PhDr., CSc. Zora Bútorová

* 1949

Video Player is loading.
Current Time 0:00
/
Duration 0:00
Loaded: 0%
Progress: 0%
Stream Type LIVE
Remaining Time -0:00
 
1x
  • "Viete čo, zle som povedala, nebola som vo väzení, bola som vo vypočúvacej väzbe. A tá vyšetrovacia – bolo to na Novosvetskej, to je vlastne tá budova, ktorá sa pokladá za jeden zo skvostov Weinwurmovej architektúry. To som vtedy, samozrejme, nevedela. No tak nič, oni hľadali, oni sa správali relatívne slušne, lebo ja som stále opakovala iba to, že som ho poznala, že býval neďaleko, že to bol mladý človek, že to je hrozné. Proste ja som to hovorila iba z tohto ľudského hľadiska. Avšak aj tí policajti, aj to boli ľudia. Zase nie každý bol teda nejaký indoktrinovaný. A vtedy ešte mnohí ľudia si mnohé veci pripúšťali. No takže oni sa vyhrážali, samozrejme, či si uvedomujem, že ma vyhodia zo školy a tak ďalej. No toto všetko. No v takomto tóne to išlo. Tak prepojenia nenašli žiadne, no takže takto ma iba tam držali všelijako a vracali sa stále k tomu istému."

  • "Pripisovala som mnohé tie deformácie v medziľudských vzťahoch aj v tom každodennom živote tým vonkajším bariéram, najmä politickým. No a tak, ako súčasť toho môjho vytriezvenia je to, že som teda veľmi skoro – sme začali vnímať to, že nestačí odstrániť tie vonkajšie prekážky, že tie deformácie sú, že je to otázka mentality, ktorá dokonca proste siaha oveľa hlbšie ako boli tie desaťročia komunizmu. Že to sa tak začalo všetko postupne ako vyplavovať a ako sociologička som to pozorovala a konštatovala aj so zahanbením, lebo až vtedy som si uvedomovala, že ja tú našu spoločnosť vlastne som vôbec nepoznala v takej podobe, v akej bola. Či už to boli tieto proste nacionalistické výbuchy, antisemitizmus. Všetko toto proste, keď sa to ... ale potom aj ďalšie veci okolo, povedzme, rodových vzťahov a tak. Mnohé veci, ktoré boli buď tabuizované – najmä zametené pod koberec. Zrazu to tu bolo a zrazu to malo obrovskú, v sebe nejakú takú výbušnú, silu, deštruktívnu až by som povedala. Takže to bola taká... No a druhá vec, také moje veľké vytriezvenie z takej mojej nejakej naivity bolo to, že keď sme začali robiť ten výskum verejnej mienky, tak silnou mojou motiváciou bolo také presvedčenie, že keď v spoločnosti bude fungovať prirodzená spätná väzba od verejnosti smerom k politikom. Takže vlastne to bude viesť k lepšiemu správaniu tých politikov, k lepším politickým rozhodnutiam, že to bude mať pozitívny efekt. No a tak z tohto hľadiska ten obrovský pocit bezmocnosti, najväčší, som zažila v čase, keď sa začali debaty o štátoprávnom usporiadaní. A keď sme my na základe našich výskumov jasne dokumentovali, lebo tejto téme sme sa veľmi venovali, jasne dokumentovali, že na jednej strane si ľudia na Slovensku, ale rovnako aj v Českej republike, želajú udržať ten štát. Na druhej strane majú nejasné predstavy o tom, aké atribúty by ten spoločný štát mal a ďalej, že tu existuje obrovský priestor pre politikov na zahmlievanie toho, ako ich priviesť k tomu riešeniu, ktoré sa im najviac hodí."

  • "Samozrejme, tú okupáciu sme niesli strašne ťažko, ako taký ... a aj môj brat, ktorého som spomínala, ktorý tiež vtedy vlastne maturoval práve, a potom pomaličky sa chystal na vysokú školu. Tak my sme bývali oproti Ruskému konzulátu, z druhej strany tak zozadu. Tak náš Ivan hneď, ako proste začala okupácia, vyvesil čiernu zástavu. Vtedy ešte na tých domoch bývali tie... Tak to mala strašný strach tá naša susedka, že nám tí Sovieti tam oproti niečo urobia alebo tak. No ale potom sme vlastne, keď sme boli v tých Tatrách napríklad v lete aj s otcom, aj teda celá taká väčšia partia aj detí, aj dospelých, tak tento náš Ivan, on bol taký veľmi šikovný, dobre vyrezával a on tam na tej chate proste povyrezával „Smrť okupantom“, sovietsku hviezdu s hákovým krížom a podobne. Všetky naše mená tam vypísal. Tak to bola taká jedna vec. Niekto to udal. Takže to bola prvá vec. Druhá vec bola tá, že keď bolo prvé výročie okupácie, tak ja som si povedala, že idem dať kvety pred poštu, kde vlastne zastrelili toho Legnera. No tak natrhala som kyticu a išla som ju tam zaniesť. No a tak samozrejme, že som to tam tak nepredpokladala veľmi, ale veď potom sme vedeli, že vtedy bola polícia dosť v pohotovosti, lebo sa predpokladalo, že budú nejaké protesty a tak ďalej. Tak ja som bola ako jednotlivec, ale zabásli ma, zobrali ma, držali ma tam do rána. Proste vypočúvali, všelijako hľadali nejaké súvislosti, či je to súčasť niečoho väčšieho organizované. Nebolo. Potom ma teda pustili. No a tým, že vlastne teda sa mi to prepieklo preto, lebo som bola Takáčová. Čiže ešte to tam nejakým spôsobom – otec síce už vtedy nebol v Prahe, ale teda nejako sa to teda prepieklo. No ale tieto dve veci vlastne, to, čo ten Ivan popísal, tie nápisy a to, že som ja tam položila tie kvety, tak to bol vlastne taký impulz pre to, aby otca prepustili z práce, kde vtedy pracoval. Vtedy robil jeden čas ako vedúci kancelárie v Slovenskej národnej rade. Takže to bol vlastne taký koniec otcovho fungovania."

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 12.07.2023

    (audio)
    duration: 04:09:13
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Usilovala som sa robiť veci, ktoré som pokladala za zmysluplné

Zora Bútorová počas natáčania.
Zora Bútorová počas natáčania.
photo: Dominik Janovský

Zora Bútorová sa narodila 17. januára 1949 v Bratislave Samuelovi Takáčovi a Magde, rodenej Slukovej. Obaja rodičia pochádzali z národoveckej evanjelickej rodiny. Stará mama z otcovej strany bola členkou Živeny a otec patril už v medzivojnovom období k ľavicovo orientovanej inteligencii združenej v spolku Detvan. V čase Zorinho detstva bol striedavo povereníkom priemyslu a obchodu a povereníkom ľahkého priemyslu. Neskôr bol povereníkom stavebníctva. Matka pracovala z domu ako prekladateľka. Počas štúdia sa Zora venovala gymnastike. Po maturite v roku 1967 nastúpila na štúdium sociológie na Univerzitu Komenského v Bratislave. V deň prvého výročia invázie vojsk Varšavskej zmluvy sa dostala do vyšetrovacej väzby z dôvodu položenia kvetov na miesto, kde bol v auguste 1968 zastrelený Peter Legner. Normalizácia v 70. rokoch sa dotkla rodiny z matkinej strany. Pavol Ličko, manžel matkinej sestry Marty, sa dostal do väzenia za prepašovanie Solženicynovho románu Rakovina do Československa. Po ukončení štúdia sa zamestnala v Československom ústave práce. Neskôr sa dostala do prognostickej skupiny Fedora Gála, ktorá sa zameriavala na výskum budúce vývoja spoločnosti v oblasti práce a od roku 1978 prognózovali vývoj životnej úrovne. V roku 1978 sa zosobášila s druhým manželom Martinom Bútorom a k dcére Zuzke z prvého manželstva jej pribudol syn Ivan. Po Nežnej revolúcii pracovala v Centre pre výskum spoločenských problémov pri KC VPN, neskôr na Ústave pre sociálnu analýzu Univerzity Komenského. V rokoch 1993 – 1997 bola zamestnaná ako výskumníčka pre agentúru Focus, následne bola spoluzakladateľkou Inštitútu pre verejné otázky, kde pôsobí dodnes. V rozpätí rokov 2000 – 2001 žila po boku manžela-veľvyslanca v USA. V súčasnosti popri sociologických výskumoch pôsobí na Trnavskej univerzite.