The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

MUDr. Jozef Strauss (* 1949)

• narodený 30. októbra 1949 v Skalici

• otec Pavol mal židovský pôvod, ale konvertoval na katolicizmus

• Pavol mal do potlačenia povstania prezidentskú výnimku

• Pavlovi rodičia boli zastrelení Nemcami, jeho brat Juraj sa zúčastnil bojov pri Dunkerque

• v roku 1945 sa Pavol a Mária zosobášili

• v rokoch 1946 – 1956 žili v Skalici

• Pavol bol pre katolícku vieru sledovaný Štátnou bezpečnosťou, bol na neho vedený spis pod menom „Svätý“

• v roku 1956 sa presťahovali do Nitry

• v rokoch 1964 – 1967 študoval Jozef na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Nitre

• v rokoch 1967 – 1975 študoval na Pediatrickej fakulte

• po škole mal problémy zamestnať sa, uplatnil, sa na rádiológii

• Pavol aj Jozef boli v kontakte s katolíckym disentom

• v 80. rokoch bol Jozef vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou

• v roku 1990 sa oženil a narodili sa mu dve dcéry

„V tých 60. rokoch sa títo ľudia vracali z väzení a ľudia sa im vyhýbali. Ja som konkrétne zažil tieto situácie. U nás nachádzali tú oázu, kam prichádzali“ 

Syn „píšuceho lekára“ Pavla Straussa, Jozef, si rovnako ako jeho otecko zažil tiaž socialistického režimu pre svoju vieru. Pavol dokonca dvakrát. Počas druhej svetovej vojny pre svoj židovský pôvod, po nástupe socializmu pre katolicizmus. A hoci ani Pavol, ani Jozef neboli členom katolíckeho disentu, ich domov sa stal útočiskom pre tých, ktorí boli pre svoju vieru nepriateľmi štátu.

Rodina s Kukučínom

Jozef Strauss sa narodil 30. októbra 1949 v Skalici, ale obaja rodičia pochádzali z Liptovského Mikuláša. Mamička Mária (1910 – 2007) sa narodila do katolíckej rodiny Adolfa a Heleny Loydlových a Helenina matka, Mária Stoláriková, bola sesternicou Martina Kukučína. Po úmrtí dvoch starších súrodencov bola mamička Mária najstaršou dcérou svojich rodičov. Študovala na Gymnáziu Michala Miloslava Hurbana. „Na tú dobu to bolo veľmi dobré gymnázium, kde vyučovali kvalitní pedagógovia.“ Po škole sa vydala na učiteľskú dráhu. Počas druhej svetovej vojny vstúpil jej brat Viliam do gardy a po roku 1945 emigroval do Anglicka. „Ale na túto tému sa veľmi nerozprávalo.“

Oteckov židovský pôvod

Otecko, Pavol Strauss, sa narodil v roku 1912 ako prvý z dvoch bratov do židovskej rodiny advokáta Izidora a Vilmy, ktorá pochádzala z rodiny významného lekára Bartolomeja Kuxa. Vilma však mala „jeden fyzický hendikep“, bola chorá na srdce a zomrela vo veku 42 rokov. „A to sa veľmi môjho otca aj jeho brata Juraja dotklo, lebo boli nesmierne citovo viazaní na túto svoju matku. “ Izidor sa zakrátko oženil a z nového manželstva sa narodila dcéra Judita. Pavol začal prvotné literárne pokusy realizovať na Gymnáziu Michala Miloslava Hodžu v Hodžovom samovzdelávacom krúžku. Od trinástich rokov si začal písať aj vlastný denník v nemeckom jazyku i vlastnú básnickú tvorbu. „Boli to prvotiny, ktoré sa, bohužiaľ, nezachovali.“

Pavlovo štúdium medicíny

„Mal takú dilemu, čo ďalej, či ísť filozofickým smerom, ktorý ho zaujímal, alebo ísť hudobným smerom, bol výborný klavirista, alebo medicínu.“ Záujem o lekárstvo ovplyvnilo medicínske vzdelanie starého otca Bartolomeja Kuxa. Po jednom semestri štúdia vo Viedni však musel zo školy odísť. „Bolo to nesmierne drahé a rodina si to nevedela dovoliť.“ Jeho kroky smerovali do Prahy na Nemeckú univerzitu, ktorú úspešne ukončil v roku 1937. Počas štúdia napísal prvé dve knihy básní v nemčine: Die Kanone auf dem Ei (1936) a Schwarze Verse (1937). Vtedy mal už napísanú aj knihu Bruder Abel, „ale tá sa načisto stratila“. Rovnako sa nezachovali mnohé z jeho denníkov. 

Strýko Juraj

Pavlov mladší brat, Juraj (1917), nemal pri štúdiu také šťastie. Keď mal 22 rokov, vznikol Protektorát Čechy a Morava a Juraj musel zanechať štúdium na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity. Doma ho však tiež nečakala sloboda, ale tábor a pracovná služba. V roku 1940 mu Pavol vybavil maďarský pas, a tak sa dostal Juraj cez Maďarsko a Juhosláviu do Talianska, odtiaľ loďou do palestínskej Hajfy. V Jeruzaleme sa mu vďaka výbornej znalosti hebrejčiny podarilo opäť nastúpiť na vysokú školu. „V roku 1943 ukončil štúdium s titulom Master of Science. Tam bola nejaká československá armáda, tam sa dal naverbovať.“ Na lodi Mauretánia oboplávali Afriku. „Celý čas mali strašný strach.“ Z nemeckých ponoriek, ktoré tam hliadkovali. Po výcviku v Liverpoole ich odvelili do Dunkerque, „kde prežil tie najkrvavejšie obdobia“. 

Život pod hviezdou

„Často videl Haakenkreuze namaľované na stenách.“ Napokon ani narastajúci antisemitizmus, ktorý „najviac pocítil jeho otec, ktorý bol advokát a medzi prvými tých advokátov vyhadzovali z tých komôr“, nebol dôvodom Pavlovej konverzie zo židovskej viery na katolícku, ale bol to dôsledok hľadania jeho vlastnej duchovnej cesty. Rozhodujúcim sa stalo stretnutie s rodinouu konvertitov Munkovcov. Ani rodičia František a Gizela, ani ich synovia Tomáš Dezider, jezuitský novic, a Juraj František sa však konca vojny nedožili. Gizela a Juraj pravdepodobne zomreli v tábore Bergen Belsen, Tomáš a František boli zastrelení počas pochodu smrti. Bolo to 22. apríla 1945, teda krátko pred koncom 2. svetovej vojny. „Nejaké pozostalosti otec mal po nich, po Munkovcoch a sú to úžasné svedectvá. Boli to nesmierne zaujímaví a dobrí ľudia.“ Príbeh rodiny Munkovcov vyšiel knižne pod názvom Život pod hviezdou.

Ukrývaní

Pavlova rodina nebola v prvých rokoch vojny poznačená len stratou otcovej advokátskej praxe, stratili aj domov. Z domu na námestí boli deložovaní do malého vlhkého podnájmu a odtiaľ smerovali kroky Pavlových rodičov aj sestry Judity do hôr, do bunkra nad obcou Lazisko. Koncom februára 1945 tam rodičov našla nejaká banda, ktorá ich postrieľala. „V podstate ich našli až v máji“ a ich telá previezli do Mikuláša. Judita mala šťastie, že tam v tom čase už nebola. Keď sa raz prechádzala s Pavlom Dúbravskou dolinou, „tak ich tam Nemci chytili. A tí Nemci ich transportovali do Mikuláša.“ Pre Juditu sa začala tragická cesta. Skončila v tábore v Seredi, prežila Bergen Belsen aj pochod smrti, ale „domov sa vrátila nie v dobrom stave“. Po vojne odišla do Ameriky, pretože nechcela „žiť v takom štáte, kde vlastní ľudia sa k nej takýmto spôsobom zachovali.“

Výnimka z transportov

Pavol mal až do augusta 1944 prezidentskú výnimku. Pracoval na chirurgii v Liptovskom Mikuláši. „Po štyroch rokoch ho prevelili do Ružomberku, kde v podstate začínalo SNP a zaujímavé bolo, že v Ružomberku to nezačalo 29. augusta, ako oficiálne, ale dva dni predtým. Partizáni obsadili Ružomberok už 27. septembra.“ Nasledovalo však obdobie skrývania sa Pavla, keďže výnimky stratili po potlačení povstania platnosť. Po tom, čo ho spolu s Juditou zajali, mal byť zaradený do tábora. „A toto mi nie je celkom jasné, lebo ten Nemec, ktorý viedol ten transport, tak neviem, či otca využíval ako prekladateľa z nemčiny, alebo ako to bolo, skrátka jak sa blížili k Ružomberku, prišiel za ním a povedal mu, že viete, ja tu mám odovzdať 150 zajatcov. Ale mám 151.“ Vrátil mu doklady a prepusti na slobodu. Jeho budúca manželka ho doviedla do Trnavy, vybavila mu doklady a našla mu úkryt u Mariánskych sestier. 

Nové začiatky

Pavol sa krátko pred skončením vojny dostal pracovať do nemocnice v Bratislave. V tom čase už bol zasnúbený s Máriou, s ktorou sa poznali od detstva. „Otec bol aj vďační, že mu vtedy pomohla okolo toho transportu a že ho schovávala v tej Trnave.“ Zobrali sa v apríli 1945 a svoj mladomanželské obdobie strávili v Bratislave. Keď si však v nemocnici, v ktorej pracoval, zažiadal Pavol o primariát, komisia mu nevyhovela z dôvodu, že vychodil nemeckú univerzitu. Primárske miesto mu však ponúkli v Skalici, kam sa v marci 1946 presťahovali. Zároveň mu bol z ministerstva ponúknutý študijný pobyt v Zürichu. „A to bola kvalitná, v Európe veľmi známa klinika.“ Po narodení syna Pavla (25. júla 1946) sa však rozhodol vrátiť na Slovensko. Mária sa už do práce nikdy nevrátila. „V roku 1948 dostala ťažký týfus a paratýfus a skoro zomrela. Ja som sa potom narodil v roku 1949 ako vymodlené dieťa.“

Ďalšie autorské pokusy

Pavol sa aj po vojne venoval spisovateľskej činnosti. Stal sa básnikom katolíckej moderny, ale len do roku 1948, keď sa musel na dlhých dvadsať rokov autorsky odmlčať. Po roku 1948 sa začalo prenasledovanie – protikatolícke i antisemitské. Obavy sa vynorili aj v otázke fungovania skalickej nemocnice. „V tomto čase tam pôsobili jednak Milosrdní bratia, jednak Križiačky – sestričky.“ A hoci počas barbarskej noci v noci z 13. na 14. apríla 1950 museli františkáni mesto vyhodiť, personál nemocnice ostal na svojom mieste, ale len do roku 1956. „Potom ich definitívne vyhodili.“

Obdobie odstraňovania krížov a slobody

Počas politických procesov na začiatku 50. rokov minulého storočia bol Pavol neustále vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou. Pre Pavla bol najhorší proces s chorvátskym kňazom Tomislavom Kolakovičom, v ktorom boli vypočúvaní aj Ján Korec, Vladimír Jukl a iní. „Boli to nielen kňazi, ale aj iné profesie. To bolo také obdobie, že odstraňovali kríže.“ Kvôli Pavlovmu vypočúvaniu sa jeho starší syn Pavol stal obeťou šikany zo strany spolužiakov na základnej škole. „Mnohokrát došiel skrvavený domov. Aj ostal taký introvertný.“ Rodičia sa snažili nedať pred deťmi najavo, že sa v rodine niečo deje, ale Jozef,, ktorý bol v tom čase malým chlapcom, to cítil. „Všade kde som prišiel, boli ľudia takí úzkostliví.“

Šťastné detstvo

Napriek všetkému, čo sa v rodine dialo, prežil Jozef šťastné detstvo v domčeku v Skalici s veľkou záhradou. Na základnú školu nastúpil v roku 1954 ako päťročný. Dovtedy chodil nazerať cez okná na vyučovanie, kým ho učiteľka nezavolala medzi žiakov a odvtedy tam už chodil každý deň. Rovnako ako ostatní žiaci aj Jozef sa musel stať pionierom. „Veľmi som nechcel byť, ale ma do toho natlačili. Jednoducho som musel tam vstúpiť.“ Veľmi ho to však nezaujímalo, cítil, že je to taká „umelina.“ 

Odchod do Nitry

Pavlovi hrozilo, že sa pre svoje presvedčenie dostane do väzenia, ale vďaka obľúbenosti medzi Skaličanmi sa na to neodvážili. Napokon padlo rozhodnutie jeho preloženia do Nitry, a tak v roku 1956 opustili Skalicu. Pavlovi prisľúbili miesto zástupcu primára, „Ale dobré duše vybavili to, že sa nemohol etablovať v nemocnici, ale ho hodili do praxe na polikliniku na chirurgickú ambulanciu, kde sa robili bežné zákroky.“ Otec tým „nesmierne trpel. Nevedel sa s tým vyrovnať.“ Bývali v podnájme v starom vlhkom byte, ale s krásnou záhradou.

„Svätý“

Ani nové prostredie Pavlovi a jeho rodine neprinieslo vytúženú slobodu, pokoj od prenasledovania Štátnou bezpečnosťou, bol evidovaný vo zväzkoch Štb pod menom „Svätý“. Vedeli však, že udania boli najmä zo strany Pavlových kolegov, dokonca i kňazov, čo „bolo teda veľmi smutné.“ Okrem práva na slobodný život bol pozbavený aj práva publikovať svoje literárne počiny. Niektoré prepašované básne mu však vyšli v Ríme pod pseudonymom Jozef Augustín. Človek, ktorý mu ich mal priniesť na Slovensko, ich však zaniesol rovno na políciu. „To bolo vtedy veľmi nepríjemné vyšetrovanie.“ Hoci sa stal šuflíkovým autorom, písať neprestal. Keď už mohlo po roku 1989 jeho dielo vyjsť, bolo publikované v desiatich hrubých zväzkoch. 

 (Ne)normalizácia

Jozef nastúpil v roku 1964 na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Nitre a v roku 1967 ju ukončil maturitnou skúškou. Rozhodol sa ísť v šľapajach otecka Pavla a nastúpil na Pediatrickú fakultu. Do obdobia jeho vysokoškolských štúdií spadajú udalosti Pražskej jari, invázie vojsk Varšavskej zmluvy. „Ja som mal ešte nejaké skúšky v septembri a ja som nevedel, ako sa dopravím do Bratislavy.“ Spomína si, že po návrate do školy bola zrazu atmosféra akademickej pôdy akási iná. Boli určití pedagógovia, ktorí ich provokovali, ale vo všeobecnosti si všetci dávali akosi viac pozor na to, čo povedia. V 70. rokoch nastúpila éra normalizácie. „Ono je to pekný výraz, že normalizácia. Veď všetko to bolo nenormálne.“ 

S ľuďmi z tajnej cirkvi

Vďaka oteckovi Pavlovi mal Jozef možnosť spoznať sa s Jánom Chryzostomom Korcom, ktorý ich navštevoval v ich príbytku. „Boli to zaujímavé rozhovory, bol som pri tom prítomný.“ Okrem Korca boli v kontakte aj s inými členmi tajnej cirkvi, ktorí sa v 60. rokoch dostávali postupne na slobodu po dlhoročnom väzení a ľudia sa im vyhýbali, ale Pavol im pomáhal vrátiť sa do života. Hoci boli s nimi v stálom kontakte, ani Pavol, ani Jozef sa úplne v disente neangažovali. Pavol však bol jedným zo signatárov otvoreného listu biskupovi Hrušovskému.

Plátanie prázdnych miest

Kvôli zdravotným problémom ukončil Jozef štúdium medicíny s dvojročným oneskorením v roku 1975. Do zamestnania na pediatriu v Nitre ho však prijať nechceli. Miesto mu poskytli až po tom, ako Pavol operoval jednu vplyvnú osobnosť. „Ani som sa neohrial na detskom oddelení, už ma hodili na chmeľovú brigádu do Čiech. Už som zase bol mimo.“ Častokrát mal pocit, že ním len plátali prázdne miesta. Po atestácii z pediatrie mu kolega, ktorý „nevynikal medicínsky, zato politicky“, ponúkol voľné miesto na novootvorenom obvode na jednej dedine. Sľúbil mu, že keď tam rok zotrvá, môže sa vrátiť naspäť do nemocnice. Jozef miesto prijal, ale zo sľúbeného roka sa stali roky tri (1979 – 1982). Po návrate do nemocnice mu dali na výber: patológia, ARO alebo rádiodiagnostika. Daný sľub, že po atestácii v rádiológii sa stane detským rádiológom, však opäť nesplnili.

„Desné“ zážitky 

Vyšetrovanie Štátnou bezpečnosťou sa napokon nevyhlo ani Jozefovi. Túžba cestovať, vidieť francúzske a švajčiarske Alpy vždy stroskotala a dostával stále rovnakú odpoveď: „Nie je v záujme štátu, aby ste vycestovali“. Pustili ho až po dvojročnom vytrvalom úsilí a po tom, ako sa veľa ľudí za neho zaručilo. Po návrate ho zavolali na ŠtB. „A bolo to tak, ako sa to popisuje vo filmoch.“ Vyšetrovateľ vedel detailne, čo sa odohráva v nemocnici, v jeho rodine i susedstve. Dávali mu ponuky na spoluprácu za protihodnotu možnosti cestovania, Jozef to však odmietol. „To bol nezabudnuteľný zážitok. Celé to bolo desné.“

Celoživotné priateľstvá

Kontakty na katolícky disent, ktoré započal otecko Pavol, prešli generačne aj na Jozefa. Často navštevoval Krčméryho, bol v kontakte s Korcom, s Františkom Mikloškom, s ktorým sa spoznal ešte na strednej škole a sú priateľmi dodnes. Nenabral však odvahu zúčastniť sa v roku 1988 Sviečkovej manifestácie: „Mal som strach, nebol som taký hrdina... Dodnes ma to mrzí a dodnes sa hanbím za to.“ Keď bol Ján Pavol II. v roku 1990 v Prahe, na hrad pozvali aj významných ľudí zo Slovenska. Medzi nimi aj Pavla Straussa. V tom čase mal už vážne zdravotné problémy, preto dovolili, aby bol Jozef pri ňom. „Pre mňa to bol úžasný zážitok.“

Po roku 1989

Deň 17. november 1989 pre neho znamenal „uvoľnenie, taká spontánnosť, že to som nezažil už nikdy.“ Jozefovi sa však sen o pediatrii nikdy nenaplnil. Na rádiológii pracoval až do konca svojej medicínskej praxe v roku 2017, ale v spolupráci s firmou Jessenius zakladal v Nitre pediatrickú rádiológiu. „Ja som tam prežíval krásne roky na konci kariéry. Len problém bol v tom, že pre mňa to bolo trošku neskoro.“ Nemocničné prostredie mu prinieslo životnú partnerku, s ktorou majú dve dcérky, Veroniku (1991) a Zuzanu (1992). Rozpad Československa vnímal s určitou skepsou. Nie politickou či spoločenskou, ale medicínskou. „Jednu vec som si uvedomoval. Rozdiel medzi medicínou v Čechách a na Slovensku je dodnes veľký.“ Otecko Pavol zomrel v roku 1994. Dožil sa ešte vydania niektorých svojich kníh, prijímal pozvania na rôzne besedy. „Už tá telesná schránka bola hrozná, ale ten duch bol stále veľký.“