Emília Sasinová

* 1936  

  • „Naraz prišlo do Trnavy ohlásenie: Do rána ani jedného Žida nesmiete tu mať, lebo bolo udanie, že sa tam schovávajú a treba všetkých pobrať preč. Takže ona zobrala kufor aj decko a prišla do Nitry. Lenže ona u nás nikdy nebola, ale mamu poznala, lebo mama tam občas nosila tie peniaze, aj otec niekedy. Podľa toho, kto kedy mal akú možnosť. A prišla v nočnú hodinu do Nitry. No a v Nitre čo bolo cez vojnu – nič, mŕtvo, na stanici nikoho. No a ona mala len adresu. Ale mala kufor ťažký a decko s obrnou, dvojročné, čo nevedelo chodiť. Tak tam v rozpakoch stála a nevedela čo a pristavil sa pri nej nejaký nemecký oficier. A ona nemecky vedela a na Židovku nevyzerala, pekná bola. A on galantný sa pýtal, že čo. A ona povedala, že má tu sestru a prišla ju navštíviť, ale že zmenila adresu a že nevie, kde to je, a voľačo tam porozprávala. No a on ju doviedol k nám. A keď sa otvorili dvere a mama ju zbadala s nemeckým dôstojníkom, tak začala omdlievať. A táto pribehla duchaplne k nej a hovorí: ‚Sestra moja, taká si prekvapená, keď si ma tak dlho nevidela?‘"

  • „Ale títo Židia sa poschovávali. Oni poutekali a poschovávali sa po dvore. Keďže to bola vodáreň a čerpáreň, čerpala sa voda až z rieky, tak tam sú také veľké jamy a vodné prívody a rúry a čo ja viem, voľakde sa tam poschovávali. A oni ich nevedeli hneď nájsť. Sestra prišla zo školy ešte predo mnou, lebo bola mladšia a mala asi menej hodín, tak videla cez okno, ako mieria na mamu, aby povedala, kde sú. Stála pri postieľke tomu najmladšiemu. No čo ona mohla vedieť povedať. Dvaja stáli pri nej, jeden na ňu mieril a druhý vykrikoval. A ten, čo nemieril, stiahol pušku tomu druhému a hovorí: Čo nevidíš, šak čo si sprostý, hádam by si neišiel strieľať, veď vidíš, že tam má malé dieťa. A ešte tam bola Soňa a Ďuďo, ten mal päť rokov, a všetci boli doma. No a potom ich (Židov) našli samozrejme a všetkých zobrali."

  • „Títo Židia sa predtým, ako boli u nás, všetci z Nitry, ktorí boli uschovávaní, schádzali nejako v noci, tajne. My sme mali taký plot z dosák. Otec im dve dosky vybral, na takej lište sa zdvihli a tadiaľ oni vybehli, aby nešli cez dvere. V noci chodili, čo ja viem, kde sa schádzali. A tam im pomáhali. Vzájomne, tí, čo mali peniaze, im pomáhali, ale aj nitrianski kresťania. Aj meno voľajaké mi ostalo, čo sa o toto staral. Raz prišli domov a ten otec hovorí, že stretli kamaráta. Že stál pod elektrickým stĺpcom a plakal, že nemá ani haliera a nemá z čoho platiť ženu, ktorú ukrývajú v trnavskej nemocnici aj s dcérou. Tá mala dva roky a zachytila ju posledná obrna. To bola v tom čase posledná vlna, potom už bol liek. A tam neviem, koľko sa platilo, nejakých 500 korún, no a že on sa už musí dať chytiť, lebo nevie už, čo má robiť. Tak či ho môžu doviezť. A mama povedala, že samozrejme, že keď sa zmestíte. Tak aj ten bol potom u nás."

  • Full recordings
  • 1

    Nitra, 31.01.2020

    (audio)
    duration: 01:34:23
    media recorded in project Příběhy 20. století
Full recordings are available only for logged users.

V byte sme počas vojny žili desiati. Z toho štyria boli ukrývaní Židia, spomína Emília Sasinová

Emilia Sasinová sa narodila 20. novembra 1936 v obci Mužla na slovensko-maďarskej hranici. Spolu s rodičmi sa v roku 1938 museli vysťahovať zo svojho domova, keďže žili na území, ktoré po Viedenskej arbitráži pripadlo Maďarsku. Od začiatku 2. svetovej vojny už žila pani Emília v Nitre. V roku 1944 prichýlili jej rodičia židovskú rodinu, ktorá bola na úteku. Neskôr ukrývali aj ďalšieho židovského muža menom Max. Nešťastnou náhodou Nemci Židov objavili a odvliekli do koncentračného tábora. Muž dokázal prežiť a po vojne sa presťahoval do Izraela. Tam sa napokon Emília spoločne so svojimi súrodencami dočkala uznania, Max ju pozval k pamätníku holokaustu v Jad Va-šem.