„Dosť ťažko som to niesol, by som povedal. Mali sme také rodinné rozpory. Navyše manželka bola Češka, taká, čo vyrastala na Slovensku. My sme to ťažko znášali a mali sme rodinné spory so synmi, ktorá boli jednoznačne toho názoru, že to takto ďalej nejde a že tá republika sa musí rozdeliť, inak to bude nefunkčné. Musím im dať teraz asi za pravdu. Vymyslel som si na to taký termín: ‚Inevitable nonsense‘. Dcéra kamaráta Juraja Hromkoviča študovala na gymnáziu v USA a mala urobiť prácu o rozpade Československa. Ja som jej povedal, že to môže nazvať: ‚Inevitable nonsense‘, čo je v slovenčine ‚Nevyhnutný nezmysel‘. Bolo to nevyhnutné, lebo to bolo nefunkčné. Ale ‚in the long run‘ – ako z dlhodobého hľadiska – je to nezmysel ako každé delenie, že z jedného stredného štátu máte dva maličké. A ono sa to dneska trošku prejavuje, tie negatíva toho. Na druhej strane uznávam teraz, že to prosto nebolo funkčné. Mohol človek túžiť a že by to bolo dobré keby –, ale nešlo to. Vidím to ako zákonité. Treba si uvedomiť, že to bol maličký časový interval, kedy sa to mohlo stať, po tých Bosnách a Juhosláviách by to už nešlo. Ten náš negatívny pohľad na to vyplýva aj z toho, keď si spomeniem na ľudí, ktorí to presadzovali. Lebo oni nechceli dobre Slovensku, ale sebe. Ale dneska si myslím, že to inak nešlo, ale je to škoda.“
„Ja som tam mal také kádrové škrabance ešte z mladosti. V roku 1968 tie kádrové materiály zrušili, kádrové oddelenia, a dostali to osobné oddelenia. Potom to obnovili a išlo to zasa na kádrové oddelenia. Tam na matematickom ústave som už bol a bola tam taká Moraváčka Weberová, ktorá dirigovala celý ústav, a ona vraví: ‚Doktore, vy tam máte nejaké věci, co by tam být neměli. Ja ich vyhodím, jó?‘ Ona mi úplne vyhodila tú moju minulosť. Tie moje opletačky so štúdiom. Ona to proste vyhodila. Chcem tým povedať jednu vec: to, ako sa prejavovali tieto udalosti, veľmi často záležalo na tom, ako vaše okolie fungovalo. Samozrejme ale, ak bol niekto veľmi angažovaný, tak na tých si už posvietili. Ako na toho môjho šéfa Štefana Petráša.“
„Niekoľko dní sme už počuli rachot, ako sa blížil ten front. Senicu dobýjali asi tri alebo štyri dni. Vraví sa, že pred Senicou bol taký liehovar nejaký a že sa tam opili veľmi, ale to nemusí byť pravda. No a stalo sa to, že tam bola nemecká armáda a pridružení Maďari s nimi. Nemci mali v našej šope zaparkované auto s muníciou. Náš dom vrátane tých hospodárskych budov dostal 9 zásahov a okrem iného robili nálety na podporu frontu. Buchli tam bombu rovno do ich auta s muníciou a zapálilo sa seno, bol požiar, kravy sa poplašili. Všade bol šialený zmätok, dokonca nám jedna vbehla do domu. To bolo dosť také dramatické a vtedy sme naložili veci na voz a zo Senice sme odišli, kam, neviem, ale skončili sme v Skalici. V Skalici bol veľký kláštor s veľkou pivnicou, tam sme ostali, nejako nás tam ubytovali a tam sme prečkali front.“
„V zásade som neuvažoval sa nevrátiť. Moje základné nastavenie bolo, že veď nemôžu všetci odísť. Moje základné nastavenie bolo, že sa vraciam. Ten august 1968 som bol na párty u jedného Čecha, Žida, ktorý emigroval ešte pred vojnou. Tam nám povedal, ako sme otvorili dvere, že Rusi obsadili Československo. Potom som tam celý čas sedel s jedným Rumunom a sme pozerali, čo sa vlastne u nás deje. Ja som sa vracal do Československa a bol som jeden z mála ľudí, väčšina ľudí išla opačným smerom. Potom som trošku začal uvažovať, keď sme boli tu a „spadla klec“, že sme to prepískli, a potom zas v 1980. roku, keď sa zmenil nejaký vysokoškolský zákon. Moja úvaha bola taká, že ja už viem, ako v tom tu chodiť a nejako to prežijem, ale čo moje deti? Pýtal som sa, či mám odísť, alebo ich nechať v tomto. Vtedy už boli chalani v takom veku, že keď som o tom diskutoval, oni vraveli, že oni nikam nejdú, že tu majú kamarátov.“
Pavol Brunovský sa narodil v decembri 1934. V roku 1945 prežil spolu s rodinou oslobodzovanie Senice rumunskými a sovietskymi vojskami. Po nástupe komunistického režimu bola jeho rodina označená za členov „buržoáznej vrstvy” a následne ekonomicky potrestaná, Pavlovho otca vyhodili zo zamestnania - sudcovského povolania. Pavol sa prihlásil na štúdium matematiky na Prírodovedeckej fakulty na Univerzite Komenského v Bratislave, v roku 1958 štúdium ukončil. Následne pracoval na Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied, kde absolvoval aj doktorandské štúdium. Po normalizácii prešiel do matematického ústavu. V roku 1967 bol na postdoktorandskom pobyte v USA a zdržiaval sa tam aj počas vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Mohol tam ostať, ale vrátil sa do Československa. Neskôr pôsobil na Prírodovedeckej fakulte UK, získal vedeckú hodnosť DrSc. a v roku 1991 aj titul profesora.
