The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Magda Atlasová Schwarzová (* 1919  )

V slovenskú mládež nemám dôveru

  • narodenie 14. septembra 1919

  • 1940 - vydáva sa za Viktora Schwarza a odchádza žiť do Prešova, pomáha v lazarete chorým židom

  • 1942 - Magda sa s manželom skrývajú v dome v Prešove

  • utekajú do Liptovského Mikuláša, odtiaľ 28. októbra 1944 do hôr

  • žijú v bunkri vysoko v horách, v zime 1944 utekajú pred Nemcami, ktorí sa dostali do hôr, s pomocou československých vojakov sa presúvajú do Popradu

  • z Popradu sa dostávajú naspäť do Prešova, po oslobodení Osvienčimu zakladajú kuchyňu pre tých, čo sa vracajú

  • 1946 Magde sa narodila dcéra Dalia

  • 1949 odchádzajú do Jeruzalema

  • 1959 zomiera Magdin manžel

  • dnes žije Magda s rodinou a so synovcom Jurajom v Tel Avive, má 13 pravnúčat

Príbeh Magdy Atlasovej sa začal 14. septembra 1919 v Rasloviciach, kde sa ako tretie dieťa narodila do rodiny Atlasových. Mala starších súrodencov Vojtecha a Editu a mladšiu sestru Alicu. Jej otec bol staviteľom „bez povolenia”, preto spolupracoval s istým inžinierom. Spolu stavali školy. Magdina mama bola v domácnosti a venovala sa deťom. Oproti ich domu býval ich starý otec, statkár Izák Atlas.

Žili sme v jednom veľmi tichom, peknom domove. Mali sme také ohromné životy s našou rodinou. Až môj otec potom v roku 1927 zomrel pri autonehode. Potom to bolo už trošku ťažšie, mamička so štyrmideťmi.“ Nehoda sa stala počas cesty na návštevu najstaršej dcéry Edity do Prešova, ktorá v tom čase študovala na gymnáziu. Auto, v ktorom sa viezli, nemalo svetlá a bolo pološero: „Vtedy boli na dvoch stranách cesty kamene. Nejak vošiel do kamenistej cesty, prevrátil sa. Ten inžinier bol v bezvedomí a môj otecko sa postavil, že jemu nič nie je. Zobrali ho do Prešova k bratrancovi, ktorý bol lekár. On ho prezrel a povedal: ‚Nič ti neni.‘ A moja matka došla do Prešova, sadla si na posteľ a môj otec kričal: ‚Mám strašné bolesti tu...‘ Tak čo to bolo?Mal pretrhnutý močový mechúr a dostal všeobecnú infekciu. Vtedy ešte neboli antibiotiká. Zobrali ho do nemocnice a zomrel.“ 

Magdina mama sa po manželovej smrti už nechcela za nikoho vydať. S deťmi jej pomáhali starý otec, babka a mali aj slúžku Aničku Hvizdovú. Anička sa najviac starala o malú dvojročnú Alicu. Aj počas vojny im neustále pomáhal niekto z príbuzných.

Život v Slovenskom štáte, lazaret, úteky a deportácie

Po prijatí židovského kódexu sa Atlasovci mali lepšie ako ostatní len preto, že boli majetnejší a mali v rodine lekárov. V ich dome bola prvá ambulancia lekára ordinujúceho v obci Raslavice. V roku 1940 sa Magda vydala za Viktora Schwarza, ktorý „obchodoval sdrevom, ,vyvolával´ pražce [železničné podvaly, pozn. ed.], čo sa dávajú na koľajnice. Takže keď začali deportovať židov z Prešova, on dostal prezidentskú výnimku“. Tieto podvaly posielal do Francúzska. 

Magda s Viktorom sa po sobáši presťahovali do Prešova. Ešte pred začiatkom deportácií bol v troch miestnych kostoloch zriadený lazaret [dočasná poľná vojenská nemocnica, pozn. ed.] pre chudobných židov: „A my ako mladé židovské ženy sme chodili ich opatrovať.“Magda so sestrami a kamarátkami vedeli pacientov vždy upokojiť. Najmä vtedy, keď prišli na kontrolu policajti, ktorým všetko hlásil židovský mliekar. V lazarete sa stretla s rôznymi prípadmi. Napríklad „bol taký, čo nemal nohy. A také drevené nohy vždycky zobral a položil ku posteli. Ja som to prvú noc videla a som sa tak zľakla, že čo to je! No ale potom sme si zvykli.“

Do lazaretu tiež každý deň chodil veľmi milý židovský lekár Friedman, ktorý si hrýzol nechty až do krvi. Museli mu ich zafačovať, aby si od obhrýzania odvykol. Napokon ho však tiež transportovali: „Taký život to bol.“

Magdina sestra Edita bola vydatá a utiekla aj s manželom ešte pred rokom 1942 do Budapešti. Odtiaľ spolu chceli odísť do Palestíny. Mali sa hlásiť na tureckom veľvyslanectve. Tam ich však namiesto povolenia na presun do Palestíny čakalo nepríjemné prekvapenie. Maďari, ktorí ich deportovali do Osvienčimu.

Brata Vojtecha postihol rovnaký osud v roku 1942. Keďže bol lekár, vzali ho „ako vedúceho transportu, lebo nebol druhý lekár na tisíc ľudí. A maličká sestra, tú zobrali do Bardejova do transportu. Ale ten transport zostal stáť jednu noc v Bardejove. A môj strýko[Mikuláš Atlas, pozn. ed.] bol lekár v Bardejove, tak on išiel a ju vybral a povedal, že má epilepsiu. Že ju berie so sebou do bytu a ráno nech pre ňu prídu. A prišiel jeden gardista a strýko povedal: ‚Ja ti ju nedám!‘.Ana to ten gardista povedal: ‚Ani ja by som nedal moje decko.‘ Takže ju nechal. Ona potom hneď došla ku mne do Prešova.“ V Prešove sa spolu rozhodli, že Alicu pošlú do Budapešti. Prepašoval ju tam istý Nemec menom Schirger len preto, lebo jeho milenkou bola Alicina opatrovateľka Anička Hvizdová, ktorá veľmi ľúbila Magdinu mladšiu sestru.

V Budapešti Alica žila ťažko. Pracovala ako slúžka v mnohých rodinách. Napokon sa dostala k Magdinmu švagrovi, ktorý poznal zopár maďarských dôstojníkov, komunistov. Jeden z nich ukrýval židov: „Tak ukrýval moju sestru, môjho švagra a ešte neviem koľkých, kým na to prišli. Kým ich zavreli. Ju zobrali a strašne trápili u policajtov.“Elektródami jej pálili zápästia, aby rozprávala o tom, kto je, odkiaľ je, ako a s kým prišla do Budapešti. Potom ich všetkých zobrali k Dunaju a začali strieľať. Alica sa zrazu prebrala nahá v nemocnici. Ako jediná prežila.

Dva roky skrývania sa

Magda s mužom žili vo veľkom dome spolu s mamou, ktorú zobrali z Raslavíc do Prešova: „A v jednej časti toho domu býval policajný inšpektor Maradík.“ Tento inšpektor viedol „chytačky“ židov. Vždy pred takouto akciou poňho prišli kolegovia. Magda s manželom a matkou sa o tom dozvedeli vďaka bránke, ktorá vŕzgala. Tento zvuk im napovedal, že o chvíľu sa budú musieť niekam skryť. Schovávali sa priamo v policajtovom byte, kde bola jedna prázdna izba: „Keď on odišiel z policajtmi, my sme vošli do tej izby a tam nikto neprišiel, lebo bolo vypísané – policajný inšpektor Maradík. Tak sme sa vlastne chránili asi pol roka.“Oproti ich domu však bola vila, do ktorej sa jedného dňa nasťahoval iný prešovský vyššie postavený policajt. Neustále pozoroval dom, v ktorom býval jeho kolega. Vždy, keď Magda vyšla na ulicu bez povolenia, hneď to nahlásil: „Potom sme sa už báli ísť do toho bytu. Vždy sme hľadali určité miesta u známych ľudí, že nás prijali. A tam sme spali.“

Po určitej dobe prišiel rozkaz od policajta z vily naproti, „že Prešov musí byť židoprázdny. Tak všetci židia odišli smerom na Liptovský Mikuláš.“Magda s mamou a manželom sa schovali u Čechov, ktorí vedeli, že sú židia. Skrývali sa tam až do 28. októbra 1944, keď Nemci obsadili Banskú Bystricu a chystali sa na Liptovský Mikuláš: „Keď došli títo, tak sme vedeli, že nemôžeme ostať tam. Viacerí sme boli Prešovčania, začali sme na okolí hľadať, kam by sme sa mohli schovať. A Mikuláš je predsa pri horách, tak sme odišli a našli sme jednu dedinu, ktorá sa volala Jalovec. Boli evanjelicia pri tom Bobrovec, to boli katolíci. A tí Jalovčania nás prijali.“ Tridsať unavených židov prijala rodina Klimkovcov. Z dvoch palíc a nepremokavej látky im v horách vytvorili provizórny prístrešok. Spávali na zemi. Dva týždne tam čakali, kým im postavia bunker ďalej v horách, kam bolo ťažké sa dostať koňom či autom. Museli za to zaplatiť. Jedna Magdina priateľka však nemala peniaze a bola tehotná. Magda jej chcela prepustiť miesto, ale nikto s tým nesúhlasil, pretože spomínaná žena mala za manžela profesora Sekeja, od ktorého očakávali peniaze. On ich však nechcel dať. Magda konštatuje, že pravdepodobne preto, lebo ich ani nemal. Žena bola na Magdinom mieste niekoľko dní. „Potom odišla naspäť do Jalovca. A tam porodila decko v pivnici. A on odrezal šnúru a tak.Tam sa narodil ich prvý chlapček.“

Ostatní odišli do hôr, kde už stál malý domček pod zemou. Miesta tam nebolo viac ako na laviciach v Osvienčime: „Každý mal vymerané, myslím 20 centimetrov, bolo [to] strašné. Jeden na druhom sme spali.“Lavice boli umiestnené nad sebou. Bol tam jeden vysoký pán, ktorému tento priestor nestačil. Vždy, keď v spánku zohol nohy, spadol na Magdinu mamu, ktorá spala pod ním.

Podľa Magdiných slov každý deň dostávali pol litra jedla. Mali jednu železnú piecku, v ktorej sa kúrilo drevom, no v tom období bolo všetko drevo mokré a bolo potrebné ho vysušiť. Robil to jeden šikovný pán, ktorý drevo naštiepil, aby skôr vyschlo. Nemohli kúriť, keď svietilo slnko, pretože by bolo vidieť dym a báli sa príchodu Nemcov. Magda si krátila čas pletením svetra pre dcéru Klimkovcov.

Jedného dňa prišiel muž z dediny a varoval ich pred Nemcami, ktorí chodia po horách: „Tak každý išiel, kam mohol. Ale bol sneh, tak sme robili stopy každý.“Stretli sa s československými vojakmi, ktorí prichádzali z Ruska. Tí ich prisľúbili odprevadiť k Popradu. Vojaci svojim novým spoločníkom robili diery do snehu a všetci do nich museli stupiť, aby nezanechávali viac stôp. Okrem toho sa šplhali aj po skalách. Keď prechádzali medzi lesmi, kde neboli stromy, navzájom sa ťahali po snehu, aby ich Nemci nezazreli. „Bola tam s nami jedna dcéra s matkou a tá matka nemohla ísť. […] Tak povedali títo vojaci slovenskí, že ‚Nechajte ju tu, keď sa trošku utíši a Nemci nebudú strieľať, my sa vrátime za ňou.‘ Dali jej koberce, obliekli ju, aby nebola v snehu sama.“Zvyšok konvoja sa dostal do dediny blízko Popradu, kde boli ďalší českí vojaci. Tí ich zobrali do Popradu. Samotným vojakom sa však nakoniec nepodarilo vrátiť späť po starú mamu. Ostala v lese v snehu tak, ako ju tam nechali. Avšak mnohí, ktorí nechceli ísť s týmito vojakmi a vydali sa cez hory sami, sa do Popradu tiež nedostali. Pozamŕzali na ceste.

Návrat z Popradu do Prešova

V Poprade nasadli na auto a išli do Prešova. Ďalšie auto, čo išlo za nimi, však prešlo po míne a vybuchlo. Nemali toľko šťastia. Po príchode do Prešova našli svoj dom v dezolátnom stave a s novými obyvateľmi. Boli tam utečenci zo Stropkova. Jeden z nich predával alkohol. Magda a ostatní sa báli, že za ním prídu Rusi. Stalo sa tak, keď prechádzali cez Prešov. Jeden ruský vojak sa rozhodol sedávať v ich predsieni a strážiť ich. Dôvod bol jednoduchý, bol tiež žid. To ich trošku upokojilo. Potom však Rusi odišli.

Po oslobodení Osvienčimu s nimi žila jedna židovka. Tá im rozprávala o tom, čo zažila: „Ale my sme jej neverili, že čo je v Auschwitzi. Tak sme odišli k môjmu švagrovi bývať a ju sme nechali v byte samú. Lebo sme neverili.Sme sa jej báli, že nie je normálna.“

Neskôr ich začalo z Osvienčimu chodiť viac. Magdina mama robievala makové buchty a dávala ich na plachtu pre pocestných. Raz prišli dvaja chlapci a povedali jej: „Keby si vedela, jak sme snívali v Auschwitzi o makových buchtách...“Magda nikdy nezabudne na to, akí im boli vďační. Vtedy si uvedomili, že žena, čo im o Osvienčime rozprávala ako prvá, nebola bláznivá. Rozhodli sa v miestnom kostole otvoriť kuchyňu pre tých, ktorí sa vracajú. Nemali však peniaze. Suroviny im niekto daroval, a tak mali z čoho variť. Každý, kto tam prišiel, sa mohol najesť. Prišli tam aj dve malé dievčatká, dvojičky. Utekali k Magde a kričali: „Doda Edit! Doda Edit!“ Magda a jej sestra Edita sa totiž podobali. Po vysvetlení, kto je Magda, sa dozvedeli, že Edita sa cez svoju sesternicu, ktorá mala v Osvienčime určité postavenie, dostala k doktorovi Mengelemu. Pomáhala mu s deťmi. Sesternica jej každý deň nosila o trošku viac jedla a Edita nemusela robiť namáhavejšiu prácu vonku. Ešte pred oslobodením odišla z tábora a viac ju deti nevideli. Neskôr sa dozvedeli, že išla na pochod smrti a dostala sa skoro až po Hamburg. Edita sa vrátila po svojej dlhej a namáhavej ceste do Prešova, kde u Magdy a Viktora spoznala svojho druhého muža. Jej muž radšej chodil tam ako domov k sestre, pretože tá konvertovala na kresťanstvo a jemu ako preživšiemu z Osvienčimu bolo proti srsti dívať sa na veľký kríž na stene ich bytu.

Magdina mama sa vrátila do Raslavíc, ale nenašla nič iné než prázdny dom. Neskôr ho za malú sumu predali Aničke Hvizdovej, ktorá zachránila Alicu. Teraz tam stojí nákupné stredisko.

Po vojne sa dozvedeli od doktora Arieho, že Alica žije v Budapešti. Vydali sa teda po ňu. Ona sama totiž nechcela ísť domov do Raslavíc. Cestovali niekoľko dní. Rusi im na určitých úsekoch zhabali lokomotívu a opäť stáli. Cesta bola dlhá, určité úseky museli prejsť pešo, z čoho Magde opuchli nohy. Nakoniec sa však dostali sa do Budapešti, tam našli Alicu a vrátili sa s ňou domov.

Konečne boli všetci v Prešove, ale ani tam nebolo všetko ideálne: „Pamätám sa, my sme už boli šťastní, že sme doma. A išli sme na ulici dokinaScala a stáli sme na ulici ako skupina. A hovorí tam jedna: viac sa vrátili, ako odišli. To bol taký strašný pocit.“

Život po vojne

Istú dobu neplatili žiadne zákony. Bol to stav medzi dvoma režimami. Avšak Magdin manžel obnovil svoju činnosť s predajom podvalov a neskôr predával aj drevo na pálenie. V Liberci našli aj jeho nákladné auto, ktoré mu odcudzili Nemci. Magda mu pomáhala v kancelárii, ktorú získal naspäť od arizátora. Nie všetci arizátori však boli takí. Magdin švagor sa skoro pobil na ulici so „svojím“ arizátorom: „No nechcel odísť.“

Magde sa v roku 1946 narodila dcéra Dália a Edite v roku 1947 syn Juraj. Každej zo sestier sa narodilo jedno dieťa. Chvíľu ešte zotrvali na Slovensku. Potom však roku 1949 všetci odišli do Jeruzalema. Rozhodli sa tak najmä kvôli traume z vojny a kvôli Slovákom: „Lebo naraz nám povedali: vy sem nepatríte. A potom prišli komunisti a my sme nevedeli, čo to je, a zase sme sa museli vrátiť na to isté. Vtedy sa ešte dalo odísť.“ Napriek tomu, že v Jeruzaleme boli ešte zatvorené hranice, podarilo sa im cez ne dostať. Všetci tam pracovali v továrni. Čistili stroje na tkanie, ktoré Magdin švagor doniesol z Liberca. Ženy sa striedali v starostlivosti o deti. Keď však boli všetci v továrni, o deti sa poobede staral študent Paľko, syn Magdinho strýka Eliáša Atlasa, ktorého v roku 1942 vzali roku do Majdaneku, koncentračného tábora v Lubline na východe Poľska.

Magda do továrne chodila autobusom a vždy mala problém potiahnuť šnúrku, ktorá ho zastavovala, lebo bola nízka. Pri nástupe dala vodičovi peniaze s dierkou uprostred. Nevedela, čo sú to za peniaze, ale vodič jej lístok zakaždým dal. Bez toho, aby vtedy o tom vedela, tak cestovala zadarmo. Peniaze, ktoré vodičovi dávala, boli totiž palestínske a v Izraeli teda nemali žiadnu hodnotu.

Všetci bývali spolu v jednom byte. V sobou ráno vždy jedna žena spravila koláč a kávu ako raňajky: „Ale nikto sa nesmel postaviť z postele, kým nedostal tú kávu a koláč, aby bol pokoj a kľud. Nikto nesmel vyjsť z izby.“Takto oslavovali šábes.

Napriek tomu že všetci pracovali, stále sa nedalo povedať, že by boli dostatočne finančne zabezpečení. Jedno popoludnie sa ozvala Magdina dcéra Darinka, ktorá nikdy veľmi nejedávala, že má hlad. Keď prišla domov Alica, povedala Magde, že ide do obchodu Nuba a zoberie niečo na sekeru: „,Nakúpim, keď budeme mať peniaze, zaplatíme.‘ Adal nám.“

Časom v továrni začali vyrábať šnúrky do topánok. Železný patent na koniec šnúrok vymýšľali v kuchyni. Magdin švagor šnúrky brával na trh a predával ich. Potom si mohli vyplatiť dlh v potravinách a žilo sa im o čosi lepšie. Po šnúrkach vyrábali pásy na žalúzie. Boli to modely, ktoré má možno niekto ešte doma.

Neskôr si Magda s mamou založili reštauráciu. Prevádzkovali ju iba rok. Edita robievala šaláty a piekla pečivo, Magdina mama varievala tradičné česko-slovenské jedlá a mali neustále plno. Chodievali tam „ľudia, ktorí z Tel Avivu prešli do úradov do Jeruzalema a stáli v rade, aby sa najedli dobrého jedla. To bolo presne, každý pondelok boli parené buchty.“ Pre Magdu to však bol „koniec sveta“.Neovládala a dodnes dobre neovláda ivrit [hebrejčinu, pozn. ed.]: „Strašne mnoho ľudí bolo a ja som nikdy nevedela, čo chcú. Ale čo bolo, tak to sme vždycky dávali. A bol jeden pán veľmi hnusný, aj teraz sa naňho pamätám. A všetko dostal.Azačal mi hovoriť: ‚Mohol by som dostaťchardal?‘“Zera‘hachardal znamená horčičné semienko. Pán chcel od Magdy horčicu, no ona nevedela, čo myslí a začala zmätene ukazovať na všetky veci, čo boli okolo. Veľmi ju znervózňovalo, že ľuďom nerozumela.

Medzitým sa Magde narodila druhá dcéra Irit. Keď zatvorili reštauráciu, s manželom sa presťahovali. Viktor chodieval hrávať tenis s kolegami lekármi. Bol športovec, ale ťažko dýchal. Odporučili mu ísť na prehliadku: „A odišiel do nemocnice vo štvrtok večer, piatok mu robili kontrolu.“Pretrhli mu niečo v hrdle:„Oni nevedeli, že sa to stalo. Jedol a dostal infekciu. Celkom bol otrávený.“Vtedy ešte neboli antibiotiká na takej úrovni ako teraz. Magda so synovcom Jurajom smutno konštatujú, že keby sa to stalo dnes, mohol by sa zachrániť. Zomrel ako 51-ročný. Magda mala vtedy 40 a dve deti. Obe dnes žijú v Izraeli a majú vlastné rodiny. Magda má spolu 13 pravnúčat. Sem-tam sa im podarí všetkým stretnúť.

Alica zomrela veľmi skoro na Alzheimerovu chorobu. Počas života v Jeruzaleme posielala Aničke lieky a peniaze ako vďaku za svoj život. Edita zomrela na rakovinu 8. januára 2013. Mnohí z rodiny Atlasovcov sa nevrátili z Osvienčimu. Brat, vzdialenejšia rodina, strýko, prvý Editin manžel, prvá manželka Jurajovho otca, ktorá bola vtedy tehotná a mnohí ďalší. Nevrátili sa ani Magdin starý otec Izák Atlas a jeho syn. Starkého chceli zachrániť prevozom do Košíc k synovi. V noci, keď sa mal prevoz uskutočniť, prišla veľká búrka a pašerák ho nemohol zobrať. Starý otec teda odišiel na stredné Slovensko, odtiaľ ho zobrali do Osvienčimu. Pri vystupovaní z vagóna spadol. Z hlavy mu spadol jeho tvrdý klobúk, ktorý nosieval: „,Herr Atlas, ihr Hut!´ [Pán Atlas, váš klobúk!, pozn. ed.]), kričali po ňom.“ Magdin starý otec ho zdvihol a odhodil na zem. Už vtedy vedel, že sa nevráti. Mal 80 rokov.

Príbehy svojich najbližších má Magda spísané v knihe. Písala ich väčšinou Edita, mama Juraja Solara. Juraj pomáhal Magde aj pri rozprávaní tohto príbehu. Obaja občas cestujú na Slovensko a udržiavajú kontakt s dcérou Klimkových, ktorej Magda za vojny uplietla sveter. A taktiež s potomkami Aničky Hvizdovej. Jurajovi sa veľmi páči krajina. Magda je však skeptická voči slovenskej mládeži. Nemá v ňu dôveru hlavne preto, že sa do parlamentu dostali kotlebovci. Aj predtým to boli mladí ľudia, ale aj starší: „Taký učiteľ a poštár, a ten notár, to boli všecko fašisti, gardisti.“Najskôr k nim boli veľmi milí, ale neskôr sa skutočne prejavili. Príbeh Magdy a jej rodiny nie je len pripomienkou minulosti, ale aj výstrahou pred budúcnosťou.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Rebeka Mehlyová)