Peter Feldmár

“Ja by som sa opýtal, že v rámci toho obdobia, ešte štúdia na strednej škole… predsa to boli tie šesťdesiate roky, kedy sa to uvoľňovalo. Viem, že to neviete tak porovnať, lebo ste nezažili tie päťdesiate, ale mňa by zaujímalo, či ešte aj v tom období tých šesťdesiatych rokov, ostával nejaký ten naratív aj od pedagógov, že treba budovať tú socialistickú vlasť… nejako tak razantne, alebo to už išlo viac tak do úzadia. Priznám sa, že ja som to nejako tak nesledoval, ale prvýkrát čo sa týka… ani to tak nebolo to politikum, ale skôr dopad tej politiky. Rok šesťdesiatosem… ten mňa veľmi poznačil! Poznačil ma… našu rodinu a poznačil mňa osobne! Osobne tým, že bol som druhák v škole… ako v základnej škole. Išiel som do tretieho ročníka v škole a zrazu, mal som tri spolužiačky… spolužiačku, ktorá bola židovka, s ktorou sme si mimoriadne dobre rozumeli a začal školský rok a táto spolužiačka zrazu v triede nebola. V tej dobe mi to rodičia až tak nezdôrazňovali, že prečo…. až následne na to, keď sme na jeseň, keď moja stará mama zomierala a boli sme v Rakúsku a chceli sme ostať v zahraničí… vtedy mi povedali: “Pozri sa, aj tvoja kamarátka Katka, už je s rodičmi preč a možno pôjdeme aj my, ak sa nám podarí.” Žiaľ, moja stará mama veľmi ochorela, teda babka… a my sme sa vrátili späť. Nemohli sme ju nechať doma samú… ale poznačilo to veľmi tie vzťahy, pretože zo dňa na deň, všetci ostatní… moji priatelia, naši rodinní priatelia…. ušli, po tých udalostiach v auguste a ja som zo dňa na deň, stratil väčšinu mojich priateľov. Moji rodičia tiež, ale tí pracovali… do práce sa síce nechodí zabávať a kamarátiť, ale predsa mali tie sociálne väzby, čo ja som nemal. A to sa dosť silne prejavilo na mne, na mojej psychike. Bol som veľmi skleslý a vadilo mi to… a tým, že učitelia sa tiež zmenili… začali nám hovoriť, že osloboditelia sú dneska zach vačici… a to človeka mladého veľmi prekvapilo, že zo dňa na deň sa toto všetko stalo. No, ja som zo dňa na deň stratil všetkých mojich priateľov rovesníkov, nemal som ich. No, a postupne stále som nevedel čo je politika, doma sme o tom nerozprávali, ale začalo to, a neskôr už po sedemdesiatom roku, áno… bolo to presne to isté, čo sa možno na to pýtate. Presne tí učitelia, ktorí hovorili, že to boli zach vačici, zrazu to boli osloboditelia a naďalej… ten režim sa zmenil a zo mňa sa stal schyzofrenik, pretože v škole ste museli hovoriť niečo iné, tváriť sa ináč a doma samozrejme som už bol vedený… a rozprávalo sa niečo úplne iné.”

“A počas tohto obdobia sa asi častejšie menili tie miesta ukrývania… ako predtým, alebo? Posledný rok… proste štyridsať dva až štyridsať štyri, sa tie miesta menili už dosť často. Potom sa to miesto už vôbec nemenilo… boli stále v tom istom lese. Len v tých… samozrejme v bunkroch… len v tých bunkroch, ale pod zemou. Aj viete… že niekto ich tam už predpripravil, alebo? Mám dojem, že toto urobili tí partizáni, že oni tam tie bunkre pripravili. Nielen pre rodinu mojej matky, ale asi aj pre iných židovských spoluobčanov. A spomínali vôbec, že aké náročné si bolo zháňať vodu, jedlo a vôbec tie základné potraviny… niečo, aby vôbec aspoň ako tak, prežili. Nie to vôbec nespomínala… spomínala len to, že vzhľadom na to, že ona a jej brat boli v starobe dosť často chorí a trpeli závažnými chorobami, že to bolo žiaľ tým, že ako žili v neľudských podmienkach, s omrzlinami a s ťažkými infekčnými chorobami, ktoré sa samozrejme podpísali pod ich zdravie. Ale čo sa týka nejakej výživy, to bolo pre nich niečo úplne normálne… v úvodzovkách normálne… vzhľadom na to, že oni nevedeli ako deti, od roku… od piateho roku veku proste… moja matka asi nevedela čo je to normálna výživa, len asi to čo dostali sem tam. Jedna je pravda, moja matka napríklad, nemohla vypiť do konca svojho života, surové mlieko čo ja si pamätám. A to bolo tým, že samozrejme tam tí sedliaci, mohli ako len to kravské mlieko mať. A neznášala celý život paradajky…to viem presne prečo, lebo jediné čo bolo… zas tí sedliaci, jediné čo dopestovali boli tie paradajky a moja matka ich už viacej nemohla jesť. A zachovali sa aj nejaké spomienky na to oslobodenie? Na ten prechod frontu, a v ktorom momente sa vlastne mohli vrátiť niekde… a do tých miest odkiaľ… Toto sa jej zachovali veľmi exaktne, žiaľ… pretože zažila jeden veľmi hrozný zážitok. Keď boli oslobodení, respektíve keď sa z tejto zemianky vrátili, tak išli do Čiernej lehoty späť, do svojho domu. Samozrejme, dom bol zbombardovaný, respektíve zničený, ale boli také izby pre to služobníctvo… čo tam pracovali a oni sa do takýchto dvoch izieb nasťahovali. S tým, že môj strýko ležal v takej perinke… a v noci, v jednej noci, môj dedko vzhľadom k tomu, že bol v tej dobe dosť angažovaný ako partizán, tak bola v tej miestnej krčme nejaká schôdza… môj starý otec tam bol. A zrazu do postieľky… cez okno niekto hodil granát a len vďaka tomu, že môj strýko bol ešte relatívne malý a spal v nejakých perinkách… nie perinkách, ale nemali nič iné… spal na mäkkom, tak ten granát nevybuchol. V opačnom prípade by ich už po vojne… po oslobodení… zabili!”