Emil Coplák

„To si pamätám, pretože 25. októbra Nemci sa už tlačili do Brezna, náš otec s traktorom a s vlečkou vliezol do breznianskych kasární, ktoré boli už prázdne, ale boli pootvárané dvere magacínov. Otec tam už pomaly pod paľbou, lebo už Nemci sa už tlačili do Brezna, nabral tam potraviny, kožuchy, zimné ošatenie, všetko, čo bolo potrebné do hôr, nabral plnú vlečku potrebných vecí, dokonca zobral aj (poľnú) kuchyňu. Všetko, čo bolo. A to už sme potom prakticky išli do Jasenia a z Jasenia do drevorubačského zrubu do Suchej doliny.“

„Najprv sme nemali lode, vlastne sme ich nikdy nemali dostatok, tých lodí, to bolo všetko len čo nám niekto v tých časoch mohol podarovať, ako sa povie. Nemohol si každý dovoliť kúpiť loď, ako som si kúpil ja. No a tak tú moju loď drali, drali, a bol som taký blbec, že som si furt kupoval lode, lode, pretože bolo tých športov, ktoré sme robili bolo päť. Jazdili sme najprv rýchlostnú, potom sme jazdili zjazdy a slalom, potom sme jazdili maratóny, vodnú turistiku. No, snažili sme sa vždy nájsť to, aby sme obišli ten mechanizmus, ktorý je, že to poleno, keď nám niekto hodil pod nohy, tak sme ho obišli.“

„Pre mňa bola najbližšia rýchlostná kanoistika, s ktorou som ja začínal, kúpil som si ten kajak a tak ďalej, ale po tej afére, tak ma pekne krásne od tej rýchlostnej kanoistiky pomaličky vysánkovali. Tak ja som potom našiel skulinu, preto som potom začal jazdiť maratóny. Lebo tam som vedel, že na to nikto druhý mať nebude, pretože je to tak ťažké, že to už ťažšie nemôže byť. Lebo keď zoberiete, že pretek na olympiáde, tí naši športovci sú za 4 minúty v cieli, ja som 50 kilometrov robil za štyri hodiny, tak môžete si predstaviť, že kto do toho dal viacej sily aj kumštu nakoniec.“

„Tak to prebiehalo, že som si dal urobiť razítko, urobil som príslušné nahlásenie na Ministerstvo vnútra s tým, že zakladáme zväz vodáckych maratónov. Takže tým pádom, že to bolo zaregistrované na ministerstve vnútra, že sme urobili štatút, a tak ďalej, že sme chceli organizovať to súťažne, tak sme žiadali peniaze od Bratislavy. Lebo my sme založili zväz vodáckych maratónov so sídlom v Žiari nad Hronom a to bol prvý, prvý, ktorý bol mimo bratislavský. Všetky športy, ktoré existujú, tak boli so sídlom v Bratislave, my sme boli vodácky maratón so sídlom, Slovenský vodácky maratón so sídlom v Žiari nad Hronom. Extra.“

„Pri Charkove, v dedine Veseloje štrnásteho mája 1942 pri ofenzíve, ktorú viedol Chruščov proti Charkovu. Slovenská armáda zachraňovala vtedy Charkov. Dedina Veseloje bola asi neviem či pätnásť – dvadsať kilometrov od Charkova a tam sa stalo to, že ako Nemci skorej ustúpili a môjho otca ťažko zranil nemecký guľometčík, lebo si ho pomýlil, že omylom. Zranil môjho otca a môj otec vtedy takmer zostal na bojisku. Mal prestrelené pľúca. Jedna guľa mu vyšla pri chrbtovej kosti a mal prestrelenú ľavú ruku.“