The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anna Blašková (* 1934)

Chcem, aby po mojej smrti o mne nehovorili, že som bola zlým človekom

  • narodila sa 23. januára 1934 v Chtelnici

  • otec živil rodinu ako krajčír, učil sa aj vo Francúzsku

  • v roku 1950 čelila rodina vysťahovaniu, otec bol poslaný pracovať do ostravskej bane

  • v roku 1953 absolvovala strednú zdravotnícku školu a o rok neskôr sa vydala za prvého manžela Juraja Topoľa, s ktorým ma dcéru Dagmar

  • celý život pracovala ako zdravotná sestra

  • tesne pred okupáciou mali s manželom možnosť emigrovať do Švajčiarska

  • manžel Juraj bol lekár – gynekológ, v roku 1971 dostal ťažkú chrípku, ktorej krátko na to podľahol

  • po šiestich rokoch sa vydala za druhého manžela Ernesta Blaška

Anna Blašková sa narodila 23. januára 1934 v Chtelnici. Otec Ľudovít Dovičič sa narodil v roku 1905 a mama bola narodená v roku 1911. Mama, za slobodna Honzová, vyrastala s rodičmi, mamou Máriou a otcom Jánom, v Chtelnici. Otec Ľudovít  sa narodil v neďalekej obci Dechtice, kde aj vyrastal. Keď bola Anna malá, tak spolu so sesternicami prežili detstvo na dedine. Napriek tomu, že doba bola ťažká a žili skromne, zo života mali radosť. „Keď sme prišli na návštevu, nechystali nám žiadnu hostinu. Na stole bola miska s lekvárovými buchtami, bol navarený cviklový šalát a to sme si vždy nabrali do misky, najedli sa a bežali sme sa hrať.“ Keďže Dechtice aj Chtelnica sa nachádzali  v blízkosti Malých Karpát, vo voľnom čase zvykli chodievať do lesa zbierať hríby. Na jeseň chodili mamkini rodičia do hory chystať drevo na nadchádzajúcu zimu.

Vznik ľudáckej Slovenskej republiky

V medzivojnovom období sa Slováci snažili o istý stupeň autonómie. Pamätníčka spomína, že 14. marca 1939 sa ľudia na námestiach radovali. Mamin brat, strýko Janko, ktorý študoval za právnika, bol členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Dostal uniformu, ktorú ale odmietol nosiť. Neskôr ochorel na tuberkulózu a dlhodobo sa liečil v Tatrách. Otec bol povolaný do druhej svetovej vojny, no onedlho ho pustili domov, keďže mama mala doma štyri malé deti, o ktoré sa sama nedokázala postarať. V Dechticiach a v Chtelnici prebiehali ťažké boje partizánov. Otecko sa s viacerými kamarátil. Kým sa presťahovali do Hlohovca, bývali u pani Barcajovej, ktorá partizánom zabezpečovala jedlo, prevažne mäso zo zabíjačiek.

Na druhú svetovú vojnu a prechod frontu má pamätníčka veľmi ťažké spomienky. V tomto období bývali v Hlohovci, kde otec Ľudovít podnikal. Nachádzali sa tu viaceré strategické miesta, továreň na lieky a sviečky, ale hlavne most, ktorý sa Nemcom podarilo vyhodiť do vzduchu, aby sa ruskí vojaci nedostali ďalej. Annin otec dal vykopať v kopci vo Veľkom Bábe kryt, do ktorého sa pri prechode frontu mali schovať. Predtým však chcel ešte nakúpiť niekoľko základných vecí a schovať sa už nestihli. Úkryt rodine nakoniec poskytol mlynár, od ktorého zvykli kupovať múku. Spolu s ďalšími obyvateľmi sa schovali v mlyne. Miesta v ňom nebolo nazvyš, ženy svoje dcéry natierali sadzou, aby sa nepáčili ruským vojakom, avšak k znásilneniam dochádzalo aj tak. Poplachy sa opakovali veľmi často. Nálet amerických oslobodzovacích lietadiel bol sprevádzaný obrovským hlukom, z ktorého sa Anna nevedela spamätať ešte veľmi dlho. Po prechode frontu ostala v obci obrovská spúšť, pretože vojaci, ale aj obyčajní ľudia zničili a vyrabovali všetko, čo im prišlo pod ruku.

Otec – krajčír

Rodičia pamätníčky a ich súrodenci navštevovali ľudové školy, kde istý čas vyučovanie prebiehalo aj v maďarčine. V dôsledku Veľkej hospodárskej krízy koncom dvadsiatych rokov odišiel otec do Francúzska. V Trnave sa totiž vyučil za krajčíra. Jeho majster mu už však nemohol poskytnúť viac, a preto mu odporučil Francúzsko, kde sa z Ľudovíta stal skúsený krajčír. Pracoval u obchodníka, kde šili a predávali odevy. Po návrate sa mal ženiť, no zapáčila sa mu pamätníčkina mama. Kvôli vekovému rozdielu sa vzali až neskôr a otecko sa na istý čas ešte vrátil do Francúzska. Svadbu mali 20. januára 1933 a nasledujúci rok sa im narodila Anna. Neskôr k nej pribudlo sedem súrodencov. Jej mamička bola veriaca, no pri siedmich deťoch sa jej do kostola chodiť nepodarilo. Otec Ľudovít však do kostola pravidelne chodil. V blízkosti Dechtíc boli krásne lesy. V lete preto otecko každú nedeľu chodil na prechádzky a vždy priniesol pamätníčke zopár rastliniek do herbára.

Otecko sa aj po založení rodiny živil šitím. Pracoval v malej prednej izbe, ktorú mu vyčlenili jeho rodičia. Hoci sa im chcel mnohokrát za túto veľkorysosť odvďačiť, peniaze od neho nikdy neprijali. V roku 1941 sa rodina presťahovala do Hlohovca. Žili v dome na Kovárskej ulici v blízkosti námestia. Mamin bratranec Štefan mal veľa kontaktov a sprostredkoval otcovi kúpu obchodu. Ľudovít dal do neho všetky našetrené peniaze, ktoré zarobil ešte vo Francúzsku. Podľa slov pamätníčky nevedel, že obchod bol arizovaný a predtým patril Židom, ktorí pravdepodobne zahynuli v koncentračných táboroch, a s rodinou sa pred vojnou dokonca poznali. Spoločne vychádzali veľmi pekne, deti sa spolu zvykli hrávať a žiadne problémy medzi nimi neboli. O Židoch sa v rodine nikdy nenávistne nerozprávalo a žiadnu nenávisť voči nim ani nepociťovali. V roku 1944 prišli gardisti v noci po židovskú rodinu Seslerových, ktorí bývali v susednom dome. Mamička pamätníčky spomínala, že celú noc bolo počuť buchot z rozbíjanie riadu, keďže nechceli aby tam po nich ostal a patril niekomu inému. Domov sa vrátila iba švagriná Žigmunda Seslera, Ida, spolu s dcérou Juditou, ktorým sa podarilo schovať u rehoľných sestričiek v žilinskom kláštore. V Hlohovci žilo aj mnoho ďalších židovských rodín, ktoré stretol rovnaký osud.

Keď otecko neskôr po prechode frontu zistil, že obchod nepatrí jemu, ale je arizovaný, veľmi ho to zasiahlo a viac ako dva roky bol na tom psychicky veľmi zle. Počas vojny sa mu však darilo dobre a za krátku dobu otvoril aj ďalšie dve filiálky.

Povojnové roky a vysťahovanie

Spolu so sestrou Milkou sa im podarilo dostať otca z najhoršieho a opäť ho priviedli k šitiu. Podľa strihov, ktoré mal odložené ešte z Francúzska, im ušil krásne kabáty. Keď ich videli kamarátky pamätníčky, objednávky sa mu začali kopiť. Otec dovážal látky z Poľska, čo mu umožnilo pokračovať vo svojom remesle a zabezpečiť rodinu. Po roku 1948 došlo v Československu k znárodneniu. Otec mal taktiež veľa známostí a ľuďom v dedine bol vždy nápomocný. Aj napriek systému prídelových lístkov preto namiesto peňazí od ľudí, ktorým predával látky, dostával potraviny. Neskôr mu komunisti vytvorili zákazky na šitie poľovníckych Hubertusov. Keďže s látkou vedel narábať veľmi šikovne, podarilo sa mu ušiť kabátov viac a následne ich predať, čo zvýšilo príjem do rodiny. Komunisti mu však na to prišli a dostal rozkaz, že bude vyučovať na učňovskej škole. Jeho odpoveď však bola rázna a priama: „Komunistickú bagáž učiť nebudem!“

Pamätníčka najprv navštevovala ľudovú školu. V triede boli aj chlapci, aj dievčatá. Spoločne sa učili spievať a na toto obdobie spomína ako na veľmi pekné. V piatom ročníku ju rodičia kvôli strachu z prebiehajúcej vojny zo školy zobrali a dali k babičke na dedinu do Chtelnice. Brat Janko bol zase v Šágu (dnešnom Sasinkove) pri predavačke. Po prechode frontu začala v máji 1945 opäť chodiť do školy. Mala však problémy, nakoľko zameškala veľa učiva a ročník si musela zopakovať. V meštianke sa jej už darilo veľmi dobre. Hneď v prvom ročníku mala byť dokonca vyznamenaná, no nakoniec vyznamenanie udelili inej spolužiačke, ktorá mala s pani učiteľkou dobrý vzťah. Veľmi ju to mrzelo. S touto krivdou sa pamätníčka dlhé roky nevedela vyrovnať aj napriek tomu, že v ďalších ročníkoch už vyznamenanie dostala.

Pani Barcajová, u ktorej bývali počas vojny, kým sa nepresťahovali do Hlohovca, vybavila pamätníčke po ukončení meštianky miesto na miestnom národnom výbore, čo mamičku veľmi potešilo. Pamätníčka s ňou toto nadšenie nezdieľala. Po meštianke chcela totiž pokračovať ďalej v štúdiu a práca úradníčky sa jej jednoducho nepozdávala. Pochopenie našla u babičky Polakovičovej v Chtelnici, kde celá rodina kládla veľký dôraz na vzdelanie. Tá jej darovala na internát novú páperovú perinu.

V roku 1950 čelila rodina vysťahovaniu. Otca komunisti pridelili na prácu v ostravsko-karvinských baniach, pričom dôvod dodnes nie je úplne jasný. Dnes si pamätníčka myslí, že pravdepodobne k tomu prispel aj fakt, že otec veľmi trval na svojich zásadách a nechcel poslúchať príkazy komunistov. Tým, že nebol doma, mamu s ostatnými deťmi vysťahovali z domu v Hlohovci. Pamätníčka sa vtedy akurát vrátila z internátu, no doma nikoho nenašla. Vlakom sa dostala do dediny neďaleko Siladíc, kde ich vysťahovali. Dom bol vo veľmi zlom stave a rodina sa doň ledva pomestila. Neskôr ich premiestnili, no v tejto obci však ostali do roku 1958. Pamätníčka v tom čase študovala na zdravotníckej škole v Nitre a veľa času trávila na internáte. Už sa však poznala so svojim nastávajúcim manželom Jurajom a spoločne často chodievali do Siladíc na navštíviť mamu a súrodencov. 

Svadobnú cestu prekazila tuberkulóza

Pamätníčka absolvovala zdravotnú školu v Nitre v roku 1953. Vyučila sa za zdravotnú sestru a v nemocnici sa spoznala so svojím budúcim manželom Jurajom Topoľom. Bol lekárom. Narodil sa v Prahe, no vyrastal v neďalekej obci Hoštice. Dňa 10. júla 1954 sa vzali. Juraj pracoval na pôrodníckom oddelení. Lekárov bolo v tom čase veľmi málo, no práce veľmi veľa. Tesne pred plánovanou svadobnou cestou Juraj ochorel na tuberkulózu a nastúpil na liečenie do ústavu na Zobore, v Horných Lefantovciach. Keďže dlhodobú liečbu odmietal, nechal sa vôbec ako prvý zoperovať českým doktorom Procházkom. Operácia dopadla dobre a pol roka na to zvládol preplávať z jednej strany Váhu na druhú. Pamätníčka pracovala taktiež v nitrianskej nemocnici na oddelení predčasne narodených detí. Manžel Juraj sa stal okresným gynekológom v Topoľčanoch, kam sa neskôr spoločne presťahovali.

Tesne pred okupáciou takmer emigrovali

V auguste 1968 boli spolu dcérou Dagmarkou na dovolenke v Juhoslávii. Bolo to tesne pred vpádom okupačných vojsk do Československa a naskytla sa im možnosť emigrovať. Na dovolenke boli totiž dva manželské páry zo Švajčiarska, ktoré chceli dať dokopy svoje deti - syna a dcéru. Dcéra však bola veľmi chorľavá a stále odpadávala, čo sa druhej rodine veľmi nepozdávalo a báli sa s ňou svojho syna oženiť. Veľa lekárov sa snažilo prísť na to, čo sa s týmto dievčaťom dialo, no nikomu sa to nepodarilo a nevedeli jej nijako pomôcť. Na dovolenke sa pamätníčka s manželom otrávili jedlom, avšak vďaka Jurajovi, ktorý bol nielen skvelým gynekológom, boli za pár dní vyliečení, opäť sa kúpali v mori a užívali si chvíle na slnku. Všimli si to Švajčiari a privolali ho aj k svojej dcére. Zistil, že dievča odpadáva pravdepodobne kvôli alergii zo silného obedňajšieho slnka. Diagnóza sa potvrdila a Švajčiari sa Jurajovi chceli odvďačiť. Pozvali ho aj s pamätníčkou a dcérou bývať do ich obrovského domu vo Švajčiarsku. Pamätníčka však nechcela opustiť rodinu na Slovensku, nevedela si predstaviť, že nebude môcť vidieť svoju mamu. Lákavú ponuku emigrovať zo socialistického Československa preto slušne odmietli. Vrátili sa domov do Topoľčian, kde onedlho zakotvili okupačné vojská.

Keď v noci z 20. na 21. augusta 1968 vstúpili na územie Československa vojská Varšavskej zmluvy, pamätníčka od strachu celú noc nespala. Boli v blízkosti bytovky, kadiaľ prechádzali tanky, no nikto sa neodvážil vyjsť von. Našlo sa iba pár odvážlivcov, prevažne prívržencov režimu, ktorí vojakom vyšli ukázať smer.

Manželove vzťahy na pracovisku

Väčšinu svojho profesijného života pracovala pamätníčka ako zdravotná sestra na rôznych oddeleniach - najprv v nitrianskej a neskôr v nemocnici v Topoľčanoch. Po narodení dcéry Dagmarky však bola veľmi často chorá a ostala preto na istý čas doma. Manžel bol veľmi dobrým lekárom a na pacientkach mu záležalo. Často však mával nočné služby a starostlivosť o celú domácnosť bola na pamätníčke. Keďže bol Čech, slovenskí lekári ho nemali veľmi v láske a stále tvrdili, že práce nemá veľa. Keď neskôr iný primár zaujal jeho miesto, pacientky sa sťažovali na nepríjemné správanie a urážky, na ktoré od Juraja neboli zvyknuté. Manžel ale stále pracoval veľmi veľa. Dostal ťažkú chrípku, ktorej o necelý týždeň podľahol. Bolo to v roku 1971. Šesť rokov po manželovej smrti sa pamätníčka vydala za svojho druhého muža Ernesta Blaška.

Po manželovej smrti pracovala v ambulancii telovýchovného lekárstva a chlapci, ktorí chodili na vyšetrenia, dostali mená práve po Jurajovi, ktorý pomohol mnohým matkám s liečbou neplodnosti. Pracovala aj s dnešnými top športovcami, ktorí boli vtedy ešte deti. Chlapci ako Ľubomír Višňovský či Miroslav Šatan chodili na športové prehliadky práve do tejto ambulancie. Pamätníčka tam pracovala do septembra 1989, kedy odišla do dôchodku.

Porevolučné roky

Udalosti novembra 1989 veľmi nevnímala. Až do 17. novembra žila tak, ako predtým. Neskôr, keď sa informácie dostali do televízneho vysielania, spoločne sledovali prenosy z manifestácií na slovenských námestiach. Súbežne sledovali aj situáciu v ostatných sovietskych krajinách, kde sa režim taktiež rúcal.

Nežnú revolúciu či udalosti súvisiace s rozpadom Československa v roku 1993 ocenila pamätníčka najmä po náboženskej stránke. Ľudia mohli slobodne chodiť do kostola a vyznávať vieru. V čase dokumentovania je pamätníčka dôchodkyňa a žije v Bratislave. Teší sa zo svojich vnúčat, ktoré pravidelne chodievali na prázdniny do Topoľčian.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Anna Mária Rindošová)