Ondrej Berta

* 1948  

  • „Dorazili sme tam do večera. Bola tam taká neistota, nevedeli sme kde, čo, kam máme ísť. Krúžili sme v meste. Dorazili sme k nemocnici. Pred nemocnicou nás už čakali tanky a z jedného obrneného transportéra vykrikoval vojak, mal mikrofón. Po rumunsky sme nevedeli, tak potom nám jeden, ktorý po rumunsky vedel, preložil, že rumunské vojská prešli na stranu ľudu a budú ich chrániť. Tak sme sa potešili, že aspoň niečo, lebo sme po ceste nevedeli čo nás čaká. Po celej ceste nás Rumuni vítali ako osloboditeľov. Boli ozbrojení palicami a rôznymi nástrojmi, tak sme nevedeli čo sa deje, veď to bola občianska vojna, vedeli sme, že tam strieľajú. Nevedeli sme čo môžeme od koho očakávať. Samozrejme nám to nebolo jedno. Potom nás usmernili od nemocnice, ktorá bola tiež prepadnutá Securitate deň predtým. Doviezli tam zranených z námestia, kde boli tie masakre, tak pokračovali v streľbe aj v nemocnici. Ešte aj tých, ktorí boli zranení, povraždili v nemocnici. Po ceste boli všetky obchody rozbité a vykradnuté. V Rumunsku prakticky neexistoval normálny život. Nás potom presmerovali na okrej mesta v Temešvári, kde boli sklady potravín. Ako sme sa s kolónou rozbehli, zrazu sme počuli streľbu. Vyskočili sme z auta pod kamión a čakali sme, čo sa udeje. Povedali nám, že musíme okamžite opustiť ten priestor a musíme ísť na okraj mesta. Ako sme obchádzali osobné auto videli sme dvoch mŕtvych. Dvaja neposlúchli vojakov, nezastavili, tak ich na mieste zastrelili.“

  • „Hovorím to z toho dôvodu, že vtedy už prestala byť prísna evidencia výtlačkov, aká bola predtým. V ‘87., v ‘88. roku už fungovalo KDH. Mal som kamaráta, ktorý bol dosť aktívnym členom a vždy doniesol nejaké samizdatyˇ, a ja som mu potajomky rozmnožil pár kópií. Oni to potom rozširovali a čítali na svojich sedeniach. Ale toto už malo aj dôsledky. Zrejme ma totiž udal niekto z mojich kolegov. V ‘88. som dostal pozvanie od ŠtB na výsluch na políciu. Dôvod som nevedel. Situácia bola taká, že v ‘86. roku som bol so sestrou na okružnej ceste v Nemecku a v Rakúsku, mali sme tam známych a jedného strýka, ktorý ostal po vojne v Nemecku. Bol tam v americkom zajatí a už sa mu neráčilo vrátiť do Nových Zámkov a ostal tam. Boli sme s ním v kontakte, tak sme ho išli navštíviť. Samozrejme títo eštebáci vedeli, že som bol v Nemecku, a začali sa vypytovať, komu som odovzdal pas, aké tajné materiály som vypašoval z výskumného ústavu a komu som to predal a odovzdal. To bolo samozrejme vymyslené. Neviem dôvody, čo odo mňa chceli a prečo. Potom prišiel rok 1989 a celé to prakticky zaniklo. Ja som ten záznam, že som bol vypočúvaný, našiel. Aj som vedel, ktorý dôstojník ma vypočúval.“

  • „Ako som spomínal, bola to politická organizácia, na každého, kto tam robil, samozrejme naliehali, aby vstúpil do strany. Ja som na to nemal. Keď sme usporiadali okresnú výstavu výtvarníkov, nastali určité problémy, tu by som sa vrátil k tej normalizácii. Po vyhodnotení vyhrala okresnú súťaž výtvarníkov jedna veľmi nadaná výtvarníčka. Vysvitlo, že jej otec bol počas normalizácie vylúčený zo strany. Výsledkom bolo to, že tú cenu nemohla prevziať. Dokonca sme museli skartovať katalóg, ktorý sme na túto výstavu vyhotovili. Takže toto bolo také stretnutie s tou normalizáciou. To ma potom presvedčilo, že to nie je práca pre mňa. Takže som potom z tohoto dôvodu osvetu veľmi rýchlo opustil, že som nesúhlasil, akým spôsobom k tomu pristupujú.“

  • Full recordings
  • 4

    Bratislava, 30.01.2019

    (audio)
    duration: 01:09:25
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Kopíroval samizdaty a natáčal aj rumunskú revolúciu z roku 1989

Ondrej Berta sa narodil 19. marca 1948 v maďarskej rodine v Nových Zámkoch. Po absolvovaní strednej odbornej strojníckej školy pracoval ako rušňovodič a neskôr bol niekoľko rokov zamestnancom v projekčnom podniku Hutný projekt. Bol vášnivým fotografom a členom fotoklubu, preto prijal zamestnanie metodika pre fotofilm do Osvetového strediska v Nových Zámkoch. Tu bol však nielen svedkom prejavov normalizačnej cenzúry, ale bol aj vyzvaný vstúpiť do komunistickej strany. To odmietol a zamestnal sa v novovzniknutom Výskumnom ústave náradia. Neskôr sa stal vedúcim propagačného oddelenia, ktoré malo na starosti aj rozmnožovaciu techniku. V roku 1988 kopíroval priateľovi kresťanské samizdaty a natáčal festival nezávislého alternatívneho umenia Stúdió erté v Nových Zámkov. Koncom roku 1988 ho ŠtB predvolala na výsluch, ktorý už ale nemal žiadne následky. Od 19. 11. 1989 sa aktívne zúčastňoval revolučných udalostí - bol spoluzakladateľom miestnej iniciatívy Občianske fórum, ako zástupca VPN sa zúčastnil rokovaní za „okrúhlym stolom“ s mestskými funkcionármi, ako aj výmeny vedúcich pracovníkov vo výskumnom ústave. 24. 12. 1989 sprevádzal konvoj s humanitárnou zbierkou z Nových Zámkov do mesta Temešvár v čase ozbrojeného konfliktu v Rumunsku a ako kameraman dokumentoval udalosti na mieste. V roku 1990 bol kooptovaný do mestského zastupiteľstva a mestskej rady a ako tajomník mal na starosti prípravu prvých demokratických komunálnych volieb v novembri 1990. Po voľbách zložil všetky funkcie a vrátil sa do výskumného ústavu, ktorý začal po výmene riaditeľa upadať. Od roku 1991 úspešne podnikal v tlačiarenskej oblasti. Do dôchodku odišiel v roku 2018.