Ján Berky Mrenica

* 1962

  • A ešte keď povieš v rámci, v rámci muziky môjho otca, že keď. Ja vieš, keď som už bol taký už starší, tak ja som chodil na aranžovanie k Hrdličkovi starému, a potom som chodil, ten tronbonista, jak sa volá, čo učil aranžmá na konzerve, ježiš mária. A spomeniem si, spomeniem si. A vieš, už som začal vieš lomené a ja neviem tie také všelijaké. A otec keď robil veci, tak ja som to vieš vždycky som chcel ešte, ešte jazzovejšie to robiť. A u nás boli nekonečné spory kvôli akordom doma. Generačný spor. No jasné. Kvôli akordom kopec kraľovan. Najprv bol korepetítor moja sestra. Otec dobre hral na klavíri. Veľmi zle. Veľmi zle. Veľmi zle? Velmi. On mal tú harmóniu v hlave. Ja som bol korepetítor potom. Najprv bola segra. Moja segra ako chodila na klavír normálne. Ale ona sa naučila hrať zo značiek a ja som sa pri otcovi naučil hrať zo značiek. Kde by som ja dva riadky prečítal, nie. Už niekedy potom som už bol, už tak, že som hral dobre, už som to, už som na to zanevrel. Ale ako otcovi som, x vecí sme robili spolu. Komplet albumy, veľa spevákov. Čo boli Maťo Babjakáš to sme robili šecko spolu a, to že, že koľkokrát, že prečo to tu je. A vieš a niekedy som ja to bral, vieš strašne prísne, vieš harmonicky, tu to musíš mať, lebo. Preto, lebo a ja neviem tu je neapolský sek, lebo tu musí byť v base toto a otec jeho to nezaujíma. Jemu sa to páči takto. A, a mal pravdu, vieš to človek keď zostarne, tak potom na to príde, že, že v jednoduchosti je krása.

  • Otec bol pre teba zrejme taký akože guru, že. Ja ako decko som chodil s nimi na tie všelijaké vystúpenia, a keď nebola doba, že bol dostatok, ani tanečníci to bol 600 korún mali plat, alebo koľko. No tak prišla, ja som bol “velbloudí atrakce”. Dali ma na stôl, zahral som na veľkých husliach, chlapi mali čo piť a ja som mal plno čokolád a bolo dobre. Oni urobili ako, no a hneď bolo za čo piť. Pospali v autobuse. Nemal si ani detské husličky? Mal som, ale keď som chodil s nimi akože sa pozerať, na výlet keď ma otec zobral, tak to bolo vtedy. Vtedy boli kultúrne brigády či jak sa to volalo. Tam bol jeden pán, ja si to pamätám ešte potom, už keď som hral v SĽUKu, už potom som bol starý, tak ten pán mal taký papierik, z ktorého sa už sypal prach, keď sa to čítalo. A všetci Sľukári to už vedeli naspamäť, čo rozpráva, vďaka a neviem ako. Aký bol, aký bol tvoj otec, otec, akože. Fantastický. Láskavý? Vôbec nás nebil. Nie, nie. Ako my sme boli, my. On bol veľmi pozorný a dbal na to aby sme boli fér, čestní. Aby sa dobre učili, my sme, ja keď som, už sme boli aj starší. Však ja som ešte v osemnástich rokoch, devätnástich cvakal kartu o deviatej. Na záhradnickú o deviatej končila didžina, na záhradníckej tak som musel zavolať z búdky, že ideme domov.

  • Knižku “Variačná technika Podpoľania”, kde sú všetci títo primáši rómski aj nerómski, notovým záznamom zaznamenaní, na jednej, jednotlivej pesničke, ako vedia vyfrázovať, ako vedia, akú majú fantáziu, akú majú variačnú techniku, v tých, v tých pesničkách, ako to, akí sú zruční. A bolo veľa tých rómskych muzikantoch, že bolo, boli, veľmi trčali. Dušan Berky napríklad bol geniálny huslista. To bol Rinaldov súčasník, len Rinaldo mal to šťastie, že sa dostal ďalej lebo Dušan ostal v tej osade, ale bol to fantastický huslista. Neskutočnou, takou čistou technikou, krásny tón mal, len. On vlastne improvizoval ako v jazze. Áno. Tá muzika vrchárska je veľmi zaujímavá. To je tak zvláštny folklór, že päť kilometrov od Očovej sa hrá ináč, ako v Hrochoti päť kilometrov. To len cez kopec alebo len cez pole. Vo Zvolenskej Slatine sa už hralo ináč, v Dúbravách sa hralo ináč. Takže tam je to, tam to tie lazy urobili vlastne aj ten folklór inak. A vlastne je to aj v krojoch. Napríklad, také malé územie ako je Podpoľanie, každý má nejaké špecifikum v kroji. Samozrejme najkrajší kroj majú Očovania, teda ženy, by som povedal. Aj Zvolenská Slatina, len ten bol veľmi čierny zase. To je úplne zase niekde inde, hej, ale, ale rómski muzikanti boli nositelia folklóru. Dneska sa to už nedá povedať. Vtedy bolo rádio maximálny výdobytok. Ľudia odkladali kvôli muzikantom svadby aby mohli tí muzikanti. Traduje sa taký, taký vtip, že sa pýtajú starého Klinca (slávny kapelník), keď vyjednávali svadbu, že čo stoja. On hovorí s ciframi, teda variáciami za tisíc a bez cifier za päťsto. 18:37-20:12

  • Full recordings
  • 1

    Berky Mrenica Ján

    (audio)
    duration: 01:13:54
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Dali ma na stôl, zahral som na veľkých husliach, chlapi mali čo piť a ja som mal plno čokolád, a bolo dobre

Ján Berky mladší sa narodil 4. júla 1962 vo Zvolene, Berkyovci majú silné očovské korene. Ešte keď bol dieťa sa celá jeho rodina presťahovala do Bratislavy, kde pamätník žije dodnes. Nezabudnuteľnou spomienkou a štartom do života hudby boli detské husličky, ktoré dostal, keď mal len štyri roky. Ako malý chlapec býval v Rusovciach, v kaštieli na treťom poschodí, kde aj začal chodiť základnú školu. Neskôr už žil v Bratislave, v Karlovej Vsi. Ján absolvoval odbor husle na bratislavskom konzervatóriu. Jeho otec a matka veľmi dbali na výchovu svojich detí, a to sa týkalo aj jeho študijných výsledkov. Ján Berky pochádza z klasickej štvorčlennej, bratislavskej rodiny, ktorú tvorili matka, otec a sestra Eva. Jeho otec, Ján Berky starší, bol významným slovenským huslistom. Pamätník si spomína ako vždy chcel do otcovej hudby presadiť viac jazzu, dokonca boli doma spory kvôli akordom. Dnes, by už viac vecí urobil inak, keďže zistil, že otec mal pravdu, a najmä v jednoduchosti bola krása. Ani jeho sestra Eva, ktorá sa tiež venovala hudbe nezaostávala. Dokonca aj Jánova matka bola talentovaná študentka konzervatória v Brne, kde študovala spev. Ján je na svoj rómsky pôvod veľmi hrdý a podľa jeho slov, rómski muzikanti boli nositelia folklóru, čo však v súčasnej dobe sa už žiaľ, nedá povedať. Títo muzikanti boli tak žiadaní, že ľudia kvôli nim odkladali svadby, ak sa nemohli dostaviť hrať na tej ich. Ján si pevne stojí za názorom, že politika nikdy nebola pre muzikantov. Avšak zároveň hovorí o kompromise, keďže ak má hudba fungovať, ak majú vznikať piesne či albumy, musí tam byť určitý finančný, ale aj politický mecenáš. Tiež sa považuje človeka, nenávidiaceho všetky extrémistické prejavy. V čase revolúcie v roku 1989 sa Ján nachádzal v Nemecku, kde strávil mesiac kvôli koncertu v jednom z divadiel, v Hainburgu. Keď sa vracal domov, vracal sa už do slobodnej krajiny. Spomína si, že keď sa Nemci zjednotili, tak najmä vo východonemeckej časti krajiny, nastal “hlad po kultúre”. Vtedajšie Diabolské husle boli vtedy veľmi žiadané a hrali obzvlášť temperamentne. Ján sa osobne v detstve nikdy s rasizmom nestretol. Až neskôr v dospelosti, sa aj jeho osoby dotklo niekoľko nelichotivých narážok na jeho rómsky pôvod, najmä počas koncertovania. Nebolo to však, nič vážne. Známym sa stal najmä kvôli orchestru Diabolské husle, ktorého bol súčasťou. Dnes má krásnu rodinu, ktorú tvoria jeho manželka Vierka, ktorá učí v škôlke, a talentovaná dcéra, ktorá má skôr záujem o spev, než tvorenie hudby ako takej. Veľkým snom Jána Berkyho mladšieho, je založenie rádia so štúdiom, kde by sa vysielalo naživo. Má predstavu o slovenských kapelách, ktorý by sa tam chodili odprezentovať, či v modernej alebo aj vážnej hudbe.