životné motto znie: “Buď na ľudí dobrý, keď ideš hore, lebo môže sa ti stať, že ich stretneš, keď pôjdeš dole.”