The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

PhDr., CSc. Zora Bútorová (* 1949)

• narodená 17. januára 1949 v Bratislave

• rodičia pochádzali z evanjelických národoveckých rodín, stará mama z otcovej strany Libuša Takáčová, rod. Chorvátová, bola aktívnou členkou Živeny, spolu so svojím manželom Danielom Takáčom sa obaja ocitli na zozname národovcov „Súpis Slovákov v uhorských župách“ zostavenom uhorským ministerstvom vnútra v roku 1917 a aktualizovanom v roku 1918, starý otec z matkinej strany Ladislav Sluka bol evanjelickým farárom v Bohuniciach

• otec Samuel Takáč patril k ľavicovo orientovanej slovenskej inteligencii, po roku 1948 pôsobil dve desaťročia ako povereník a minister v ekonomických rezortoch

• matka Magda, rodená Sluková, bola poprednou prekladateľkou krásnej literatúry

• Zora bola aktívna športovkyňa, venovala sa umeleckej gymnastike

• od roku 1967 študovala sociológiu na Univerzite Komenského v Bratislave

• v roku 1969 sa dostala do vyšetrovacej väzby kvôli kvetom, ktoré položila na mieste zastrelenia študenta Petra Legnera

• počas normalizácie bol väznený jej strýko Pavol Ličko

• od roku 1975 do roku 1989 pracovala v prognostickom tíme Fedora Gála v Československom výskumnom ústave práce, vo Výskumnom ústave životnej úrovne a v Kabinete teórie vedy a prognóz SAV

• v roku 1978 sa zosobášila s Martinom Bútorom

• v septembri 1989 napísala spolu s ďalšími sociológmi otvorený list prezidentovi Husákovi, v ktorom žiadali prepustiť členov uväznenej „Bratislavskej päťky“

• po Novembri 1989 sa zapojila do prípravy demokratických zmien v Slovenskej akadémii vied

• od roku 1990 pracovala v Centre pre výskum spoločenských problémov pri KC VPN, neskôr v Ústave pre sociálnu analýzu Univerzity Komenského

• v rokoch 1993 – 1997 sa venovala výskumu verejnej mienky v agentúre Focus, ktorá nastavovala kritické zrkadlo režimu Vladimíra Mečiara

• v roku 1997 bola spoluzakladateľkou Inštitútu pre verejné otázky (IVO)

• v rokoch 1999 až 2003 pôsobila ako manželka veľvyslanca SR v USA, podieľala sa na prednáškach v akademickom a krajanskom prostredí a súčasne publikovala časopisecké i knižné štúdie

• od roku 2003 pracuje znovu v IVO a od roku 2012 prednáša sociológiu na Trnavskej univerzite

• v roku 2020 jej prezidentka Zuzana Čaputová udelila štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenska

Zora Bútorová obdivovala prekladateľské umenie svojej mamy, ale zvolila si vlastnú cestu. Vyštudovala sociológiu, „buržoáznu pavedu“, a svoj vedecký život zasvätila poznávaniu spoločnosti, najmä výskumu verejnej mienky, otázkam rodovej rovnosti a problémom aktívneho starnutia.

Dieťa národovcov

Zora sa narodila v Bratislave 17. januára 1949. Otec Samuel Takáč pochádzal zo slovenskej evanjelickej národoveckej rodiny z Tisovca. Bol synom Daniela Takáča a Libuše, rodenej Chorvátovej, dcéry evanjelického farára zo Slovenského Pravna. Libuša v mladosti študovala vo Švajčiarsku a vo Francúzsku. Neskôr v Tisovci bola aktívnou členkou Živeny, pričom udržiavala blízky vzťah s Teréziou Vansovou. Prednášala, požičiavala ženám a dievčatám knihy, venovala sa dobročinnosti, podporovala ochotnícky spevokol a divadlo. Na ľudovej škole bol Samo Takáč žiakom „báťu“ Clementisa, otca Vladimíra Clementisa, ktorý ho výrazne ovplyvnil v životnom a hodnotovom smerovaní. O sociálne otázky sa začal zaujímať už ako gymnazista v Rimavskej Sobote, kde viedol študentský samovzdelávací krúžok. „Súviselo to s tým, že Tisovec, Gemer a vôbec Horehronie patrili medzi veľmi chudobné oblasti,“ hovorí Zora. Počas štúdia v Prahe na Českom vysokom učení technickom (ČVUT) v medzivojnovom období patril jej otec k skupine R-10, k ľavicovo orientovanej inteligencii združenej v spolku Detvan. Bol jedným z organizátorov sociografických zájazdov študentov mapujúcich životné podmienky na Orave, Horehroní a v ďalších zaostalých regiónoch Slovenska. Počas vojnového slovenského štátu v rokoch 1942 – 1943 bol za ilegálnu činnosť väznený. Pomáhal šíriť literatúru a finančne podporovať rodiny väznených komunistov. Po desiatich mesiacoch ho pre závažné ochorenie prepustili. Zúčastnil sa na SNP a ako člen povstaleckej Slovenskej národnej rady sa hneď po oslobodení zapojil do rekonštrukcie vojnou zničeného Slovenska. 

Sestry Slukové

Mama Magda Takáčová, rodená Sluková, ako aj jej sestra Marta (vydatá Ličková) sa narodili na evanjelickej fare v obci Baďan pod Sitnom. Onedlho sa rodina sa presťahovala do Bohuníc, kde sa stal otec Ladislav Sluka farárom. Sotva štyridsaťročný však ochorel a po jeho smrti sa mladá vdova s dcérami musela z fary vysťahovať do starorodičovského domu v Bátovciach. Napriek skromným pomerom si však dala záležať na tom, aby obe dievčatá dostali kvalitné vzdelanie. Magda sa po absolvovaní banskobystrického dievčenského gymnázia a po štúdiu na FFUK stala prekladateľkou z ruštiny, nemčiny a maďarčiny. „Svoju prvú knihu moja mama preložila v roku 1949 a do konca života to boli doslova stovky knižných titulov.“ Zamerala sa na ruskú literatúru, k čomu prispela aj okolnosť, že počas prechodu frontu bývali u nich v Bátovciach ruskí vojaci. Obe sestry, v tom čase tínedžerky, mali šťastie na slušných vojakov i dôstojníkov, medzi ktorými boli zrejme aj bývalí politickí väzni. Ľudia v Bátovciach tak neboli vystavení násiliu či rabovaniu. Zorina mama ako prekladateľka pracovala z domu, vďaka čomu mohla kombinovať svoje povolanie so starostlivosťou o deti. To bolo veľmi dôležité, keďže Zorin o dva roky mladší brat Ivan sa narodil s ťažkou srdcovou vadou. Navyše ako desaťročný stratil po zápale mozgových blán sluch. Nedal sa však odradiť: naučil sa odzerať z úst, chodil do školy s ostatnými spolužiakmi a po absolvovaní gymnázia začal študovať na strojníckej fakulte. Zomrel pri operácii srdca vo veku 20 rokov.

V časoch Povstania

Hoci mame sa podarilo zmaturovať a nastúpiť na univerzitu ešte počas vojny, po vypuknutí SNP sa brány vysokých škôl zatvorili a ona sa vrátila z Bratislavy do Bátoviec, kde všetci netrpezlivo očakávali porážku Hitlera. Koncom augusta 1944 sa „zrazu sa ozval dedinský rozhlas, vysielač Banská Bystrica. Moja mama bola práve vonku a len čo sa dopočula, že vypuklo povstanie, ozlomkrky sa rozbehla zvestovať to domov, pričom sa potkla a rozbila si kolená.“ Otec odišiel v auguste 1944 do Banskej Bystrice, kde vstúpil do KSS a stal sa členom povstaleckej Slovenskej národnej rady, ktorá vznikla krátko po vypuknutí Slovenského národného povstania, 1. septembra 1944. Po ústupe povstalcov ho v gemerských horách zajali nemeckí vojaci, no vďaka intervencii miestnych odporcov režimu udržiavajúcich kontakty s väzenskými dozorcami bol po krátkom čase prepustený. Potom sa skrýval v horách neďaleko Muráňa. Hneď po oslobodení východného Slovenska vo februári 1945 odišiel do Košíc, kde sa zapojil do obnovy vojnou zničeného priemyslu. Hoci od tých čias až do konca šesťdesiatych rokov pôsobil na viacerých riadiacich pozíciách, Zora spomína, že u nich doma „politika nebola veľká téma. Väčšmi sme sa začali o politike zhovárať v 60. rokoch.“

Trošku iné dieťa

Mama sa krátko po vojne vrátila do Bratislavy, aby pokračovala v štúdiu na FF UK. Na stanicu ju podľa inštrukcií priateľov prišiel čakať Samo Takáč, jej budúci manžel, čo vtedy ešte ani jeden z nich netušil. Iskra však preskočila, v roku 1946 sa vzali. Napokon mama univerzitu nedokončila, hoci jej chýbala už iba posledná štátnica. Pustila sa však do vlastných prekladov. „Mama sa tak vzdelávala počas samotnej práce.“ Otec bol v čase Zorinho detstva postupne povereníkom priemyslu a obchodu, povereníkom ľahkého priemyslu, povereníkom stavebníctva a neskôr ministrom stavebníctva. Zora sa však z jeho vysokých postov vôbec netešila. „Bola som trošku niečo iné ako ostatní, čo mi niekedy dávali učitelia najavo. To som strašne nemala rada, nechcela som mať žiadne výhody či protekciu.“ Väčšina detí na základnej škole navštevovala hodiny náboženstva, ona však medzi ne nepatrila. Obaja jej rodičia začiatkom 50. rokov z cirkvi vystúpili. 

Preklady románov

Maminým vzorom bola Zora Jesenská, známa slovenská prekladateľka a kritická intelektuálka, ktorá po vojne viedla pre mladé adeptky prekladania neformálny seminár. Mama prekladala Čechova, Pilňaka, Bunina, Tolstého a mnohých ďalších velikánov ruskej literatúry. Jej najobľúbenejším románom bol „Majster a Margaréta“ od Bulgakova, ktorý vyšiel za jej života v štyroch reedíciách. „Najväčšia dráma sa odohrala okolo Solženicynovho románu Rakovina, ktorý bol v Sovietskom zväze zakázaný a mama ho prekladala hneď po sovietskej invázii. Tá dráma nás postihla aj rodinne.“ Rukopis sa podarilo prepašovať do Československa Pavlovi Ličkovi, manželovi maminej sestry Marty. „Je to silné dielo nastavujúce kritický obraz stalinistickému režimu i celej sovietskej spoločnosti.“ Kniha napokon z ideologických dôvodov nevyšla, skončila na vyše dvadsať rokov v trezore vydavateľstva Tatran. Pavla Lička v septembri 1970 zatkli. Stal je jedným z prvých politických väzňov v období normalizácie na Slovensku. „Bolo to veľmi ťažké obdobie.“ Marte zakázali prekladať a hoci jej sestra Magda, ako aj ďalšie kolegyne či kolegovia z branže pomáhali tým, že jej umožnili prekladať pod ich menom, predsa si musela hľadať nové zamestnanie, aby uživila nielen dve deti, ale aj deväťdesiatročnú svokru. To nebolo jednoduché: zamestnávatelia sa báli riskovať, v spoločnosti sa zahniezdil strach. Tetu Martu navyše trápili obavy, že dcéra Jana nebude môcť doštudovať. Tie sa, našťastie, nenaplnili. Pavla s podlomeným zdravím prepustili z väzenia začiatkom roku 1972.

Zorine študentské časy

Ešte ako žiačka základnej školy si Zora zvolila z množstva krúžkov umeleckú gymnastiku – a pri nej zotrvala až do skončenia vysokoškolského štúdia. Neskôr trénovala v telovýchovnej jednote Slavoj Vinohrady a potom to v Slávii UK dotiahla až na prvú výkonnostnú triedu. Vďaka gymnastike sa dostala v roku 1967 prvý raz na západ. Veľkým zážitkom sa pre ňu stala cesta do Kanady počas svetovej výstavy EXPO v Montreale, kde spolu s celoštátnym výberom športovcov a športovkýň vystupovala v rozličných športových halách naprieč krajinou. Kolektívne zostavy podobné spartakiáde, avšak na podstatne vyššej úrovni, boli striedané špičkovými sólovými vystúpeniami, medzi ktorými excelovala majsterka sveta a úspešná olympionička Viera Čáslavská. Zakrátko po návrate z Kanady nasledovalo podobné kolektívne vystúpenie vo Ľvove. „To bol môj prvý kontakt so sovietskou realitou. Tam som si naplno uvedomila ten kontrast: oveľa vyspelejšie Československo stelesňovalo v tom období pre mladých Ukrajincov hotový západ, kam sa túžili dostať.“ 

Návrat do iného sveta

Po maturite na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v roku 1967 sa rozhodovala o ďalšom štúdiu. Podľa maminho vzoru sa jej pozornosť najprv upierala na štúdium jazykov, na ktoré sa roky pripravovala: súkromne chodila na nemčinu a francúzštinu, v škole mala angličtinu a ruštinu. Napokon sa však pod otcovým vplyvom rozhodla pre sociológiu. Tento spoločenskovedný odbor bol v 50. rokoch vnímaný ako buržoázna paveda a katedry sociológie boli v Československu až do roku 1965 zatvorené. V uvoľnenej atmosfére v druhej polovici 60. rokov sa však situácia zmenila. „Otec ma presvedčil, že znalosť jazykov budem môcť tak či tak využiť, no popri tom sa budem môcť zaoberať tým, ako zlepšiť fungovanie spoločnosti.“ Prvý rok štúdia ju utvrdil v tom, že si vybrala správne. Na škole sa veľa debatovalo, vychádzali zaujímavé diela západných autorov, vo vzduchu bola nádej na reformy, na naplnenie vízie „socializmu s ľudskou tvárou“. „No ale potom prišiel august ’68. A na jeseň sme sa vrátili do absolútne iného sveta. Časť mojich spolužiakov emigrovala, viacerí pedagógovia museli univerzitu opustiť a tí, čo ostali, si začali dávať veľký pozor na jazyk. Počas štúdia niektorí spolužiaci vstúpili do KSČ. Ona však odmietla aj členstvo v Socialistickom zväze mládeže. Na diplomovku si zámerne zvolila tému, ktorá bola na okraji záujmu politiky a ideológie, no je dodnes aktuálna: problematiku predlžovania pracovnej aktivity dôchodcov.

Sovietska invázia

Pamätníčka sa v čase prvotných informácií zo západných médií o presune sovietskych vojsk k hraniciam Československa nachádzala na letnej brigáde v Anglicku. Napriek tomu však neverila, že by mohlo dôjsť k invázii a vrátila sa domov. „Dvadsiateho augusta večer som nasadla do vlaku, ktorý ma mal zaviezť k strýkovi do Švédska, pracoval tam ako lekár.“ Vlak však v noci zastal na hraniciach s NDR a po dlhých hodinách sa dozvedeli, že Československo je obsadené. Mala na výber: pokračovať do Švédska, alebo sa vrátiť domov. Zvolila sa druhú možnosť: „V tú chvíľu ma Švédsko prestalo zaujímať.“

Vo vyšetrovacej väzbe

Okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy dostala pamätníčku na jednu noc do vyšetrovacej väzby. Na prvé výročie invázie sa rozhodla položiť kvety pred hlavnú poštu na námestí SNP, na miesto, kde bol zastrelený študent Peter Legner. Po vypočúvaní ju síce policajti na druhý deň prepustili z väzby, avšak následky si odniesol najmä otec, ktorý v tom čase pracoval ako vedúci kancelárie Slovenskej národnej rady. Situáciu v zamestnaní otcovi skomplikoval aj syn Ivan, ktorý na znak nesúhlasu s okupáciou vyvesil na ich dom, ktorý stál zhodou okolností oproti sovietskemu konzulátu, čiernu zástavu. Ešte väčšmi však zavážilo to, že Ivan počas rodinného pobytu na chate v Tatrách v lete 1969 vyrezal do zárubne pri vchodových dverách nápisy a symboly odsudzujúce okupáciu, ku ktorým pridal mená všetkých členov rodiny i ďalších prítomných priateľov. Onedlho to niekto nahlásil a na základe tohto udania sa stal otec definitívne politicky nespoľahlivý. Keď ho prepustili zo zamestnania, dcére ani synovi to nevyčítal; v odsúdení okupácie bol s nimi zajedno.

 Práca v útočisku „odstavených“ odborníkov

Po ukončení vysokoškolského štúdia Zora dostala ponuku pracovať v Sociologickom ústave Slovenskej akadémie vied na probléme zbližovania robotníckej triedy a inteligencie. Keďže išlo o ideologicky zaťaženú tému, pri ktorej bolo vopred zrejmé, k akým záverom by mal výskum dospieť, ponuku odmietla. Nastúpila radšej do Československého výskumného ústavu práce, kde bola väčšia šanca venovať sa reálnym spoločenským problémom. Zavážilo aj to, že tu externe pôsobila charizmatická osobnosť slovenskej sociológie, Alexander Hirner, ktorý sa iba pred niekoľkými rokmi vrátil z komunistického väzenia. „Ten ústav vlastne bol vtedy akýmsi útočiskom kvalitných ľudí, odborníkov, ktorí boli prepustení a vyškrtnutí, vyhodení. A keďže to bola československá inštitúcia, ktorá mala centrálu v Bratislave, bola pod oveľa menším politickým drobnohľadom, ako keby jej vedenie sedelo v Prahe.“

V úlohe sociologičky pred Novembrom 1989

Asi po roku prišiel za ňou Fedor Gál s ponukou, aby sa pridala k jeho prognostickému tímu, ktorý spolupracoval s Josefom Vavrouškom, Milošom Zemanom, Josefom Alanom a ďalšími českými spoločenskými vedcami „odstavenými“ pre nonkonformné postoje do okrajových výskumných inštitúcií. „Tam sa začala moja úplne iná dráha v rámci sociológie.“ Závery ich prognóz boli pre vtedajšiu spoločnosť neprijateľné, hoci na medzinárodných konferenciách žali ako výskumníci úspechy. „Naše prognostické modely samozrejme podávali aj diagnózu, ukazovali, že oblasť práce i celá spoločnosť naráža na hranice svojho rastu, že by ju bolo treba principiálne reformovať.“ Varovné scenáre upozorňujúce na negatívne vývojové trendy však boli politicky nežiadúce, vedeniu výskumného ústavu nevyhovovali, takže si prognostický tím musel nájsť iné pracovisko. Po troch rokoch, keď boli donútení ukončiť svoju vedeckú činnosť aj vo Výskumnom ústave životnej úrovne, oslovil Fedora Gála Július Sedliak, bývalý pracovník Ústredného výboru KSS, ktorý bol počas normalizácie „odprataný“ na Akadémiu, kde viedol Kabinet teórie vedy a prognóz. Gál ponuku prijal a vybudoval v Kabinete neveľký, no silný prognostický tím, ktorého súčasťou bola opäť aj Zora. Keďže Kabinet bol súčasťou Výpočtového strediska SAV, podliehala ich práca slabšej politickej a ideologickej kontrole. Tu sa v 80. rokoch začalo rozvíjať participatívne prognózovanie vedy, ktoré spočívalo v podporovaní kritického dialógu oficiálnych i „nežiadúcich“ vedcov o bariérach rozvoja československej vedy a možnostiach ich odstránenia. Zora sa venovala najmä skúmaniu fungovania vedeckého spoločenstva a dodržiavania etiky vedeckej práce. Rozsiahlu diskusiu o etike vedy uverejnili napríklad aj vtedajšie Slovenské pohľady, známe kritickým hodnotením stalinizmu i normalizácie. V septembri 1989 Zora spolu s ďalšími sociológmi napísala otvorený list prezidentovi Husákovi, v ktorom ho vyzvali na prepustenie uväznených členov „Bratislavskej päťky“.

Rodinný život

S manželom Martinom sa spoznali v polovici 70. rokov. Obaja boli rozvedení, mali deti z predchádzajúcich vzťahov. Miestom ich prvého stretnutia bola konferencia na pôde Československého výskumného ústavu práce, na ktorej Zora prednášala a Martin tlmočil. V roku 1978 sa zosobášili. V roku 1982 sa im po Zorinej dcére Zuzke a Martinových synoch Vladimírovi a Danielovi narodil spoločný syn Ivan. Spoločenský život manželov Bútorovcov sa koncentroval najmä okolo priateľov, ktorí boli v časoch normalizácie vytlačení z verejného života v oblasti kultúry a vedy do ústrania. Stretávali sa najmä v súkromí, vymieňali si samizdatovú literatúru, navštevovali divadelné predstavenia v Brne či Martine, chodili na neoficiálne výstavy výtvarníkov, ktorí boli v politickej nemilosti. Zúčastňovali sa aj na polooficiálnych seminároch, ktoré sa konali pod vedením Fedora Gála v Kabinete teórie vedy a prognóz. Vo voľnom čase prekladali divadelné hry, vrátane slávneho Preletu nad kukučím hniezdom, ktorý bol pod názvom Eniki beniki v roku 1985 úspešne uvedený v Martinskom divadle. V tom čase Martinovi popri prózach rozširovaných v samizdate vyšli aj poviedky v Romboide i Slovenských pohľadoch. „Boli sme súčasťou šedej zóny. V nej sa stretávali viacerí ľudia, ktorí zohrali dôležitú úlohu v Novembri 1989 a neskôr.“ Podobne ako mnohí iní, zadovážili si aj oni chalupu, aby mali kam uniknúť a spolu s priateľmi sa nadýchať slobody.

 Zmeny v spoločnosti aj v Akadémii

Počas Gorbačovovej perestrojky sa aj v Slovenskej akadémii vied vynorila potreba optimalizovať jej fungovanie. Pamätníčka sa spolu s kolegami z Kabinetu teórie vedy a prognóz pustila do tvorby koncepcie prestavby SAV, ktorú predsedníctvo SAV v roku na jar 1989 odmietlo ako politicky neprijateľnú. Skúsenosť s participatívnym prognózovaním vedy i s tvorbou koncepcie prestavby však „vyzbrojili“ výskumný tím Kabinetu na to, aby sa hneď po začiatku Nežnej revolúcie, už koncom novembra 1989, pustili do tvorby koncepcie zmien v riadení SAV a prípravy nového zákona o vede. Prvé stretnutia nezávislých osobností z výskumníckeho i vysokoškolského prostredia sa odohrávali práve v Kabinete teórie vedy a prognóz na Dúbravskej ceste. Pamätníčka sa aktívne zapojila do prípravy demokratizačných zmien v Akadémii. Ujala sa úlohy vypracovať koncepciu fungovania Rady vedcov, voleného orgánu SAV, ktorý bol ustanovený hneď v januári 1990. 

Začiatkom roka 1990 vzniklo pri koordinačnom centre VPN (Verejnosť proti násiliu) Centrum pre výskum spoločenských problémov. Jeho malý výskumný tím, ktorého členkou bola aj Zora Bútorová, si vytýčil za úlohu analyzovať vývoj verejnej mienky pred prvými slobodnými voľbami v júni 1990. Pre všetkých členov tímu to znamenalo vstup na neprebádané pole slobodného výskumu verejnej mienky. Bolo pre nich zadosťučinením, keď sa im podarilo spoľahlivo odhadnúť výsledky prvých slobodných volieb v júni 1990. 

Spoločenské zmeny po Nežnej revolúcii však zakrátko okrem nádejí priniesli aj obavy a zneistenie občanov. Postupne sa začali vynárať mnohé dovtedy neriešené či tabuizované spoločenské problémy, ožívali predsudky, začal sa ozývať antisemitizmus, nacionalizmus, šírila sa nevraživosť a vzájomná podozrievavosť. Tento vývoj registrovala Zora Bútorová s pokorou i s istým zahanbením, lebo si uvedomovala, ako málo dovtedy poznala slovenskú spoločnosť. Postupne v nej dozrelo poznanie, že vývoj spoločnosti nie je formovaný len vonkajšími, ale aj vnútornými bariérami, zdedenou politickou kultúrou a kolektívnou mentalitou. 

 Najväčšia bezmocnosť

„Prvý pocit bezmocnosti, najväčší od Novembra 1989, som zažila v čase, keď sa začali debaty o štátoprávnom usporiadaní. My sme v rokoch 1990 až 1992 v našich výskumoch opakovane dokumentovali, že ľudia na Slovensku si na jednej strane želajú udržať spoločný štát, na druhej strane však majú veľmi nejasné predstavy o tom, aké atribúty by mal mať.“ Bolo pre ňu sklamaním, že víťazi parlamentných volieb 1992, Václav Klaus a Vladimír Mečiar, nerešpektovali želanie väčšiny občanov a rozhodli sa spoločný štát rozdeliť. V tom čase pracovala spolu s viacerými kolegami z pôvodného Centra pre výskum spoločenských problémov na Ústave pre sociálnu analýzu Univerzity Komenského. Ale práve ich kritický postoj k rozdeleniu Československa spôsobil, že ich pracovisko bolo k 1. januáru 1993 zrušené, takže museli univerzitu opustiť. 

 Od obdobia mečiarizmu

Po rozdelení republiky pôsobila Zora ako výskumníčka v agentúre Focus a jej meno je aj na zozname spoluzakladateľov. Hoci pred rokom 1993 mala možnosť absolvovať študijné pobyty v zahraničí, viaceré z nich odmietla, keďže manžel Martin pracoval v tom čase v kancelárii prezidenta Václava Havla a ona sama chcela využiť príležitosť mapovať jedinečné zmeny, ktorými prechádzala ponovembrová slovenská spoločnosť. Po roku 1993, v období mečiarizmu, však prednášala na viacerých univerzitách v USA, Mexiku, vo Švédsku, Francúzsku a ďalších krajinách. 

 Z Focusu odišla v roku 1997, keď spolu so svojím manželom a ďalšími kolegami založila Inštitút pre verejné otázky (IVO). Tento nezávislý think tank vznikol s ambíciou produkovať výskumné materiály, ktoré budú určené nielen akademickej komunite, ale budú koncipované v jazyku, ktorý dokáže osloviť aj širšiu laickú verejnosť, a preto budú mať šancu na väčší spoločenský účinok.

Život za veľkou mlákou

Keď sa jej manžel stal veľvyslancom Slovenska v USA, nasledovala ho pri jeho misii vo Washingtone. „Lenže sa nám ťažko odchádzalo, nechcelo sa nám opustiť inštitút, ktorý sa práve rozbehol. Práca v ňom nás veľmi bavila.“ Ako manželka diplomata síce nemohla mať platené zamestnanie, no predsa čoskoro prišla na to, že sa tam ako sociologička môže pomerne dobre uplatniť. Robila prednášky na univerzitách a stredných školách, ako aj medzi americkými Slovákmi. Touto aktivitou sa podieľala na posilňovaní demokratického imidžu Slovenska ašpirujúceho na členstvo v NATO. Počas washingtonského pobytu v rokoch 1999 – 2003 zostavila publikáciu „Krehká sila“ o životných dráhach žien a autorsky spolupracovala aj na Súhrnných správach o Slovensku, ktoré každoročne vydával IVO. V Amerike zažila aj teroristický útok na WTC a konštatuje, že „po páde Dvojičiek sa Amerika úplne zmenila.“

Súčasné pôsobenie

Po návrate zo Spojených štátov sa opäť naplno zapojila do výskumných a publikačných aktivít IVO. Ako sociologička už vyše tri desaťročia analyzuje a komentuje vývoj verejnej mienky. Okrem toho sa venuje otázkam rodovej rovnosti a problematike aktívneho starnutia. Je autorkou desiatok knižných a časopiseckých publikácií doma i v zahraničí na uvedené témy. Od roku 2012 prednáša na Katedre sociológie Trnavskej univerzity.

 „Usilovala som sa v živote robiť veci, ktoré som pokladala za zmysluplné, ktoré by mohli našu spoločnosť aspoň trochu poľudštiť. Ktoré by mohli prispieť k zachovaniu a rozšíreniu priestoru slobody a ľudskej dôstojnosti.“