"No len jedného pekného dňa poslal za mnou školníka, že už sa nemusím unúvať do školy. A ja v prvom momente, že ďakujem a školníkovi vypadli slzy. Z toho som súdila, že dačo je. A tak som išla do kaplnky, tam som sa vyplakala, potom som šla za ctihodnou matkou, hovorím že neviem, čo je, ale pán riaditeľ poslal školníka, že už sa nemusím unúvať do chlapeckej meštianky, mohla by som tam ísť poobede sa opýtať čo je. Že či mi to nebude nepríjemné. No hovorím, tak ak som vykonala ja dačo, tak si musím vytrpieť a ak nie tak je to proti cirkvi. To je jasné. No a na to potom hovorím, ale ja by som prosila aby šiel dakto so mnou. No že pred tou sestrou keď pán riaditeľ povie. Však aj tak vám to musím povedať, čo som vyparatila. Tak sme šli. Šla sestrička so mnou a prišli sme tam, tak len školníka som zavolala, som povedala, že pána riaditeľa na chvíľku a na chodbe hneď som to chcela vybaviť. Reku pán riaditeľ len to som chcela, že či som dačo vyparatila. „Nie sestrička, bol som veľmi rád, bol som spokojný, keď ste tu bola.“ Hovorí, že vôbec nikdy som nemal v tej triede starosti keď ste mali vy hodinu. Ale hovorí, také nariadenie došlo."
"Šli sme trošičku ďalej a ja hovorím: viete čo, neviem čo, jak je to možné, ale ja som dostala dneska list a ten list bol otváraný. Že taký vám poslali. Reku viete čo, jednu hlavu mám a tú jednu hlavu dám na to, že taký list mi posielaný nebol. Vy vždycky tvrdíte, že sme slobodné občianky, tak prečo otvárate listy? My vieme, že len väzňom sa otvárajú, ale keď máte na to právo, nelepte nanovo a prípadne napíšte tam cenzúrované. No samozrejme, to bola urážka. Ráno si zavolala zástupkyňu provinciálnej. No išla sestrička Ambrózia s jednou sestričkou predstavenou a ona hneď, že celú noc nespala, že Klaudia jej povedala, že mala otvorený list a Ambrózia hovorí: sa nečudujem, však prosím vás pekne, skoro dva týždne išiel list z Bratislavy mne od synovca. No tak ja sa nečudujem, že to povedala. No ale že ona nespala celú noc. Keď bola sestrička Klaudia drzá, tak ju musíme pokarhať. No drzá nebyla. No tak keď drzá nebyla, tak už vedeli koľko bije. No ale potom zmocnenka mňa silou mocou chcela do kancelárie."
Narodila sa 18. 4. 1921 v Letanovciach ako prvá z deviatich detí.
V septembri 1932 začala navštevovať Rím.-kat. dievčenskú meštiansku školu v Spišskej Novej Vsi, ktorú viedli Dcéry Božského Vykupiteľa. Hneď prejavila záujem o zasvätený život a prihlásila za kandidátku. Prijala ju provinciálna predstavená sr. M. Oktávia Majzonová. Pokračovala v štúdiu na gymnáziu (1936-1940). Rehoľné rúcho prijala 25. 8. 1940 v Spišskej Novej Vsi a a noviciát absolvovala v Raslaviciach. Po ukončení noviciátu študovala na Filozofickej fakulte v Bratislave (1941-1945). Prvé sľuby zložila 23. 8. 1942 v Raslaviciach. Po prechode frontu v januári 1945 začala vyučovať na Obchodnej škole v Spišskej Novej Vsi. V roku 1947 istý čas študovala v Londýne. Dňa 17. 8. 1947 zložila večné sľuby v Levoči. Popri službe prefektky kandidátok vyučovala náboženstvo na miestnych meštianskych školách (dievčenskej i chlapčenskej) do roku 1950.
Dňa 29. 8. 1950 bola medzi sestrami, ktoré boli sústredené v provinciálnom dome v Spišskej Novej Vsi. Dňa 27. 11. 1951 bola prevezená do koncentračného kláštora v Modre a 18. 1. 1952 v Číži. Od 30. 4. 1962 pracovala v Ústave sociálnej starostlivosti pre dospelých na Straníku, odkiaľ bola 3. 11. 1969 preložená do Ústavu sociálnej starostlivosti pre mládež v Rohove, kde pôsobila do 31. 12. 1976.
V máji 1975 bola menovaná za miestnu predstavenú komunite sestier v Rohove a hneď v auguste 1975 za provinciálnu predstavenú Slovenskej provincie Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa. V tejto službe bola do februára 1991.
Od 1. 11. 2006 pôsobila vo Vrícku. Z tohto spoločenstva sestier ju Pán povolal do večnej vlasti.
