Magda Atlasová Schwarzová

* 1919

  • „Maličká sestra, tú zobrali od Bardejova do transportu. Ale ten transport ostal stáť jednu noc v Bardejove. A môj strýko bol lekár v Bardejove, tak on išiel a ju vybral. Povedal, že ona má epilepsiu, že ju berie so sebou do bytu a ráno nech po ňu prídu. A prišiel gardista a môj strýko povedal: ,Ja ti ju nedám!´ a na to ten gardista povedal: ,Ani ja by som nedal svoje decko.´ Takže ju nechal. No a potom hneď došla ku mne do Prešova. A v Prešove bol jeden Nemec. Chodil s týmto ,hakenkreuzom‘, ale mal jednu milenku, ktorá bola niekedy ,kinderfräulein‘ u Alicky. A ona strašne ľúbila moju sestru, tú maličkú. On ten Nemec sa volal Schurtger. A oni ju zobrali cez hranicu do Budapešti. Takže tá malá sestra odišla do Budapešti. Veľmi ťažko tam žila, bola jako slúžkou jedných, u druhých. Kým sa dostala k môjmu švagrovi, od môjho manžela brat bol v Budapešti. A mal známych dôstojníkov maďarských, ktorí boli komunisti. A on ukrýval židov. Tak ukrýval moju sestru, môjho švagra a ešte neviem koľkých, kým na to prišli a ich zavreli. A ju strašne trápili u policajtov. Jej pálili tuna ruky u policajtov, aby rozprávala. Až ich predsa zobrali všetkých k Dunaju a strieľali na nich. Ona nevie ako a prečo sa našla v jednej Buda nemocnici, holá. Niekto ju zachránil z Dunaja. Ju nezastrelili. A tak ostala v tej nemocnici, neviem, jak dlho, a potom neviem, jak sa dostala." Juraj: „No, vojna už sa skončila.“ „Nie, nebola vojna skončená." Juraj: „No, tvojho švagra zastrelili.“ „Zastrelili, aj všeckých tých, čo boli tamto zavretí, ale Aja mala tie ruky také spálené. To ju trápili, aby hovorila, čo bolo a s kým bola, kto to bol. Rozumieš? Po vojne sme sa dozvedeli, že žije v Budapešti a sme ju išli hľadať. Lebo jeden doktor Arie prišiel z Budapešte a on povedal, že Alicka žije v Budapešti, ale keď sa nikto nevrátil, tak ona sa nevráti domov. Ona nechce žiť v Ráslaviciach. Tak sme cestovali niekoľko dní, lebo Rusi vždy zobrali lokomotívu, no a my sme ostali stáť. Ja som prišla do Budapešte a takými napuchnutými nohami. Ale sme ju našli a tak potom sme ju doniesli domov."

  • „Sme chodili do práce a nemali sme peniaze. Ale boli peniaze, že mali takú dieru, pamätáš sa? A ja som cestovala s tým autobusom a dala som mu tomu šoférovi tie veľké peniaze. Som myslela, kto vie, koľko to je. A dal mi lístok. Bála som sa vždycky, jak to vystúpim, lebo vtedy sa ťahala tá šnúra a zastavil sa autobus. A ja som bola ešte taká malá. Došla som, keď už nám bolo lepšie. A keď som išla do autobusu a ten šofér mi povedal: ,Vieš, že si vždycky skoro zadarmo cestovala? Ja som ti dal lístok za tie peniaze, čo ty si mi dala.´ Juraj: „Musíš vedieť, že si nie skoro zadarmo. Si cestovala zadarmo. Lebo ten peniaz nebol izraelský. To bol palestínsky. Ten peniaz nemal žiadnu hodnotu. Lebo on ťa vzal zadarmo.“ „Ale on bol taký zlatý…" Juraj: „Nebol ten Eli?“ „Eli, potom ale sa mu niečo stalo nie?" Juraj: „Myslím, že stratil nohu alebo čo, ešte predtým cez vojnu, tú 40-dňovú.“ „Áno. Tak také historky."

  • „U nás doma sme boli zadobre s každým. Nám nič nerobili, ale nie preto, že sme Atlasovci. Ale lebo sme boli viac bohatší než tí ostatní. Takže nás ešte nechali, nám nerobili nič zlého. Potom som sa v štyridsiatom vydala a išla som do Prešova." „Za koho ste sa vydali? Aj to porozprávajte.“ „Za koho som sa vydala? Za jedného veľmi zlatého chlapca. On bol obchodník s drevom. On vyvolával pražce. Viete, čo to je pražce? Tie drevené pražce, čo sa dávajú na koľajnice vo vlaku. Takže, keď sa stalo, že začali deportovať židov z Prešova, on dostal prezidentskú výnimku. Nakoľko, že posielal tie pražce do Francie. A tak sme žili v jednom veľkom dome a v jednej čiastke toho domu býval policajný inšpektor Maradík. A keď bola chytačka v Prešove, vždycky preňho prišli, ako vedúci tých policajtov, čo chytajú židov. A my sme mali maličkú bránu, tá keď sa otvárala, tak sme vedeli, že sa otvára. Nikto nemohol prísť, len keď prišli policajti vziať toho Maradíka, že chytačka. My sme vyšli z postele alebo keď sme neboli v posteli… V jeho byte bolo napísané Inšpektor Maradík, ale jedny dvere a jedna izba bola prázdna. Takže, keď on odišiel s policajtmi, my sme vošli do tej izby a tam nikto neprišiel, lebo bolo vypísané – policajný inšpektor Maradík. Tak sme sa vlastne chránili asi pol roka." Sandra: „A ako sa volal váš manžel?“ On sa volal Viktor Schwarz. A potom, neviem nejako, naproti bola krásna vila a tam sa nasťahoval tento Prešovský, jak on sa volal, tiež taký vysoký úradník. A on sa stále pozeral, aké pohyby, kto chodí k nám, kto nechodí k nám… Alebo ja mám tú židovský odznak. A keď som prešla plot, vlastne bránu, už hlásil policajtom, že ja chodím bez povolenia na ulicu. A tak potom sme sa už báli ísť tam do toho bytu. A sme hľadali vždycky určité miesta u známych ľudí a tam sme spali. Aj moja mama tiež bola so mnou, ktorá žila v Ráslaviciach, ale sme ju nenechali samú."

  • Full recordings
  • 1

    Tel Aviv, 27.10.2016

    (audio)
    duration: 01:17:43
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

V slovenskú mládež nemám dôveru

Magda Atlasová Schwarzová
Magda Atlasová Schwarzová
photo: Sandra Polovková

Magda Atlasová Schwarzová sa narodila 14. septembra 1919 ako tretie dieťa v dobre situovanej rodine Atlasovcov. Až do otcovej smrti v roku 1927 sa im žilo dobre, potom však matka ostala sama so štyrmi deťmi. V roku 1940 sa Magda vydala za Viktora Schwarza, obchodníka s drevom a výrobcu podvalov na koľajnice. Ten dostal pri transportoch prezidentskú výnimku. Magda chodievala do lazaretov opatrovať chorých chudobných židov. Od roku 1942 sa už s manželom museli ukrývať: najskôr v dome v Prešove, neskôr utiekli do hôr k Liptovskému Mikulášu, kde žili s ďalšími židmi v malom bunkri. Po preniknutí Nemcov do hôr v zime 1944 boli nútení utekať. S pomocou československých vojakov sa dostali do Popradu a neskôr do Prešova. V roku 1949 emigrovali do Jeruzalema, kde spočiatku pracovali v továrni. Neskôr si otvorili a prevádzkovali veľmi obľúbenú reštauráciu. Narodili sa im dve dcéry, v roku 1959 sa jej manžel ako 51-ročný zomiera. Dnes má Magda Schwarzová 13 pravnúčat. Žije v Tel Avive a udržiava kontakty s tými, ktorí jej počas vojny pomohli, alebo s ich potomkami.