The following text is not a historical study. It is a retelling of the event of the witness’s life based on the memories recorded in the interview. The narrative was written by external collaborators of the Memory of Nations.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vincent Dorník (* 1929  )

Život môže zmeniť našu cestu, nie naše ciele

  • narodil sa 29. apríla 1929 v obci Lúčky
  • absolvoval ľudovú školu v Lúčkach, neskôr Gymnázium Andreja Hlinku v Ružomberku
  • v roku 1948 nastúpil na štúdium do bohosloveckého seminára v Spišskej Kapitule
  • po zásahu štátnej moci proti cirkvám musel štúdium opustiť
  • v roku 1950 bol povolaný na absolvovanie trestnej vojenskej služby v útvaroch PTP
  • ťažkou manuálnou prácou strávil tri roky svojej vojenskej služby
  • prepustený do civilu v roku 1953
  • ako civilný zamestnanec pracoval v Okresnom stavebnom podniku Ružomberok
  • v rokoch 1964 - 1968 dokončil štúdium teológie na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave
  • v neskorších rokoch pôsobil ako kňaz vo farnostiach Veľké Borové, Chmeľnica, Lisková, Malatiná
  • v súčasnosti vykonáva duchovnú činnosť na dôchodku v obci Lúčky

Vincent Dorník sa narodil 29. apríla 1929 v obci Lúčky. Pochádzal zo štyroch detí, dve sestry však v skorom veku umreli.

Jeho otec Vincent Dorník sa v roku 1930 vybral za zárobkom do Kanady, aby trochu zlepšil skromné pomery svojej rodiny. Matka Emília Dorníková (rod. Halíčková) tak ostala na starostlivosť o deti a malé hospodárstvo sama. Do svetového diania však zasiahla veľká hospodárska kríza a Vincentov otec sa musel tvrdo pretĺkať životom aj v zahraničí. Zo sna o zabezpečení rodiny nakoniec nebolo nič, keď sa v roku 1939 musel vrátiť domov. Dorníkovci žili v skromných podmienkach v dome starého otca, ktorý si museli svojpomocne zrekonštruovať. Otec pracoval neskôr ako pltník, vypomáhal pri lesných prácach a venoval sa ich drobnému rodinnému hospodárstvu.

U malého Vincenta bolo odmalička badať silné inklinovanie k náboženskej tematike a duchovnému vnímaniu života. Nadšene hltal cirkevné časopisy, ktoré im kresťansky založená matka napriek obmedzenému rozpočtu vždy zaobstarala. Našiel v nich množstvo príbehov svätcov, cirkevných osobností, ale aj opisy zážitkov z pôsobenia kňazov na misiách v Afrike. Vincent vo svojom mladíckom nadšení spočiatku sníval práve o práci misionára. Svoje štúdium začal v ľudovej škole v Lúčkach, kde prejavoval výnimočné nadanie. Riaditeľovi školy sa podarilo presvedčiť otca, aby Vincent napriek nepriaznivým finančným pomerom rodiny mohol pokračovať štúdiom na gymnáziu v Ružomberku. V treťom ročníku bol na návšteve triedy profesor Valentín Kalinay pôsobiaci v Spišskej Kapitule: „Pristavil sa pri mne a pýtal sa, čím by som chcel byť v budúcnosti. Ja som mu spomenul svoj mladícky sen stať sa misionárom. Keď videl moje nadšenie, spomenul vyučujúcim, že niekoho takého by potrebovali k sebe v Spišskej Kapitule. Tým sa začal definitívne určovať smer mojej ďalšej budúcnosti.“

SNP a vojnové časy v Lúčkach

Lúčky sa nijako nevymykali obrazu ostatných obcí vtedajšej doby. V období Slovenského štátu tu pôsobilo zopár členov HSĽS, ako aj niekoľko ich odporcov, ktorí sympatizovali so silnejúcim partizánskym hnutím a ideou blížiaceho sa Slovenského národného povstania. Situácia sa začala vyhrocovať až po vypuknutí SNP a príchode nemeckých vojsk do Ružomberka.

Okolité hory boli nebezpečným miestom, a tak sa začali rozsiahle prečesávacie a represívne akcie zamerané voči partizánom, ale aj obyvateľstvu, ktoré bolo podozrivé z napomáhania odboju. Najsmutnejšie sa do histórie obce Lúčky zapísalo pôsobenie trestných nacistických oddielov Sonderkommanda 7a, ktoré sídlilo v Ružomberku. Malo na starosti akcie v rámci celého liptovského regiónu: „Padlo niekoľko výstrelov z okolitých lesov smerom k nemeckej posádke, ktorá nakladala drevo. Okamžite sa začalo rozsiahle pátranie. Doplatilo na to osem miestnych občanov, ktorí sa ukrývali v lesoch. Išli sa ukryť pred hrozbou blížiacich sa bojov medzi povstalcami a Nemcami, to sa im však stalo osudným. Nemci ich chytili a pre podozrenie z partizánskej činnosti zatkli a odvliekli do krajskej väznice v Ružomberku. Jedna matka prišla orodovať za svojho syna. Povedala im, že on s partizánmi nemal nič spoločné. Prosila o jeho prepustenie. Strážiaci Nemec jej len odvrkol: ,Eine Partisan, alle Partisanen!´“ Všetkých ôsmich zajatých občanov Lúčok nakoniec po mesiaci väzby a výsluchov 2. marca 1945 na okraji obce Gombáš (dnešná Hubová) zastrelili. Obete následne nahádzali do Váhu.

Po týchto trpkých skúsenostiach sa obec dočkala prechodu frontu a oslobodenia, ktoré prebehlo podľa Vincenta bezproblémovo. Front prešiel cez Ružomberok rýchlo, v podstate z noci do rána, a okolitých obcí sa takmer nedotkol.

Duchovnou cestou v neistých časoch

Vincent v roku 1948 úspešne zmaturoval a rozhodol sa pre svoje ďalšie pôsobenie v duchovnom poslaní štúdiom v bohosloveckom seminári v Spišskej Kapitule. Tá v tej dobe zažívala svoj kvalitatívny vrchol a prednášalo na nej množstvo renomovaných profesorov, ktorí boli výkvetom vtedajšej duchovnej inteligencie.

Dobová doktrína usádzajúcej sa komunistickej ideológie však dávala čoraz viac najavo svoje postoje voči cirkvám a ich suverenite. Seminár zasiahlo množstvo obmedzení: umiestnenie štátneho dozoru v seminári, perzekúcie, prepúšťanie, vyšetrovanie i zatýkanie renomovaných kňazov. Zákonom č. 58 z 18. mája 1950 boli kňazské semináre vylúčené z pôsobnosti zákonov o vysokých školách a vládnym nariadením č. 112/1950 zo 14. júla 1950 boli všetky diecézne a kňazské semináre zrušené. Jediným seminárom pre bohoslovcov sa stal Kňazský seminár sv. Cyrila a Metoda v Bratislave, podliehajúci silnému komunistickému tlaku a štátnym zásahom.

Vincent si na toto trpké obdobie spomína hlavne v súvislosti s dojímavým lúčením sa s ostatnými bohoslovcami aj vyučujúcimi: „Boli sme skutočne ako bratia a prednášajúci k nám zas pristupovali srdečne a s láskou, ako naši otcovia. V ten deň na konci druhého ročníka môjho štúdia v roku 1950 za nami prišiel profesor Ladislav Hanus, ktorý bol v neskorších rokoch kruto prenasledovaný a väznený. Oslovil nás ,bratia´ a s ľútosťou nám oznámil, že sa naše cesty budú musieť rozísť. Že sa máme poobzerať po civilnom zamestnaní a dúfať v lepšie časy. Podal si s nami ruky a požehnal nám. Cítil som vtedy úzkosť, akoby som stratil svoju rodinu. Viera v moju budúcnosť a všetko, čomu som chcel zasvätiť svoj život, bola v okamžiku preč.“

Vincentovi sa podarilo zamestnať v Chemických čistiarňach Ružomberok. V práci však zotrval len dvanásť dní. Režim nezabúdajúci na svojich ideových odporcov pre neho totiž prichystal trpkú skúšku.

Až do temných hlbín bane

V septembri 1950 obdržal Vincent povolávací rozkaz na absolvovanie povinnej vojenskej služby. Po prvotnom odvode bol na základe svojej bohosloveckej minulosti umiestnený ako „protištátny živel” k útvarom PTP (Pomocné technické prápory), ktoré boli spôsobom, akým si z radov nepohodlných občanov komunistický režim budoval armádu lacnej pracovnej sily na svoje megalomanské budovateľské projekty.

Vincent strávil dva týždne v sústreďovacom tábore v Libave. Po absolvovaní prísahy boli vojaci umiestnení do Nového Jičína: „Ubytovali nás v areáli bývalej polepšovne. Vozili nás do blízkeho Šenova. Stavala sa tam montážna hala na tanky. Bola jeseň a terén bol rozbahnený. Veliteľ na nás len zakričal: ,Deset maníků do brečky!´ A tak sme tam naskákali a v daždi a blate robili výkopové práce pre budúcu halu. Presiaknutí vodou a blatom sme sa unavení vracali po práci na izby. Predtým nás však ešte zvykli preháňať po cvičisku a donekonečna trénovať nástupy a pochody. Inokedy nám zas vymývali mozgy ideologickými komunistickými prednáškami a školeniami.“

Spolu s ním absolvovalo vojenskú službu mnoho bohoslovcov, ale aj vysvätených kňazov. Tí mu dávali aspoň občasný pocit duchovnej spolupatričnosti a vzájomného puta počas ich ťažkého údelu. Na jar roku 1951 bol Vincent s ďalšími vojakmi presunutý do mesta Bruntál, kde opäť ťažkou manuálnou prácou budoval vznikajúci objekt vojenskej strelnice. Neskôr viedli jeho cesty do Přerova, kde pracoval na stavbe vojenského letiska. Manuálnou drinou si prešiel aj počas svojho pôsobenia v Bystřici pod Hostýnem, v Mikulove, v Českých Budějoviciach, kde pracoval na pozemných úpravách terénu, ako aj v Pardubiciach, kde pracoval šesť mesiacov pri výkopoch kanálov. Po presune do priestorov bývalého benediktínskeho kláštora v Rajhrade mu bola pri ďalšom odvode vojenská služba predĺžená: „Mnohí vojaci čakali, že ich prepustia. Ja som bol však v očakávaní opatrnejší. Vedel som, že napriek tým dvom absolvovaným rokom nás režim len tak ľahko nepustí. Časom z toho vznikla aj taká úsmevná hláška, keď sa niektorého z nás spýtali, dokedy ešte slúžime. Odpovedali sme len DKR, čo znamená ,Do konca režimu´.”

Vincenta tentokrát premiestnili do Orlovej, kde strávil ďalších 11 mesiacov vojenskej služby ťažkou manuálnou prácou pri ťažbe uhlia v Bani Antonína Zápotockého. Až v novembri roku 1953 po vyše troch rokoch služby sa jeho utrpenie skončilo: „Zavolali si nás na veliteľstvo do Rajhradu, kde prišiel komunistický funkcionár, ktorý nám len oznámil, ako sa situácia v štáte natoľko skonsolidovala, že nás môžu prepustiť do civilu. Nepriamo tým vlastne priznal, že sme neboli vojaci, ale väzni. Nezabudol podotknúť bývalým seminaristom, aby sa v mieste bydliska išli hlásiť u svojich miestnych cirkevných tajomníkov. Takže naďalej sme zostali pod štátnym dozorom.“

Počas rokov v útvaroch PTP si prešiel mnohými skúsenosťami. Okrem ťažkej manuálnej práce sa stretol aj s vulgárnym prístupom niektorých veliteľov, ktorí opovrhovali vojakmi trestných práporov. V zmysle svojej kresťanskej viery však všetky tieto prekážky absolvoval s pokorou a túžbou prísť raz domov. Z vojenskej služby sa do rodných Lúčok definitívne vrátil 31. decembra 1953. V neskorších rokoch musel ešte dvakrát absolvovať mimoriadne vojenské cvičenie ako vojak v zálohe. Táto trpká kapitola jeho života bola za ním, pred sebou mal však Vincent opäť otázku, čo ďalej so svojim životom.

Cez prekážky doby až k vytúženému cieľu

Po návrate sa Vincent prostredníctvom svojho brata zamestnal v Okresnom stavebnom podniku Ružomberok, kde pracoval v partii tesárov. V novembri roku 1954 tu stretol svojho bývalého spolužiaka, taktiež bývalého PTP-áka a neskoršieho známeho poslanca za HZDS (Hnutie za demokratické Slovensko) Augustína Mariána Húsku, ktorý pracoval na úseku práce a miezd. Po podniku sa rýchlo rozniesli chýry o Vincentovej duchovnej minulosti, čo ho priviedlo k stretnutiu s bývalým redemptoristom a neskorším kňazom gréckokatolíckej cirkvi Michalom Majovským, ktorý taktiež absolvoval vojenskú službu v PTP, v neskoršom období bol dokonca vyšetrovaný a väznený za svoju tajnú duchovnú činnosť. S Vincentom si vytvorili silné priateľské puto. Počas neskoršieho zatknutia Michala Majovského dostal Vincent predvolanie a absolvoval výsluch súvisiaci s touto kauzou. Okrem toho však žiadne ďalšie vyšetrovanie v súvislosti s Michalom Majovským nezažil.

Vincent sa postupne prepracoval na pozíciu plánovača, v neskoršom období mu vďaka intervencii Augustína Mariána Húsku bola pridelená funkcia na oddelení zákaziek. V 60. rokoch nastal politický odmäk, v rámci ktorého sa čiastočne mohol obnoviť slobodnejší duchovný život v republike. Priateľ Michal Majovský poradil Vincentovi, aby si podal prihlášku na dokončenie teologického štúdia. Vincent sa chcel dostať na svoje predošlé pôsobisko v Spišskej Kapitule, tá však už bola len spolitizovaným tieňom svojej niekdajšej slávy. Rozhodol sa teda pre štúdium Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave. Napriek pokročilejšiemu veku mu nakoniec štúdium umožnili a v neskorších rokoch mu uznali jeden z dvoch už absolvovaných ročníkov teologického štúdia v Spišskej Kapitule. Vincent ako nadaný a svedomitý študent postupne získaval dôveru fakulty a pridelili mu funkciu tzv. duktora, dohliadajúceho na študentskú atmosféru. Politické okolnosti roku 1968 a príchodu vojsk Varšavskej zmluvy vnímal len okrajovo, keďže práve dokončil štúdium a tešil sa z možnosti návratu k duchovnej práci, ktorú mu toľko rokov odopierali.

Jeho prvé kroky viedli do Liptovského Mikuláša, kde strávil šesť mesiacov ako kaplán. Následne bol preradený v roku 1969 za správcu farnosti vo Veľkom Borovom. Počas svojho pôsobenia v komunistickom režime podliehal kontrole miestneho cirkevného tajomníka, ktorý vykonával štátny dozor nad duchovnými v regióne. Musel s ním pravidelne konzultovať všetky organizačné kroky a podávať hlásenia o svojej činnosti. V roku 1978 pokračovali Vincentove kroky do farnosti Chmeľnica, kde pôsobil až do roku 1986. Na prístup veriacich v období normalizácie spomína v dobrom svetle, pretože vždy pôsobil v silne nábožensky založených obciach. Ľudia navštevovali bohoslužby a o vieru prejavovali záujem. V roku 1986 bol opäť úradne preložený a jeho novým pôsobiskom sa stala farnosť v Liskovej, kde pôsobil až do roku 1997. Posledným pôsobiskom sa stala pre Vincenta farnosť Malatiná, kde zotrval až do roku 2005, keď odišiel do dôchodku. Kňazstvo je však celoživotné poslanie, a tak aj v súčasnej dobe napriek pokročilému veku a zhoršenému zdravotnému stavu vykonáva Vincent Dorník svoju duchovnú činnosť ako kňaz na dôchodku v rodných Lúčkach, kde pôsobí ako spovedník a občasne vypomáha miestnemu farárovi s procesiami.

Vo svojom živote mal mnoho prekážok, no jeden veľký sen. Mnoho jeho spolužiakov zo seminára po všetkých nástrahách, ktoré im režim pripravil, podľahlo tlaku doby a zaradilo sa natrvalo do civilného života. Vincent Dorník však zotrval na svojej ceste, čakal množstvo rokov a dosiahol svoj dávny sen byť tu pre ľudí a viesť ich bližšie k Bohu. Jeho odhodlanie, trpezlivosť a vytrvalosť je dôkazom toho, že človek, ktorý skutočne verí svojmu cieľu, k nemu môže dôjsť napriek prekážkam akejkoľvek doby.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia