Vojtech Zeman

* 1930

  • „My sme boli traja – dvaja. My traja sme ich pozdravili: ,Buona notte, buona notte.‘ A keď už prišli tí dvaja, tak si povedali, že tu sa nám už voľačo nezdá. Každý mal takú tašku pri hranici, to boli nejakí pašeráci. Tak ten povedal tým dvom ,Stop!‘ Títo policajti hovorili aj po taliansky, aj po nemecky. Jeden poslúchol a druhý utekal za nami, za tým kňazom, aby mi vysvetlil. Zostali tam dvaja – ten kňaz a ten prvý, čo poslúchol. My sme išli ďalej do lesa a čakali sme, čo bude. Potom sme videli, že prišli policajti na polonákladnom aute, zhasli svetlá. Potom sa rozišli a hľadali nás, potom zase išli kus cesty a hľadali. Tak sme si povedali, že pôjdeme chodníkom a chodník išiel k domom. Tam mali veľkých psov, tak sme si povedali, že musíme ísť po koľajniciach a budeme počuť, keď pôjde vlak. Po koľajniciach do Vipitena ku kapucínom sme išli. Takže my traja sme sa dostali ku kapucínom a tí dvaja na políciu. Ale potom ten jeden z kňazov povedal, že sme u kapucínov, tak potom prišli pre nás. Trochu neskoršie, aj sme si trochu pospali.“

  • „Nesmelo sa pozerať cez okná. Keď sme tam vošli, tak sme mali nejaké tie vecičky so sebou. S tými policajtmi, ktorí mali každý kalašnikov, pravda, ale to boli tiež takí, čo neboli veľmi komunistami, tí policajti. Ani nevedeli kam idú. Potom, keď sme tam vošli, boli sme v dvojstupe, začal ten šéf na nás kričať ako posadnutý diablom a užíval také slovíčka, čo sa užívajú vo väzení. Ani sme tomu celkom nerozumeli. Nesmeli sme sa pozerať cez okná, k múru sme sa nesmeli priblížiť. Tam boli totiž redemptoristi, tam bol kláštor, preto tam bol taký múr. To bolo také ideálne pre nich. Veľa roboty tam nebolo, tak sa čistilo a domáce práce sa robili, kde sa dalo, tam sme sa učili. Pravdaže, saleziáni.“

  • „Jeden ma navštívil, môj krajan z Novej Bane, v piatok večer, že ak by som sa cítil, v nedeľu by sme šli. Máme byť na stanici v Trnave o siedmej večer. Čakať ďalšie pokyny. A my sme mali také stretko s jedným našim bratislavským saleziánskym kňazom. Ja mu hovorím, že idem za hranice. A on mi hovorí: ,Neboj sa, že si mi to povedal.‘ Ja som nepovedal ako a kedy. Tak sme išli do Trnavy, traja z Bratislavy a naraz vidím aj iných saleziánov. Tak veľmi sme sa nepoznali. Čakať ďalšie pokyny.“

  • „Teraz nám povedali: ,Kúpte si lístok do Kútov.‘ tak sme si mysleli, že pôjdeme do Kútov. My traja sme si sadli do jedného vagóna. Bolo vidieť, že každá skupina si kúpila inde lístok, lebo bolo treba počítať, že aj tí, čo štikajú tie lístky, tiež môžu byť spolupracovníci s políciou. A potom prišiel jeden z našich a povedal: ,Na najbližšej zídete dole a tam sa všetci počkáme.‘ Doteraz neviem ako sa volala tá zastávka. Čakali sme, až ľudia odídu a tam už čakal jeden salezián Revesz, ktorý bol potom aj v Paríži, mal tam na starosti Slovákov. Nás zaviedol do takého lesa. ,Čakajte!‘ A o takú polhodinu prišiel s dvomi prevádzačmi. ,Poslúchajte ich!‘ Tí nás zaviedlo do jednej dediny, bolo to našťastie mimo dediny, taký sedliak tam býval. Pripravili nám večeru, bolo to okolo polnoci. Mali stajňu, kde mali kone a hore bolo seno a v tom sene sme spali. Po dvoch nociach zobrali na seba plecniaky, to mali také menšie vojenské lode, ktoré sa potom nafukovali. Bolo nás desať plus títo dvaja, dvanásti sme boli. Samozrejme sme sa museli hádzať na zem všelikde, osvetľovali to. To už nám vysvetlili ako to máme robiť. Tvár a telo schovať a potom tašku. To bola vtedy taká improvizácia, že dnes krútim hlavou. My sme nemali žiadne veslá, len konáre a takéto. Dvanásť ľudí, tak to bolo na dva razy. Prvá skupina išla, oni priviazali jeden s tým druhým. Najprv šli zvlášť a potom sa jeden vrátil s dvomi člnmi. Keď si človek stal do toho člna, to sa dvihlo a spadol do vody, takže trvalo to, kým sme do toho nasadli. Rieka Morava bola hranica medzi Slovenskom a Rakúskom, voľakde pri Šaštíne to bolo. Išli sme na jednu stanicu a práve nám utiekol vlak, tak títo dvaja mali rakúske peniaze, boli v Rakúsku už predtým, tak nám kúpili lístky. My sme sa schovali do takého baraku, čo tam mali sedliaci, bolo to prázdne. Nesmeli sme sa ukazovať, lebo oni mali také podobné šaty. Hneď by vedeli, že sme utečenci.“

  • Full recordings
  • 1

    v Bratislave, 17.10.2013

    (audio)
    duration: 44:07
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

My sme sa zmenili v zahraničí a Slovensko sa zmenilo na Slovensku. Tí, čo si mysleli, že nájdu Slovensko ako ho opustili pred desiatkami rokov, nech si vyhodia z hlavy

 Zeman Vojtech
Zeman Vojtech
photo: Archív V. Zemana, www.plus.google.com

Vojtech Zeman sa narodil 28. marca 1930 v Novej Bani. Keďže jeho veľkou túžbou bolo stať sa kňazom, v lete roku 1948 požiadal o prijatie do saleziánskeho noviciátu v Hronskom Beňadiku, kde študoval a zložil prvé rehoľné sľuby. V noci z 13. na 14. apríla 1950 prežil v Šaštíne s ďalšími kňazmi a študentmi akciu K. Vojtecha spolu s ostatnými previezli do koncentračného kláštora v Podolínci, snahy komunistov o ich prevýchovu však vyšli naprázdno. O niekoľko týždňov niektorých z nich odviezli do Kostolnej a neskôr na Priehradu mládeže. Po prepustení na slobodu odišiel Vojtech do Kremnice, kde si chcel dokončiť štúdium, v novembri 1950 však dostal pozvánku na veliteľstvo v Banskej Bystrici kvôli nástupu do pomocného technického práporu. Ako študent nakoniec získal odklad, to mu ale už jeho predstavení navrhli možnosť utiecť za hranice, o čo sa úspešne pokúsil v októbri 1951 s ďalšími kňazmi a študentmi. Po šťastlivom prekonaní rieky Moravy na vratkých gumených člnoch sa síce dostali do Rakúska, avšak do sovietskej okupačnej zóny, naďalej im preto hrozilo nebezpečenstvo na každom kroku. Úspešne prešli Viedňou a všetkými okupačnými pásmami Rakúska až na hranicu s Talianskom, kde uprostred noci prišiel Vojtech v skupinke saleziánov do prvej dediny Colle Isarco. Tu narazili na hliadku talianskych policajtov, ktorí sa ich snažili zadržať, no Vojtech neposlúchol a ušiel s ďalšími kolegami do lesa, do Vipitena ku kapucínom a odtiaľ na vysnívanú univerzitu v Turíne. Nadšený misijným ideálom podal si žiadosť na misie a odišiel do Argentíny. Tam absolvoval pedagogickú prax. Teologické štúdiá dokončil v Cordobe, kde bol 23. novembra 1958 vysvätený za kňaza. Desať rokov kňazského života naplneného prácou s mládežou strávil v Paraguaji. Stal sa riaditeľom ústavu v Concepción, počas posledných dvoch rokov v Južnej Amerike bol ekonómom poľnohospodárskej školy v Coronel Oviedo. Nasledujúcim Vojtechovým pôsobiskom bol Rím, kde pracoval ako asistent v obchodnej akadémii, no súčasne pokračoval v štúdiu na univerzite. Už v roku 1971 odišiel do Švédska, kde sa takmer desať rokov venoval svojim krajanom. Osemdesiate a deväťdesiate roky strávil v Mníchove a neskôr v Paríži. Napriek tomu, že už v roku 1993 sa chcel vrátiť na Slovensko, nešlo to hneď. Návrat do rodnej krajiny sa mu podaril až v roku 2000, kde pokračuje v kňazskej činnosti i v práci pre mládež.