Zuzana Jungerová

* 1928

  • "My sme tam chodili pred vojnou na zákopy povinné. Platili nám za to, my sme pomáhali tam vyrúbavať a my sme ich ťahali dolu brehom ku zákopom. A oni tam ako vykladali tieto zákopy usporadovali pešo 7 kilometrov - aj ráno, aj poobede. To bolo tak, že sa muselo, ale museli s tým Nemci súhlasiť. Čo mali po 16 rokov tam museli ísť povinne. Tam sme dokončili vo Vlachovej, začali potom tuto v Henckovciach za kostolíkom taký starý kostolík, tak zase tam neďaleko je hora, tak potom zase tam začali kopať zákopy a už sme potom tam chodili. To bolo počas vojny, potom sme tam už nechodili, lebo sa skončilo. Našich chlapov jeden deň pobrali, my sme ráno prišili do roboty ku zákopom a tí Nemci sa takto radili nejako po nemecky a oni už mali naplánované, že berú všetkých chlapov pod Súľovu. Že tam už sú neplánové boje. A že ich potom dajú ďalej pomáhať, kde bude treba pomáhať, a tak aj bolo. Zobrali našich chlapov. A môj otecko tiež tam bol ku zákopom. A my sme tam pod jedným domom stáli sústredení, čo už nás chceli brať pod Súľovu, nebol nikto tam z tých Nemcov vtedy. Tak on sa pomaly vytratil tam do jedného dvora, že keď ho zastavia, že povie, že ide na záchod, ale nezastavil ho nikto. Tak išiel do záhrady a záhradami utekal dolu na Hradskú a išiel domov. Riskoval, že keď ho aj zastrelia, tak ale nechcel bojovať. A my sme s kamarátkou utekali domov, lebo keď sme videli, čo sa robí, tak sme potom už nerobili pri zákopoch. Každý utekal domov a my sme sa dohodli, Milka, ja idem chleba slaninku zobrať, aspoň to dám otcovi. A my sme sa vracali akurát a pozeráme, tam, kde je teraz križovatka, tak taký chlap ako môj otec, podľa chôdzi som poznala. A môj otec sa vrátil, že on nejde pod Súľovu."

  • "A viete čo, keď tuto na Soroške boli boje u nás. Boli vtedy na dva týždne maďarskí vojaci na oddychu a chodili ku nim kamaráti. Sa stretávali a u nás jeden Šani Soják, on bol Maďar, no ale vedel aj slovensky, a bývali u nás v Slanej. No ta on chodil každý večer na pivo, ako chlapi do reštaurácií, a sa s tými maďarskými vojakmi skamarátili. A potom prišlo tak jeden večer už plakali tí vojaci, že ráno skoro už idú, že budú boje veľké na Soroške. Že idú s Rusmi bojovať. No tak plakali a odišli skoro ráno. No a potom boli tie boje na tej Soroške a jeden doktor bol s nimi, s tými vojakmi u nás tiež, tak on s tým Sojákom každý večer stretával v reštaurácií na pivku a rozprávali sa. Skamarátili sa. No tak tu potom na druhý deň, ako už boje skončili, ten Šani Soják bol pri bufete, lebo bol bufet tam pri Hradskej, a išla sanitka, čo vozí chorých. A išiel ten doktor zo Sorošky, ho viezli do Dobšinej, tam bola poľná nemocnica pre vojakov, ta bol ranený, ale ako videl toho kamaráta Sojáka, tak povedal šoférovi aby zastavil. No ta on zastal a hneď sa dali do reči. A mu povedal, kamarát všetci moji kamaráti tam na Soroške spia. Kaťuša všetkých skosila, ešte aj Rumuni išli im na pomoc Rusom a urobili omyl, si mysleli, že to nepriatelia a postrieľali všetkých. Hromada vojska tam na tej Soroške popadala. A moja dcérka bola ako už tiež dievča a jeden chodil ku nám ku kamarátovi, Jožko sa volal, on bol z Debrecína, tam som aj bola, keď sme išli do Medžugoria. A on plakal, prišiel ku môjmu otcovi, a plakal aby mu dali dáky starý, potrhaný civil, že on nejde na Sorošku, lebo ich tam všetkých pozabíjajú. ALe môj otec sa bál, že potom môžu rodinu prenasledovať. Povedal, že chce Žužiku, akože mna, že on si ma zoberie za ženu, že on nejde na Sorošku, lebo všetci popadajú, a aj tak bolo. Všetci popadali. Jeho rodičia nemali nikoho len jeho (Jožka), že čo oni budú robiť bez neho, tak plakal, ale môj otec mu nedal. Ľutoval ho, ale bál sa. A tam, chudák, pošiel, ako aj všetci. Nebol to môj frajer, ale chodil ku kamarátom, čo boli u mňa ubytovaní. No a aj pekný chlapec bol a aj sa mi páčil, ale ja som už mala môjho na vojne."

  • "Viete, my sme tak v nedeľu poobede sedeli doma s mamou a mama povedala, že na križovatke v Slanej idú Nemci od Rožňavy, že chodia chlapov hľadať, že partizáni. A moja mať povedala, že nebudeme len tak sedieť, tak doniesli husi a sme šklbali husi v kuchyni. A tu prídu dvaja Nemci, a že kde partizán, kde partizán. No my sme nevedeli po nemecky, máločo som ešte vtedy vedela. Lebo až vtedy začínali nemčinu učiť na školách ľudových. Mať búchala palicou, že niet partizánov a išli do izby, našli v skrini banícke šaty na vešiaku zavesené, viete, lebo každý baník mal vtedy banícke šaty, uniformu a či boli oslavy alebo pohreb, tak chlapi v baníckych šatách išli. Šak, že hrdí boli. No tak potom jeden na mne raz na mamu s automatom, čo nás chceli zastreliť a tie šaty vyniesli vonka, takže tu je partizán, a ja som povedala, že nie partizán. A mama búchala na podlahu, že baník bol, ale oni nerozumeli. Ale už toľko len-len, že streliť a jeden tomu druhému chytil ruku, že aby nestrelil. Čo nás chcel postrieľať, vidíte. A otec nebol doma, lebo chlapi poutekali do baní, kde sa poschovávali, bo ktorého chlapa by našli doma, tak by ho brali so sebou."

  • Full recordings
  • 1

    15.08.2022

    (audio)
    duration: 01:28:44
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Hoci mnohí žili v chudobe, dokázali sa radovať

Zuzana Jungerová
Zuzana Jungerová
photo: Post Bellum SK

Zuzana Jungerová sa narodila 15. marca 1928 rodičom Michalovi a Zuzane Dovčíkovcom, ktorí mali okrem nej ešte dvoch synov. V roku 1947, po druhej svetovej mala, mala svadbu so Štefanom Jungerom. O rok neskôr sa im narodila prvá dcérka, po ktorej následne privítali na svet syna a ďalšiu dcéru. So Štefanom sa stretávali už pred vojnou a ako sama tvrdí, išlo o detskú lásku, ktorá prerástla v celoživotné manželstvo. Najväčšou Zuzaninou vášňou je spev. Okrem toho, že spievala už od veľmi útleho veku sama pre seba, neskôr pomohla založiť folklórny súbor Hrabina. Okrem toho spievala v kostoloch, domoch smútku na pohreboch a na rôznych oslavných udalostiach či sviatkoch. Narodila sa a celý život strávila v Nižnej Slanej.