Ján Zachara

„V pätnástich rokoch som začínal. Vtedy neboli také rozdiely, ako sú teraz. Lebo ja som mohol zápasiť aj s mužom. Dneska je to porozdeľované; je mladší dorast, starší dorast, muži. Prv nebolo žiadne takéto rozdelenie. Môžem povedať toľko, že tento náš pán tréner, čo som spomenul, že bol dôstojník z povolania. On mal pod rukou veľa vojakov. Keď títo chceli mať v nedeľu voľno, tak sa ich opýtal, ktorí to sú. Dal im ho pod tou podmienkou, že prišli do telocvične, ktorá ešte dneska stojí v Dubnici pri futbalovom ihrisku. Pre nás boli ako sparing partneri. A nebolo tam žiadneho rozdielu. Ten vojak mal trebárs voči mne 75 kg a ja som 48 kg aj v zimnom kabáte. Takže to bol iba taký rozdiel."

„Tým bola dovŕšená úroveň medailistov. Najviac ma zamrzelo, keď sme boli na slávnostnom privítaní na Strahovskom štadióne. A pán predseda vlády Fierlinger vtedy privítal všetkých olympionikov, ale že Zachara bol ten siedmy, na to zabudol. Potom sa to nejako v tichosti urovnalo. Keď bolo slávnostné vozenie po Prahe, tak som nechcel na ten autobus nastúpiť. Mal som však vynikajúceho veliteľa, ktorý bol tiež atlét. A mi hovorí: ,Kašli na to, Jeníku, zapadneš do civilu, tak to nech." Tak som sa teda povozil v autobuse aj ja. A taký bol asi koniec tohto slávnostného privítania."