Ladislav Kováč

* 1932

  • „Ešte to vám musím povedať, ohromne dôležitú správu. Keď som pracoval rok na psychiatrii, tak sa rozšírila správa po Európe, že ľudia vo svete vybrali pre Nobelovu cenu náš kolektív, ktorý sledoval na kvasinkách výmeny energie. My sme totižto získali tak dôležité výsledky, že to skutočne vyzeralo na Nobelovu cenu. Čiže, ja som tak sedel a robil som hlúpe experimenty, a prišla ku mne táto správa, že som patril medzi tých ľudí, ktorých navrhovali na Nobelovu cenu. Ohromne ma to potešilo a pomohlo mi to v budúcnosti. Pochopil som, že ak chcem ísť do podstaty veci, potrebujem techniku, zariadenia a laboratóriá a musím sa vrátiť k svojim jednoduchým modelom, k tej práci, ktorú som robil. A tá naša práca bola tak ocenená, že západ pokladal naše výskumy hodné Nobelovej ceny."

  • „Ale tí ďalší z našej skupiny, tí vytvorili stretnutie v Umeleckej besede. Do čela sa dostal Gál, Budaj a vytvorili Verejnosť proti násiliu. V dobe, keď som ja zapaľoval sviečky, aby som splnil dohodu, oni už vytvorili Verejnosť proti násiliu. Potom sme začali spoločne chodiť po vysokých školách. Začali štrajkovať herci a s hercami sme chodili po VŠ. Angažoval som sa dosť, vytvorili sme spolok pre reformu našej vedy. Uverejnili mi článok v časopise Literárny týždenník s názvom ,Čo robiť s našou vedou´. Ten článok bol úvahou z roku 1989, ktorá by nemohla normálne vyjsť, ale vyšla. Toto všetko viedlo k tomu, že sami učitelia si vytvorili samostatnú organizáciu. Učitelia sami išli za Budajom a Kňažkom a presvedčili ich, že ma navrhujú za ministra školstva. Oni prišli za mnou, aby som sa stal ministrom školstva. Ja som mal rozbehnutú nádhernú robotu v Ivanke pri Dunaji. Mali sme ultracentrifúgu. Týždeň som váhal, či by som sa mal stať ministrom. Prišlo mi to komické, že sa mám z ničoho nič stať politikom, hoci som politiku v živote nerobil. Po týždni ma moji kolegovia v Ivanke presvedčili, aby som to zobral. Tak som sa v piatok vybral na Verejnost proti násiliu a povedal, že to beriem. Na druhý deň som sa chystal na autobus do Ivanky pri Dunaji, mal som rozpracovaný pokus. Dostal som telefonát z ministerstva vnútra, aby som sa dostavil na vymenovanie ministrov. A tak namiesto, aby som šiel na autobus do Ivanky, kde ma čakal pokus, som sa autom vyviezol na Hrad, aby ma vymenovali za ministra školstva."

  • „V júni 1990 boli voľby. V týchto voľbách sa zmenila vláda a nemohol byť predsedom vlády muž, ktorý sa volal Čič a ktorý bol starý komunista. Ale mal sa ním stať niekto z VPN. Moji kolegovia z VPN si vymysleli, že ja budem predsedom vlády. Samozrejme som povedal, nie, že chcem ísť za veľvyslanca do Francúzka a chcem robiť vedu. Tak keď nie ty, tak Mečiar a on sa stal predsedom vlády. Jemu sa z tej moci točila hlava. Dozvedel sa odo mňa, že veda je zle organizovaná, že by bolo vhodné, keby namiesto Akadémie vied sa zostavila univerzita ďalšia, aby sme nemali oddelenú výučbu a výskum, a že je potrebné aj ministerstvo pre vedu a školstvo. Mečiar začal presadzovať, ako predseda vlády, teda nie presadzovať, on ma menoval ministrom školstva a vedy. Vravím: ,Vladko, to nemôžeš takto robiť, to musí odhlasovať parlament.´ a Mečiar na to: ,Kašlime na parlament, budeš ministrom školstva a vedy!´ Naraz v televízii ľudia pozerajú a tam menujú novú vládu a Kováča menujú ako ministra školstva a vedy. Niektorí vedci sa vzbúrili a zvolali veľkú manifestáciu a skoro hádzali na mňa vajíčka a kričali: ,Fúj! Fúj! Fúj!´ To bolo september 1990. Bolo mi jasné po dvoch mesiacoch Mečiarovej vlády, že s Mečiarom aj keby som chcel, tak v tej Mečiarovej vláde byť nemôžem. Ja som jeden z prvých ľudí, ktorí pochopili, že Mečiar je nenormálny človek. Odišiel som s potešením."

  • „S celou svojou rodinou som sa vrátil do Československa s tým, že to tým Američanom vo vede ukážeme. Keď som sa však vrátil, zavolali ma na takúto previerku. A ja som im hovoril iba to, čo som si myslel. Im ale išlo predovšetkým o to, že ma potrebovali dostať z fakulty. Nielen pre moje politické názory, ale aj preto, že sme boli veľmi úspešné pracovisko a svet nás veľmi rešpektoval. Malé slovenské pomery sú také, že nám ľudia začali závidieť. Stali sme sa predmetom obrovskej závisti. Snaha bola zlikvidovať naše pracovisko za každú cenu. Ešte vám musím povedať takto, chcel som mať v tíme šikovných chlapcov a dievčatá. Chlapci boli ohromne talentovaní a dievčatá boli veľmi pekné, okrem toho, že boli veľmi bystré. Takže sme boli predmetom obrovskej závisti. Nesúhlasím so vstupom ruských vojsk, som povedal na previerkach. Vzhľadom na to, že som sa vrátil z tej Ameriky, vedeli, že mi Američania ponúkali u nich miesto a i napriek tomu som sa vrátil do Československa. To im stačilo, aby vedeli že som odhodlaný pokračovať vo svojej robote. Oni mi pripísali antikomunistické postoje už pred zmenou režimu. Pripísali mi to, že z ich strany museli povyhadzovať mojich spolupracovníkov, tým pádom som bol ja za to zodpovedný. Ja som tú zodpovednosť zobral na seba. Áno, my sme boli skutočne také pracovisko, kde sme trvali na tom, že ľudia majú rozprávať to, čo si myslia. Ak chcete povyhadzovať ich, robte zodpovedným mňa za to, čo sa stalo. Oni to zobrali doslova, takže ma vyhodili z univerzity. Prepustili mňa a, samozrejme, prepustili aj ich. Celé to pracovisko sa rozpadlo v roku 1970. Teraz si zvážte, že som sa vrátil z Ameriky, kde som mal možnosť mať vlastné miesto, vyučovať študentov, kde mi núkali vynikajúcu pozíciu na univerzite a išlo o prácu, ktorá bola ohromne dôležitá. Ja sa vrátim domov a po mesiaci ma vyhodia z univerzity a stanem sa nezamestnaným."

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, Univerzita Komenského, 04.07.2017

    (audio)
    duration: 02:30:17
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Prežil som krásny život, žil som večnosť v sekundách (M. R. Štefánik)

7571-portrait_former.jpg (historic)
Ladislav Kováč
photo: archív pamätníka

Ladislav Kováč sa narodil 4. apríla 1932. Pochádza z Liptova z murárskej rodiny. Za zásadný bod, ktorý ho v mladosti formoval, považuje upratovanie po vojne rozbombardovanej knižnice, kde prvýkrát mohol čítať filozofické spisy, ktoré vyformovali jeho vlastné filozofické postoje nespájajúce sa s komunistickou ideológiou. Po gymnáziálnych štúdiách nasledovalo štúdium biochémie na Univerzite Karlovej, kde ostal aj ďalšie 3 roky až do získania titulu kandidát vied. Od roku 1956 pôsobil na Univerzite Komenského v Bratislave, kde bol vedúcim vlastného výskumu, ktorý, ako sa neskôr dozvedel, ašpiroval na Nobelovu cenu. Ako nestraník mal za komunistického režimu problém vycestovať do zahraničia, no nakoniec sa mu koncom 60. rokov podarilo odísť aj s celou rodinou na výskumný pobyt do USA. Po roku sa však vrátil do Českoslovenka, kde práve začínala normalizácia. Život sa mu obrátil naruby: zo svetovo uznávaného vedca mu vládnuca komunistická strana znemožnila výskumnú činnosť. Napokon si našiel prácu ako biochemik v psychiatrickej liečebni v Pezinku, kde pôsobil 7 rokov. Neskôr začal pôsobiť vo výskume hopodárskych zvierat v pobočke SAV v Ivanke pri Dunaji. Počas Nežnej revolúcie sa stal prvým ministrom školstva, no iba na rok, pretože chcel viesť vlastný výskum na Katedre biochémie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, kde aj dodnes pôsobí ako emeritný profesor.