The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

PhDr. Ondrej Demo CSc. (* 1927  )

Etnomuzikológ Ondrej Demo: Cez rozhlasovú Klenotnicu ľudovej hudby sme prinášali slovenské duchovné dedičstvo aj počas socializmu

  • narodil sa 14. januára 1927 v obci Branovo

  • od roku 1953 – redaktor v Redakcii ľudovej hudby Československého rozhlasu v Bratislave

  • 1954 – 1960 – štúdium na Hudobnej katedre Vysokej školy pedagogickej v Bratislave, odbor hudobná výchova a teória

  • slovenský jazyk

  • 1966 – vymyslel reláciu Klenotnica ľudovej kultúry, vďaka ktorej propagoval slovenské duchovné tradície aj počas socializmu

  • 1976 – 1983 – v Hudobnom ústave SAV absolvoval externú ašpirantúru v odbore etnomuzikológia, obhájil hodnosť kandidáta vied o umení

  • 1990 sa stal umeleckým vedúcim a zbormajstrom Speváckeho zboru Jána Pavla II. vo Vajnoroch

Ondrej Demo – významný slovenský etnomuzikológ a folklorista, ktorý jedinečne obhajoval národné tradície Slovákov aj v časoch socializmu

Ondrej Demo sa narodil v roku 1927 do roľníckej rodiny v obci Branov. Jeho otec Dezider Demo počas prvej svetovej vojny slúžil ako pucer – pomocník v službe vojenského dôstojníka. Nebol schopný slúžiť na fronte, pretože mu ako sedemročnému chlapcovi dochrámal nohu gepeľ, ťahaný koňmi pri mlátení obilia. Po skončení vojny, v roku 1919, sa Dezider zosobášil s Johanou, rod. Kalinovou. Postupne sa im narodilo osem detí, Ondrej ako tretí. Vyrastal v rodnej obci Branovo (Baromlak), ktorá bola kedysi osadou susednej obce Dvory nad Žitavou (Udvard) na juhozápadnom Slovensku. Baromlak bola malá obec, čisto slovenská. Väčšia obec Udvard bola zas čisto maďarská. Branovo (názov sa začal používať po skončení 2. sv. vojny) si zachovalo reč a tradície slovenského obyvateľstva a široko-ďaleko bolo známe ako spevavá obec. Spev sa ozýval v chotári počas celého leta a pre Branovčanov bol najkrajším umeleckým vyžitím sa. Na svadbách sa každý obrad začínal spevom a práve svadba sa zapísala Ondrejovi už v detstve hlboko do srdca.

Husle pána učiteľa

Šesťročný Ondrej začal chodiť do obecnej cirkevnej školy v Branove. Bola to stará ošarpaná budova, jednotriedka, so striedavým vyučovaním. Keď bol Ondrej druhák, do školy pribudol mladý učiteľ z Moravy, František Zmeškal, ktorého si veľmi obľúbil. Na hudobnej výchove napísal do hudobnej osnovy na tabuli noty a text piesne. Zahral ju na husliach, zaspieval, potom ju s deťmi opakoval, až kým sa ju nenaučili. Nečudo, že Ondrejovým detským snom bolo stať sa učiteľom, akým bol pán učiteľ Zmeškal. Bol milo prekvapený, keď na birmovku dostal od krstného otca (popredného speváka v dedine) husličky.  

V roku 1934 sa z Francúzska vrátil Ondrejov ujo Ondrej Kalina (matkin brat) a priniesol si aj husle. Vedel na nich pekne hrať. Ondreja to upútalo, a tak sa mu stal ujo Ondrej prvým učiteľom hry na husliach. Postupne s ním vytvorili aj domácu ľudovú muziku. Hrali v divadlách i pri nedeľných stretávkach dievčat a mládencov. Ale na veľké zábavy s tancom prichádzali muzikanti hlavne z Dvorov nad Žitavou na čele s primášom Jozefom Bočkom. Ondrej ho s nadšením obdivoval.

„Menybol az angyal”

Ondrejove životné plány narušila v roku 1938 prvá Viedenská arbitráž, v dôsledku ktorej juh Slovenska vrátane Branova pričlenili k Maďarsku. „Do Branova prišla čata maďarských vojakov na koňoch a s bubnom dňa 8. novembra 1938. Pred kostolom ich oficiálne privítal riaditeľ školy Mancovič, ktorý vedel po maďarsky. Ostatní prišli skôr nasilu. Bývalí vojaci z prvej svetovej vojny si povykladali metále. Neboli však žiadne ovácie, ale skôr obavy o budúcnosť. Maďarsko bolo spojencom fašistického Nemecka. A to dali pocítiť,“ spomína Ondrej.

Zakrátko musel zo školy odísť učiteľ František Zmeškal a v škole sa začalo vyučovať po maďarsky. V kostole bola každú druhú nedeľu maďarská svätá omša, hoci občania vyjadrovali nesúhlas s pomaďarčovaním obce a dávali to verejne najavo. Keď na Vianoce (25. decembra 1938) organista začal spievať „Menybol az angyal”, mládenci pokračovali po slovensky „Anjel z výsosti”. Prekričali organistu a po chvíli v kostole znela iba slovenčina. Ale hneď po Vianociach si žandári (kosírkáši) mládencov predvolali k richtárovi a po chvíli došlo aj k fyzickej potýčke. Po tomto incidente viacerí z mládencov ušli na Slovensko.

Útek z vlaku

Ondrej medzitým skončil ôsmy ročník obecnej školy v Branove, pričom mal samé jednotky. Následne zostal doma a pomáhal otcovi pri práci na rodinnom hospodárstve. Po dvoch rokoch strávených doma začal navštevovať meštiansku školu vo Dvoroch nad Žitavou a v septembri 1944 nastúpil na maďarské Učiteľské lýceum do Levíc. Už koncom novembra 1944 však nečakane dobehol do triedy ich riaditeľ školy a oznámil, že od Zvolena počuť dunenie kanónov, blíži sa front a školu musia zavrieť. Ondrej to nemohol oznámiť domov, keďže telefón nemali. Zbalil, čo mal, a poponáhľal sa na železničnú stanicu, aby sa najbližším vlakom dostal do Dvorov nad Žitavou.

V Branove už medzitým začali maďarskí „nyilasi“ násilne verbovať chlapcov od šestnásť do dvadsať rokov do Nemecka, na stavby bunkrov a rozbitých letísk. Chlapci sa bránili a schovávali. Žandári ich hľadali a naháňali a nakoniec bolo vyhlásené stanné právo. Všetkých vrátane Ondreja potom odviedli na gymnázium do Nových Zámkov, kde ich podľa ročníkov prehliadal lekár, a schopných posielali vlakmi do Nemecka. Ondrej už sedel vo vagóne a čakal na presun, no dlho sa nič nedialo. Všimol si však, že ich vojaci nekontrolujú. Postávali vonku, pofajčievali a debatovali. Navrhol ostatným utiecť, no nikto sa neodvažoval. Vojaci mali na ramenách pušky. Ondrej si vzal šálku, že sa ide akože napiť vody na stanicu. Pri návrate ale nenastúpil do svojho vozňa, pokojne pokračoval až na koniec vlaku a po koľajniciach ďalej. Nemci si ho nevšimli a jemu sa podarilo dostať domov, do dvanásť kilometrov vzdialeného Branova. Na gymnáziu v Nových Zámkoch ale ešte ostal mladší brat Jožko. Vymysleli riskantný plán, ako ho odtiaľ dostať. Otec sa tam ráno vybral na voze, vzal si štipľavú papriku a nasypal ju synovi do očí. Oči mu skrvaveli a súcitný lekár Jožka prepustil domov.

Skrývanie sa a oslobodenie

Ondrej sa ako zbeh nemohol ukázať v dedine. Spolu s otcom tak vykopali v maštali pod senom bunker. Iba v noci chodil dovnútra domu vyspať sa. Tento režim pokračoval celé štyri mesiace až do príchodu Červenej armády do Branova. Bolo to 20. marca 1945. Nemci zutekali, ale ešte z kopca od cintorína strieľali do dediny mínometmi. Na okraji dediny aj zabili troch chlapcov, ale v obci padlo aj niekoľko sovietskych a nemeckých vojakov.

Prvá fáza príchodu sovietskeho vojska prebehla pomerne hladko, no v druhej fáze sa dohrnulo do obce celé mračno vojakov s koňmi, vozmi a kaťušami. Obsadili celú obec a ľudia sa museli ukryť. Aj Ondrej s rodičmi a ostatnými sa schovali do pivnice. Obyvatelia susednej obce Dvory nad Žitavou sa museli vysťahovať, lebo tam mal svoj štáb maršal Malinovskij. Ondrej k tomu dodáva: „Aj k nám sa do domu nasťahoval ruský dôstojník. Vojaci boli  vyhladovaní, začali strieľať sliepky po dvore. A my deti sme im museli čistiť zemiaky aj sliepky, vyhľadať vajíčka a variť im. Víno z pivnice si prinášali sami. Naraz otec zbadal, že nemá kone v maštali. No keby len to. Vojaci začali naháňať dievčatá. Staršia sestra Margita, hoci mala v náručí najmladšieho jednoročného brata, musela sa schovať. Nebrali ohľad na nikoho. Až keď koncom marca 1945 oslobodili Nové Zámky, odišli smerom na Bratislavu. Obec zostala vydrancovaná. Po skončení vojny sa domov vrátil najstarší brat Karol, ktorý v roku 1941 narukoval do maďarskej armády. Mal dvadsať rokov. Po maďarsky nevedel. Po jednoročnom výcviku ho s maďarskými vojakmi odvelili na ruský front. Nechcel proti Rusom bojovať a dobrovoľne sa poddal. Ruskí vojaci mu neverili, že je Slovák, odvelili ho do zajateckého tábora. Tam musel tvrdo pracoval, až kým sa vojna neskončila. Vrátil sa vychudnutý, slabý, doma dlho iba spal. Porozprával všeličo zo zajatia, že keď našli na ceste repu, bili sa o ňu, kto ju zje. To mu podlomilo zdravie, zomrel predčasne. Švagor František Kukučka bol o rok mladší, tiež maďarský vojak. Mal šťastie, ako zajatec sa dostal do 1. československého armádneho zboru. Vrátil sa zdravý a v októbri mal svadbu.“

Ondrejova matka zase počas vojny tajne prechádzala cez severnú hranicu do Nitry, nosila z Branova na Slovensko tabak na cigarety. Zo Slovenska prinášala deťom obleky, topánky aj podrážky na čižmy a všeličo iné, čo v Maďarsku nemali. Boli to nebezpečné prechody, ale ľudia riskovali aj životy, len aby sa ich deti nemuseli trápiť. Bol to aj pre Ondreja najťažší úsek života.

Ako ďalej po vojne

Ondrej sa po vojne do školy v Leviciach nevrátil. Prihlásil sa do Učiteľskej akadémie v Bratislave. Riaditeľ školy Dr. Artúr Sandány ho ochotne prijal, predstavil a poprosil študentov prvého ročníka, aby ho prijali s ochotou. Medzi profesormi bol aj hudobný skladateľ Tibor Andrašovan, ktorý vyučoval hru na husliach, hudobnú teóriu a zborové dirigovanie. To Ondreja potešilo. V roku 1948 úspešne zmaturoval. Následne dostal dekrét do základnej školy v obci Klížska Nemá na Žitnom ostrove. Bola to maďarská obec, hoci deti vedeli čo-to po slovensky. V ďalšom roku dostal dekrét na meštiansku školu v susednej obci Číčov. Vyučoval hudobnú výchovu a slovenčinu a čoskoro tam založil detský spevácky zbor s 12-14 žiakmi.

V roku 1951 nastúpil na povinnú vojenskú službu do Pardubíc. Nebol straník, a tak sa dostal iba do poddôstojníckej školy. Naskytla sa mu ale možnosť prihlásiť sa na dvojmesačný kurz do Československého vojenského súboru v Prahe. Po skončení kurzu mu ponúkli možnosť stať sa členom súboru, ak podpíše prihlášku do KSČ. Rozhodol sa podľa svedomia – nepodpísať. Vrátil sa do Pardubíc a založil rotný vojenský súbor. Dodnes hovorí, že tvrdá „čepičková“ vojenčina mu ukradla dva roky zo života.

Slovenský folklór v rozhlase

Ešte ako vojak videl Ondrej po prvýkrát hudobné zoskupenie SĽUK a bol nadšený krásou slovenských ľudových piesní, hudby a tancov. Po návrate z vojenčiny v roku 1953 sa prihlásil na konkurz do Redakcie ľudovej hudby Slovenského rozhlasu a napokon bol prijatý. To bol veľký zlom v jeho živote. Vedúcim redakcie bol prof. Pavol Tonkovič, ktorý počas Slovenského štátu vyučoval hudbu na Učiteľskej akadémii v Bratislave. Tonkovič súhlasil, že popri práci v rozhlase môže Ondrej študovať na Vysokej škole pedagogickej odbor, ktorý súvisí s jeho prácou. Šéfom hudobnej katedry bol prof. Eugen Suchoň, vynikajúci pedagóg i hudobný skladateľ.

Po skončení štúdia v roku 1960 sa ešte prihlásil na FiF UK – študovať u vynikajúceho hudobného vedca prof. Jozefa Kresánka. Jeho cieľom bolo získať ďalšie poznatky z hudobnej folkloristiky. Štúdium ukončil Ondrej titulom PhDr. v roku 1975.  

Ondrej Demo nadviazal spoluprácu aj s filmovým dokumentaristom a režisérom Martinom Slivkom. Na zreteli mal najmä dokumentáciu slovenských vianočných tradícií. Ondrej to s radosťou prijal s podmienkou, že on bude s rozhlasovými zvukovými majstrami nahrávať audio (hudobno-zvukové) prejavy a Martin na tieto playbacky nakrúcať video (filmové) dokumenty. Tak sa i stalo. Podarilo sa im získať dokumenty zo 16 obcí z podhorského prostredia Slovenska, kde dominovali pastiersko-valaské tradície.

Vianočné programy v rozhlase

Počas socializmu Vianoce ako sviatky síce zostali, ale všetky vianočné programy vopred počúvala a kontrolovala komisia z vedenia rozhlasu. Po vypočutí dostali vedúci redakcií príkaz, čo môže a čo nemôže odísť do vysielania. A tak sa stalo, že po Vianociach 1965 prišiel do redakcie riaditeľ rozhlasu Andrej Sarvaš a pri vstupe pozdravil: „‚Pochválen’, kresťania. Ale ste mi dali! Vysielali ste koledy a ja som si to musel odniesť za vás na ÚV KSS.‘ A my sme sa pýtali: ,Prečo?! Veď v Prahe vysielali Jakuba Jana Rybu: Česká vianočná omša!‘ Dodal: ‚Česi sú ateisti, ale Slováci katolíci!‘ spomína s úsmevom Ondrej Demo. Riaditeľa rozhlasu vtedy museli pracovníci presviedčať, že na Slovensku by predsa nemohli byť Vianoce bez kolied! A dodáva k tomu: „Veď by nás poslucháči ubili. Ohlasy zo strany poslucháčov na naše programy boli pochvalné. Mali sme radosť, že aj Martin Slivka presadil v televízii niekoľko programov z uvedených dokumentov. Program „Zďaleka ideme, novinu nesieme“ mal reprízu aj v roku 2019.“

Klenotnica ľudovej hudby v rozhlase

Neskôr začal Ondrej tvoriť programy aj s etnochoreológom Stanislavom Dúžekom. Pre jeden o veľkonočných tradíciách a obradoch mali opäť problémy. Vzormi pre vtedajší folklór mali byť totiž súbory zo Sovietskeho zväzu so socialistickou ideou. „Zotreli nás za to, že sme doniesli na scénu cirkevné duchovné prvky namiesto toho, aby sa presadzovala iná idea. Ale my sme im povedali, že toto je tradícia, ktorá má hodnoty, a tá pretrvá,“ hovorí Ondrej. Programy s autentickým (tradičným) folklórom sa vo vtedajšej spoločnosti strácali. V redakcii sa preto rozhodli pripraviť aspoň jednoročný rozhlasový cyklus programov s názvom Klenotnica ľudovej hudby (1966). Autorom a moderátorom sa stal Ondrej Demo a Klenotnica na scéne vydržala až do roku 1993.

Prvá Klenotnica odznela v nedeľu podvečer 23. októbra 1966. Zazneli v nej krásne viachlasné piesne z liptovských obcí Važec, Štrba a Východná. Autor a moderátor Ondrej Demo v závere programu vyzval poslucháčov, aby napísali, ktorá pieseň sa im najviac páčila. So svojimi názormi sa vtedy prihlásil celý rad poslucháčov a najviac ich oslovili svadobné piesne, funkčne späté s obradmi. Po skončení ročníka tak pracovníci žiadali v cykle pokračovať a do druhého ročníka programu zaradili aj tradičné svadby z jednotlivých oblastí a obcí Slovenska. Odznelo v ňom osem tradičných svadieb aj s biblickými motívmi: požehnaním mladuchy a ženícha pred sobášom, rečami starejších, vinšmi družbov a družičiek, piesňami svadobníkov. Ohlasy zo strany poslucháčov boli jedinečné a žiadali si aj gramofónové platne zo svadieb. Napokon bol o ne veľký záujem a mnohé sa dostali až do USA, k tam žijúcim Slovákom.

„Boli sme milo prekvapení, keď z radov poslucháčov vznikol ‚Kruh pruh priateľov ľudovej hudby‘. Poslucháči spolu s nami uskutočňovali exkurzie do obcí, odkiaľ počuli programy z Klenotnice. Vydavateľstvo OPUS vydalo z ich podnetu aj zbierku Z klenotnice ľudových piesní (477 titulov). Niektoré piesne aj programy z Klenotnice vysiela rozhlas dodnes.“

Okupácia a vysielanie mimo rozhlasu

O vojenskej invázii sovietskych vojsk do Československa 21. augusta 1968 sa Ondrej dozvedel až ráno z rozhlasových správ. Nechcel tomu sprvu veriť. Šiel sa pozrieť do rozhlasu na Leninovom (dnes Jakubovom) námestí a potom na Zochovu ulicu. Pred budovami robili veľký hluk rozhlasáci nesúhlasiaci s obsadením. A práve pred budovou medzi protestujúcimi sa rozhodlo, že sa vysielať bude ďalej, mimo budovy rozhlasu. „Ani my ostatní sme nevedeli, kedy a kde sú. My sme sa tajne schádzali v parku pred rozhlasom a tam čakali na pokyny. Trvalo to asi mesiac, kým sme sa dostali späť do budovy, a s napätím sme čakali, čo bude ďalej,“ spomína.

Pod novým vedením rozhlasu sa následne začali previerky súvisiace s normalizáciou. Na základe nich najmä bývalí členovia KSS, zainteresovaní do Pražskej jari, museli rozhlas opustiť. V hudobnej a literárnej redakcii na Jakubovom námestí bolo pomerne dlho ticho, ale jedného dňa prišiel šéf hudobného vysielania Zdenko Mikula do redakcie, kde bol aj Ondrej, a začal každého osobitne preverovať. Oslovil aj Ondreja a začal mu sľubovať, že by sa ako mladý redaktor mohol stať vedúcim redakcie, ak vstúpi do strany. Ponuku neprijal z vlastného presvedčenia. Pomyslel si na svojho otca, ktorého nútili vstúpiť do JRD a ktorý im povedal: „Račej umrem, jak to mám podpísať!“ Vedúcim tak ostal Vladimír Slujka a redakcia pokračovala vo svojej činnosti ďalej. Až neskôr im pridelili redaktorku Helenu Hrkovú (členku KSS).

Ondrej aj naďalej pokračoval vo svojich aktivitách. Z jeho podnetu vznikla medzinárodná rozhlasová súťaž nahrávok folklórnej hudby Prix de musique folklorique de Radio Bratislava (1970 – 1991). Nahrávky z nej leteli do všetkých súťažiacich rozhlasových staníc. V roku 1976 stál zase pri vzniku Orchestra ľudových nástrojov (OĽuN). Ondrej Demo sa stal jeho prvým umeleckým vedúcim a dbal o jeho profiláciu. Časom sa stal aj externým ašpirantom v odbore etnomuzikológie na Ústave hudobnej vedy SAV a získal vedeckú hodnosť kandidáta vied o umení (1983).

Roky Nežnej revolúcie a obdobie po nej

Ondreja mrzelo, že nebol v marci 1988 zainteresovaný do Sviečkovej demonštrácie, bližšie informácie o mieste a čase jej konania nemal. Avšak demonštrácií počas Nežnej revolúcie 1989 sa aktívne zúčastňoval aj s rodinou. Veril, že socializmus padne a nastúpi demokracia. Po revolúcii sa stal členom KDH, a keď miestny úrad vo Vajnoroch odvolal bývalých komunistov, do volieb ho dočasne zvolili za poslanca mestskej časti Vajnory. Stal sa predsedom kultúrnej komisie. Keď v roku 1990 navštívil pápež Ján Pavol II. prvýkrát Slovensko, na vajnorskom letisku ho Ondrej ako člen prípravnej komisie privítal a pripravoval vo Vajnoroch mnohé aktivity súvisiace so vzácnou návštevou. V spolupráci s architektom Jozefom Hlinickým a archeológom Michalom Slivkom navrhli pápežovi mitru s výšivkami vajnorských ornamentov, ktoré vytvorila Terézia Zemanová. Mitra putovala ako dar do Vatikánu.

Po návšteve pápeža Ondrej založil Spevácky zbor Jána Pavla II. a stal sa jeho prvým dirigentom a zbormajstrom. Na objednávku Jána Košiara, redaktora Vatikánskeho rozhlasu, nahral so zborom CD album slovenských duchovných, národných a ľudových piesní v latinčine. Odzneli aj na dvoch koncertoch v Ríme. V rámci nich sa dostal v roku 2009 aj na audienciu k pápežovi Benediktovi XVI. To bola pre Ondreja veľká česť a vyvrcholenie umeleckej činnosti.

Za svoju umeleckú činnosť získal Ondrej Demo celý rad ocenení. Spomedzi nich hodno spomenúť Cenu Fra Angelica (Rada Konferencie biskupov Slovenska, 2005), Zlatú medailu Matice slovenskej za rozvoj národného a hudobného života (2012), Cenu Ministra kultúry SR za celoživotný prínos v oblasti hudobného folklóru (2018), čestné občianstvo obce Terchová (2002) či čestné občianstvo obce Branovo (2007).

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Petra Rýchliková)