Daniel Dräxler

* 1973

  • „Prišlo niečo, čo ťa dalo smerom k nejakému agnosticizmu alebo možno aj ateizmu. (dokumentarista) No, je to skôr ten agnosticizmus, by som povedal, a keď som opustil tú vysokú školu v tom 2003. roku zhruba, tak v tom 2004, ako sme vstúpili do Európskej únie, tak práve táto Agra Slovensko, hľadali niekoho, kto by im rozbehol zahraničné projekty. A keďže ja som krátko predtým pobýval v Rumunsku rok a už som ako-tak ovládal aj angličtinu a nejakým proste spôsobom som sa prejavoval nejak tak, možno medzinárodne, tak ma požiadali, či by som mal o to záujem, rozbehnúť zahraničné projekty. Čiže od 2004. som začal robiť projektového koordinátora pre toto občianske združenie Agra. Dovtedy malo len dobrovoľnícke aktivity na Slovensku a my sme vlastne začali, keď vznikol SlovakAid a oficiálny program slovenskej rozvojovej pomoci, vtedy to bolo zastrešované ešte U.N.B.T trastandom, tak sme začali robiť projekty. Prvý projekt som vlastne odovzdal a realizoval v 2005. roku, v Mongolsku. Ako projekt pre vzdelávanie. V Mongolsku? (dokumentarista) V Mongolsku, pre vzdelávanie nepočujúcich a nevidiacich, hej. Tam bol so mnou dokonca dva mesiace nepočujúci pedagóg a herec, Jožko Rigo. Neviem, či ho poznáš, ale hral aj v divadle Milana Sládka, aj v nejakých muzikáloch. Takže relatívne známy nepočujúci človek je to. Takže rozbehli sa projekty, štyri roky som bol projektovým koordinátorom, potom ma zvolili za riaditeľa tej organizácie, takže vlastne osem rokov som tam pôsobil a práve možno, paradoxne, tie faktory, dosť intenzívne cestovanie po svete, čiže stretnutie s inými kultúrami, s iným prostredím, s inými názormi, to je jedna vec a druhá vec je... tým, že som bol vo vedúcej funkcii v cirkevnej štruktúre, tak mi to dovolilo nahliadnuť možno do nejakého zákulisia viacej, hej. Dosť na to, že ma to paradoxne odviedlo od toho celého systému, hej, že tých interných osem rokov v tej Agre prispelo k tomu, že som postupne prehodnotil svoje, možno nejaké tie náboženské názory, a tak ďalej. Určite k tomu prispelo aj to, keď v roku 2010 zomrel môj otec. To bola vlastne moja najväčšia trauma, ktorú som doteraz zažil, pretože napriek tomu, že mal osemdesiatjeden rokov, čiže každý hovoril, že to je krásny vek, ale pre mňa to bolo irelevantné, lebo mi zomrel otec, takže som sa nevedel na to pozerať cez to, že to bol krásny vek, takž eešte tri roky sa mi vlastne ako o ňom snívalo a som sa budil spotený, hej. Tak to bolo dosť náročné pre mňa. A takže takéto okolnosti, jedno s druhým a možno aj dovŕšením tej štyridsiatky, kríza stredného veku, hej. Takže, takže postupne som opustil tieto náboženské nejaké sféry. S tým bolo spojené, že som musel odísť z tejto organizácie.”

  • „No potom po revolúcii, teda teraz sa zase blížime k tej téme maďarstva v podstate, lebo síce ten nacionalizmus nebol nejaký anti-maďarský, ktorý vypukol veľmi skoro po revolúcii, ale už sa tam ten nacionalizmus objavoval a potom tá maďarská karta bola veľmi silná neskôr. Takže toto si ako vnímal, teda v kontexte rodičov a sám seba? (dokumentarista) Hej. No, vždy som tak nejak inklinoval... Ako som na začiatku povedal, že ten nacionalizmus mi je protivný v každej podobe. Takže vždy som sa snažil o nejaký ten vrtuľníkový pohľad, nadhľad, nad vec. A ja som už v deväťdesiatych rokoch tvrdil ako mladý chalan, že politické strany by nemali byť založené ani na národnosti, ani na vierovyznaní a náboženstve. To znamená, že už vtedy som hovoril, že aj KDH mi vadilo, že proste to nepatrí, že jednoducho náboženstvo nepatrí do modernej politiky. A takisto som tvrdil, že národnostná otázka nepatrí do modernej politiky, že ani slovenská, ani maďarská, žiadna, hej. Takže takto som to vnímal a možno aj tým, čo som zažil alebo čo si moja rodina nejako tak zažila, hej. Tam som preskočil možno nejaké veci ešte nejaké historky, že starý otec, ktorý bol Slovák sa musel… Spomeň, spomeň. To sa vloží do tej, do tej historickej časti. (dokumentarista) Aha. Takže tak, vlastne ten starý otec, ktorý bol z maminej strany, ktorý bol z Bardejova, Ján Huščák sa volal. Tak samozrejme on zase mal tú klasickú storku o tom, ako sa on musel učiť maďarsky v detstve, hej, čiže bol nútený ako na základnej škole hovoriť maďarsky, hoci bol Slovák z Bardejova. Potom počas vlastne okupácie, počas druhej svetovej vojny, keď chcel zostať v Košiciach s rodinou, vieme, že Košice patrili Maďarsku za vojny, tak jednoducho dostal na výber, že či teda chce byť narukovaný a chce ísť na front alebo či chce zostať v pozícii vojenského sudcu, ale na maďarskej strane. Takže pracoval v podstate pre maďarskú stranu v Košiciach ako vojenský sudca a mal veľkú traumu, ešte ako deväťdesiatročný o tom rozprával. Samozrejme, že mu to zrátali potom komunisti v päťdesiatych rokoch a poslali ho niekde, ešte tesne pred tým, ako sa stihla odčleniť Podkarpatská Rus, neviem teraz presne, v ktorom roku sa to stalo, tak ešte stihol byť v Užhorode za trest odvelený, hej. Takže tých krívd bolo veľa a práve preto, keď sa ma pýtaš, ako som to vnímal, tak vždycky som to vnímal negatívne, keď niekto vyťahuje národnostnú kartu, akúkoľvek, či takú alebo onakú. Keď hovoríš že, teraz som možno ako taký detailista, ale keď hovoríš, že by sa nemala táto téma vyťahovať, tak to znamená, že napríklad ani MOST, čo bola vlastne strana, ktorá by mala spájať, ktorá spájala maďarských a slovenských intelektuálov, že či aj to bolo podľa teba… (dokumentarista) Nie. Veci nie sú čierno-biele, samozrejme. Ten projekt bol dobrý, hej, ten projekt bol dobrý, už len z toho dôvodu, že nemal ani národné strany, nemal, že to je maďarská strana alebo nie, MOST ako princíp je v poriadku a spájanie bola určite dobrá myšlienka. Ako to dopadlo, vieme.”

  • „Obaja moji rodičia mali rodnú reč maďarčinu. Mama pochádza z Košíc, z takej meštianskej klasickej košickej rodiny a otec zase pochádzal z južného Slovenska, z Poiplia, teda tiež maďarsky hovoriacej rodiny, ale skôr teda z takej vidieckej. Čiže tam bolo, tam bol tiež taký zaujímavý moment, že vlastne sa stretlo meštianske maďarstvo s tým vidieckym maďarstvom. Tam vznikli určité zaujímavé rozdiely, pozorovateľné. Obaja rodičia mali rodnú reč maďarčinu, ale my sme doma… teda s nami doma, s mojim bratom starším a so mnou, hovorili len po slovensky, čiže už moja rodná reč je slovenčina. Oni vás k tomu neviedli? (dokumentarista) Oni nás vôbec k maďarčine neviedli. Maďarčina mala u nás podobu, akéhosi... postavenie akéhosi dospeláceho jazyka, čiastočne tajného možnože, hej, keď rodičia si medzi sebou niečo dohovárali, čo deti nemali počuť, tak používali maďarčinu. Ale je zaujímavé, že v podstate sme boli celé detstvo tomu maďarskému jazyku vystavovaní, ale tým, že s nami rodičia nehovorili, tak sme sa ho poriadne nenaučili v tom detstve, hej. Ako rodičia pozerali maďarskú televíziu, počúvali maďarské rádio... Petofi rádio, Košút rádio, to u nás bežalo. A čiže mne sa to dostalo do uch. Zatiaľ čo moji spolužiaci hovorili, že ježiš maďarčina, neviem čo, tak pre mňa maďarčina bola hudba môjho detstva. Bolo to niečo veľmi príjemné, čo dodnes, keď počúvam takúto maďarčinu alebo pozerám niekde nejakú maďarskú reláciu, tak to vo mne vyvoláva tie nostalgické pocity. Čiže toto bolo moje detstvo. A takže niečo málo sa na nás s bratom nalepilo z maďarčiny v detstve, ale čiastočne málo a bola to potom skôr otázka vedomého rozhodnutia sa potom niekedy v puberte, že ja sa tú maďarčinu naučiť chcem. Takže som sa začal trošku viacej snažiť a k tomu sa dostanem vlastne, k tomu prídem neskôr potom, že som chodil do Maďarska na prázdniny k mojej tete a bratrancovi a tam som bol ako keby hodený do vody, lebo oni vedeli len po maďarsky. Takže tak, tam som sa naučil asi najviac.”

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 28.02.2021

    (audio)
    duration: 01:30:25
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Ja som práve ten taký kvázi svetoobčan, hovorím siedmimi jazykmi pomerne aktívne a každý nacionalizmus mi príde minimálne smiešny a trápny.

Daniel Dräxler sa narodil v roku 1973 v Bratislave do maďarsky hovoriacej rodiny. V čase jeho príchodu na svet už boli jeho rodičia vo vyššom veku. Obaja sa síce narodili v Košiciach, ale, paradoxne, v odlišných krajinách, pretože Košice istý čas patrili aj Maďarsku. Mama, za slobodna Huščáková, vyrastala v klasickej meštianskej rodine na rozdiel od otca, ktorý pochádzal z južného Poiplia, z vidieckeho prostredia. Zaujímavým rozhodnutím pamätníkových rodičov bolo, že aj napriek tomu, že mohli viesť svoje deti aj k maďarskému jazyku, doma s nimi hovorili zásadne po slovensky. Rozhodnutie naučiť sa jazyk svojich rodičov na lepšej úrovni prišlo až v puberte. Dospel k nemu sám a bolo to najmä vďaka prázdninám, ktoré trávil v Maďarsku u svojej tety a bratranca, ktorí inú reč než maďarčinu neovládali. Počas dospievania Daniel cítil aj vplyv vtedajšieho režimu, ale keďže spočiatku bol jeho otec členom komunistickej strany, nevnímal veľké negatíva. Ohľadom maďarskej národnosti boli opatrní, nechceli na seba zbytočne pútať pozornosť. Daniel sa už ako mladý chlapec vždy snažil o nadhľad a nesúhlasil s tým, aby politické strany boli postavené na národnosti či náboženstve. Ako súčasť maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku emotívne vníma názory oboch strán o to viac, že v nich vidí aj svoju rodinu. Danielov život neprebiehal úplne podľa niekdajších predpisov a po strednej škole nenasledovalo štúdium na univerzite, ako to bolo bežné u jeho rovesníkov. Po neúspešnom pokuse o prijatie na pedagogickú fakultu v Nitre sa ako dvadsaťročný oženil a postupne prišli tri deti. Pracoval ako lektor hry na gitaru v Dome kultúry Lúky v Petržalke. Časom sa z neho stal náboženský nadšenec a skúšal štúdium na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského, odbor evanjelická teológia. V treťom ročníku kvôli množstvu povinností školu opustil. Naďalej sa však angažoval v náboženskej oblasti v organizácii Adra Slovensko. Postupne sa aj tejto činnosti prestal venovať a z cirkevnej sféry vystúpil, prevládol u neho agnosticizmus. Od roku 2013 pôsobil ako logistik v klinike Lekári bez hraníc na misii v Pakistane. Po návrate domov žil rok v Prahe a pôsobil striedavo v Jordánsku a v českej katolíckej charite, kde sa znovu podieľal na realizácii projektov pre Blízky východ. Od roku 2016 pracuje v Anglickej medzinárodnej škole v Bratislave ako koordinátor akademickej podpory. Po rozpade manželstva si našiel o devätnásť rokov staršiu partnerku, s ktorou žije dodnes. V súčasnosti medzi jeho záľuby patria kurzy hry na gitaru a príležitostná práca vodiča v taxislužbe, kde má občas priestor precvičiť si maďarský jazyk so zákazníkmi.