MUDr. Jozef Strauss

* 1949

  • Aj ja som mal vyšetrovačku. Ja som totižto chcel vycestovať. Zaujímali ma Alpy napríklad, francúzske a švajčiarske, rakúske, a talianske Dolomity. Chcel som proste tam ísť na dovolenku s Čedokom. Zakaždým, keď som si zaplatil tento pobyt, tak mi prišlo: nie je v záujme štátu, aby ste vycestovali a môžete sa do desiatich dní odvolať. Tak som sa odvolal a prišlo mi: nie je v záujme štátu, aby ste vycestovali a proti tomuto sa nedá odvolať. A tak som takto pendloval roky, až raz ma pustili, aj to som sa dozvedel, že nesmierne veľa ľudí sa za mňa zaručilo. A keď som sa vrátil, tak ma zrazu zavolali na VB, asi ŠtB. A bolo to tak, ako sa to popisuje vo filmoch. Úzke chodby, tmavé. Vošiel som, zobral ma do miestnosti, kde bol písací stôl, lampa, stolička preňho pre mňa a oceľová skriňa. No a teraz to bolo, že po jednom zájazde, kde som sa ako nakoniec vrátil a teraz ma začal spovedať. A začal mi rozprávať veci také o nemocnici, že som žasol. On vedel do detailu všetko, čo sa odohráva v nemocnici, vedel o mojej rodine kompletne, vedel o mojich susedoch kompletne. No ja som sa odtiaľ vypotácal, samozrejme dával mi ponuky, že by som mohol aj do zahraničia ísť aj, len takéto služby by som musel urobiť, také, tak som zaďakoval a povedal som, že v žiadnom prípade, že už nechcem nič. No, ale stále ešte proboval, sem-tam mi zavolal, že šak sa stretneme a ja som tak 2 dni 2 noci potom nespal. Lebo to bol nezabudnuteľný negatívny zážitok. A pritom nemôžem povedať, že by bol nevľúdny. Bol inteligentný, chytrý, ale celé to bolo desné.

  • Hneď od začiatku som mal problémy. Ja som totiž všetky praxe, tam boli povinné praxe na medicíne, absolvoval v Nitre, čiže poznali ma. S mnohými som si tykal. Keďže som bol pediater na pediatrickej fakulte, tak som si zvolil odbor pediatria. A jednoducho napriek tomu ma nechceli zobrať do nemocnice, keď som skončil. Riaditeľ sa vykrúcal. Zobral dve plne také indiferentné kolegyne, až potom náhodou otec operoval nejakú vplyvnú osobu a odrazu som miesto mal, ale keď som začal robiť, ani som sa neohrial na detskom oddelení už ma hodili na chmeľovú brigádu do Čiech. Už som mesiac bol mimo. Takto to bolo so mnou celý, celý čas, čo som pracoval. Vždycky so mnou plátali nejaké neatraktívne miest. V skratke, začal som detské lekárstvo, lebo to som mal rád, to som miloval, zbožňoval. Potom z toho som atestoval. Keď som zatestoval, prišiel za mnou bývalý kolega z detského oddelenia, ktorý nevynikal medicínsky zato politicky. A v jeho rodnej dedine otvorili nový obvod, že by som tam išiel na jeden rok na záskok. Tak sme si podali ruky, že od do budem tam ako jeden rok a vrátim sa na oddelenie. Odvtedy sa mi vyhýbal. Žiadne papiere som nedostal. Bol som tam tri a pol roka. To bolo najlepšie obdobie, kedy som bol medicínsky zrieť, tak som bol z toho nešťastný. Tak som potom sa chcel vrátiť do nemocnice a mal som 3 možnosti. Buď patológiu alebo súdne, oddelenie ARO, ktoré bolo vtedy v dosť žalostnom stave, a rádiodiagnostika, ktorá tiež nejak nevynikala, ale zase mi povedali, že keď zatestujem z rádiológie, vrátim sa na detské oddelenie ako detský rádiológ a že budem robiť rádiológiu plus pri lôžku. Zase z toho zišlo, keď som zatestoval. Tak nakoniec som ostal rádiológ.

  • V podstate bol stále vypočúvaný. Veľmi nepríjemné to bolo, lebo nikdy sme nevedeli, že či sa vráti. Na našej mame sme to videli, tá bola vždycky nervózna a nešťastná. No a potom v tých 50. rokoch v podstate súdili otcových priateľov okolo toho Kolakoviča, ktorého som spomínal. A boli to, ja neviem, Vladimír Krčméry, Vlado Jukl a Ján Chryzostom Korec a Ladislav Hanus a mnohí, mnohí ďalší, Imrich Staríček. A boli to nielen kňazi, ale boli to v podstate aj iné profesie, inak zameraní ľudia. A bolo to veľmi, veľmi nepríjemné. A dokonca otec spomínal, že spomínali, že vedľa je ten a ten, a že o otcovi to a to hovorí. Keď toto všetko skončilo a vracali sa v 60 rokoch naspäť, tak hovorili, ale aj mne to isté hovoril, že ty si vedľa. Takže boli to veľmi nepríjemné, veľmi nepríjemné časy. A už vtedy sa začali regrutovať príslušníci ŠtB. No a čo bolo smutné, tak aj zo strany vlastného kolektívu. Dokonca bol tam jeden lekár, ktorý dostal hepatitídu a mama mu pol roka varila diétu a odvďačil sa tým, že donášal na otca a rodinu. Takže to boli veľmi tvrdé, veľmi tvrdé časy. - A Váš otecko bol vypočúvaný z tých istých dôvodov ako... Náboženských. Jednoznačne náboženských. Áno, áno. To bolo... pretože to bolo také obdobie, že napríklad odstraňovali kríže. A on jediný povedal: Nie, u mňa ostane. Alebo iné takéto veci, takéto prejavy. No a videli jednoducho, že je pevný v tej svojej viere a nepoľavuje, kdežto viete, ako v každej dobe, vždycky tí ľudia sa trošku prikrčia a boja sa, lebo to boli existenčné veci. Veď tí ľudia, ktorých odsúdili vtedy v tých súdoch, tak tí dostali 15, 20 a niektorí 25 rokov. A to boli ľudia, ktorí v podstate začínali, to boli ľudia, ktorí po vysokej škole prichádzali do zamestnania. Čiže mladí ľudia.

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 26.11.2024

    (audio)
    duration: 02:36:43
    media recorded in project Stories of the 20th century
Full recordings are available only for logged users.

„V tých 60. rokoch sa títo ľudia vracali z väzení a ľudia sa im vyhýbali. Ja som konkrétne zažil tieto situácie. U nás nachádzali tú oázu, kam prichádzali“

1967, portrét z maturitného tabla
1967, portrét z maturitného tabla
photo: osobný archív pamätníka

Jozef Strauss sa narodil 30. októbra 1949 v Skalici rodičom Pavlovi a Márii, rod. Loydlovej. Mária pochádzala z katolíckej rodiny z Liptovského Mikuláša, Pavol zo židovskej rodiny z rovnakého mesta a okrem lekárskej praxe sa venoval aj spisovateľskej činnosti. Prvé roky vojny mal udelenú prezidentskú výnimku, po potlačení SNP sa napriek konverzii na katolicizmus pod vplyvom rodiny Munkovcov musel ukrývať v horách. Rodičia boli počas ukrývania zastrelení Nemcami, okrem Pavla však vojnu prežil brat Juraj, ktorý po emigrácii do Palestíny vstúpil do armády a zúčastnil sa krvavých bojov pri Dunkerque, aj po matke nevlastná sestra Judita. Pavol a Mária sa zosobášili v roku 1945 a žili v Bratislave. V marci 1946 sa presťahovali do Skalice, kde sa im narodil aj starší syn Pavol. Od 50. rokov bol otec Pavol pre svoju vieru sledovaný Štátnou bezpečnosťou a bol na neho vedený spis pod menom „Svätý“. V roku 1956 bol preložený do Nitry do chirurgickej ambulancie. Jozef nastúpil na základnú školu v roku 1954 ako päťročný. V rokoch 1964 – 1967 navštevoval Strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Nitre a následne sa rozhodol pre štúdium medicíny na Pediatrickej fakulte, ktorú ukončil v roku 1975. Vďaka otcovi sa spoznal s členmi katolíckeho disentu, ktorých sa Pavol po ich prepustení z väzenia snažil vrátiť do života. Ani Pavol, ani Jozef sa však nestali členmi tajnej cirkvi. Po ukončení štúdia mal Jozef problém nájsť si miesto na pediatrii. Napokon našiel uplatnenie na rádiológii a k pediatrii sa už nikdy nedostal. Po návrate z dovolenky v zahraničí bol vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou, ponuky na spoluprácu však odmietol. V roku 1990 sa zosobášil s manželkou Zuzanou a majú spolu dve dcéry. V roku 2017 odišiel do dôchodku.