Mária Weissová rod. Kovalová

* 1933

  • „Viete, my sme boli v '68-om v Bulharsku. Pamätám sa, že som išla ráno do umyvárky, bývali sme v takých drevených chatičkách. Jedna pani išla oproti a hovorila, že nás obsadili Rusi, a mne sa zdalo, že sa jej to sníva. Ale bol to fakt a nemohli sme sa vrátiť domov. Takže sme boli vlastne na účet neviem koho o týždeň dlhšie, lebo sme tam boli vlakom. Aj tí, čo boli lietadlom, proste sme tam museli ostať. Môj muž bol naklonený tomu, aby sme vystúpili v Belehrade, ako veľa ľudí. Ale ja som tu mala rodičov. Keby som tú Katku (dcéra, pozn. autora) zobrala preč, tak tí umrú. Ale okrem toho hovorím, že snáď jediná vec, o ktorej som presvedčená, ktorú som urobila dobre, je, že som neemigrovala. Ja by som sa nevedela vžiť, hoci netrpím ani velikášstvom ani ničím, ale viem... poznám niekoho, kto išiel do Zürichu, už bol vyštudovaný lekár, bol vyštudovaný inžinier-špecialista na lekárske prístroje, ale musel začat úplne odznova a nemohol chodiť na to kúpalisko, na ktoré chodili jeho šéfovia. Ja by som toto neprehltla. Neviem či s mojím ideologickým zázemím. Samozrejme, že môj muž chcel ísť do Izraela. Jednak to podnebie nie je pre mňa. Hoci ja by som sa vtedy v zahraničí ešte tou ruštinou uživila, lebo vtedy bola in. Nie, ja som mu hovorila: ‚Vieš, tam sa nedá lyžovať, tam nejdem.’ Že je tam ten Hermon. Tak hovorím, dobre, Hermon nie je Chopok. Ja nie som konzervatívna, nejako som sa na tomto Slovensku dobre cítila.“

  • „Rusi to dobyli, keď sa dostali cez ten Hron, tak to bolo už len kúsok. Boli sme zvyknutí chodiť pešo. Tak sme tam prišli, tam bolo tiež veľa Cigánov a mama povedala, že Cigáni utekali a kričali: ‚Idú domov nejakí Židia.‘ Veď to bolo vidieť, ako sme, čo sme a nepoznali nás tam. Mama vyšla do brány a ako nás videla, tak zamdlela, padla, úplne takto... No prvé, čo sa pýtala, kde je stará mama. Takže to bolo strašné pre mňa, strašné, strašné. Ešte sme tam chvíľku ostali. Tá mamina švagriná, tá Jolana, mala dvoch synov, jeden bol ešte maličký. Jej muž, ten ktorý odtiaľ pochádzal, z tej dediny, tak on bol ako politický väzeň vo väzení. A otcov brat bol tiež ako politický väzeň v Mauthausene.“

  • „Otec proste kontaktoval, boli sme pripravení, plán bol taký, že ideme na hranicu s Maďarskom a tam prejdeme zelenú hranicu, že ideme vlakom – neviem, aké bolo predhraničné mesto, – prejdeme zelenú hranicu a tam sa ubytujeme u niekoho v Lučenci, kto nám dá falošné papiere. Naozaj sme išli na tú hranicu. Mali sme len jeden veľký kufor, ktorý niesol otec, taký veľký papierový kufor, viete, aké boli voľakedy. A ja som mala na sebe matrózové šaty, ktoré boli celé pozapínané gombíkmi, ktoré otec vylial zo zlata a nalakoval ich na čierno. Mama vystúpila a naši nevedeli, že tam vlak stojí len minutu, tak vlak sa pohol. A otec so mnou v náručí a s tým kufrom v druhej ruke vyskočil z toho vlaku a my sme sa ocitli takto, ako je vlak, a tu boli koľajnice a my sme boli v tejto časti, ležali sme, otec nestratil duchaprítomnosť, kým ten vlak prešiel. Potom sme išli, bola taká mesačná noc, dosť brechali psy. Viedol nás jeden kraviar, ako tam hovorili. Čiže cowboy, čiže pastier kráv. On dostal samozrejme peniaze od tej spojky, ale chcel aj fľašu slivovice. Povedal nám, že on pôjde dopredu, a keď bude niekoho vidieť, tak si ľahne. Lenže on popíjal tú slivovicu a padal. A my za ním. Viete, ako decko – toto mi utkvelo v pamäti. Potom jeden náš priateľ, pán Barňák, povedal, že nás bude sprevádzať až po maďarskú hranicu. Ten zase padol do líščej pasce, chytilo mu nohu. Aj otcovi na hranici, na hradskej, spadol kufor, to sa ozývalo možno ešte aj do Nemecka. Šťastne sme k tej rodine prišli, oni nám dali tie doklady, ale okrem mojich šiat nám všetko ukradli. Tie som mala na sebe. A mame bolo najviac ľúto fotografií. Mohli ste s nimi diskutovať? Nemohli. Pretože vtedy ľudia chytali na tých hraniciach.“

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 24.07.2020

    (audio)
    duration: 02:44:54
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Strašne ma trápilo, že som nemohla splniť posledné želanie starej mamy, mala som hrozný pocit viny

Dobová fotografia
Dobová fotografia
photo: Archív pamätníčky

Mária Weissová (rod. Kovalová) sa narodila ako jediná dcéra sekulárnym židovským rodičom v Košiciach 18. septembra 1933. Od roku 1938 žila vo Zvolene, kde si otec otvoril zubnú ambulanciu. Po spustení arizácií židovských podnikov v roku 1940 si vybral arizátora a naďalej u neho pracoval. Pred deportáciami zahájenými na jar 1942 bola rodina spočiatku chránená výnimkou, ale v septembri sa dostali na zoznam. Podarilo sa im ujsť cez zelenú hranicu na maďarské územie do Lučenca, kde dostali vybavené doklady z Košíc a pokračovali do Budapešti, kde žilo viacero príbuzných. Tu Mária navštevovala židovskú ortodoxnú školu. V roku 1943 jej otca odvelili v rámci židovských pracovných oddielov do dnešného Srbska. Koncom roku do Budapešti prišli aj starí rodičia, keďže starý otec sa tu podrobil operácii, po ktorej ale zomrel. Stará mama ostala v Budapešti s Máriou a s matkou. V rámci prípravy na deportácie prebehlo v júni 1944 masové sťahovanie všetkých budapeštianskych Židov do geta a do domov vyznačených žltou hviezdou. Počas spojeneckého bombardovania strategických cieľov v meste spusteného v júli sa schovávali v pivnici, pri zásahu susedného domu bol zničený ich byt. Po zahájení deportácií stranou Šípových krížov v októbri Máriinu matku odviedli, podarilo sa jej však ujsť a s falošnými papiermi sa dostala do Šaroviec k príbuzným. Máriu so starou mamou zachránil pred nyilašovskými raziami a besnením sused-stolár, ktorého syn ich zobral do mesta Hatvan, kde prečkali boje až do jeho oslobodenia koncom novembra. O pár dní na to stará mama, ktorá bola ortodoxnou Židovkou, zomrela v poľnej nemocnici a Mária dodnes nevie, kde je pochovaná. Po lekárovi poslala do Budapešti odkaz, ktorý sa dostal k otcovi. Až koncom marca sa front posunul za rieku Hron a mohli prejsť do Šaroviec za matkou. V lete sa presťahovali do Bratislavy, kde si otec otvoril zubnú ambulanciu a Mária nastúpila do osemročného gymnázia. Aj otec, aj matka boli zanietenými komunistami a Mária sa stala kandidátkou KSČ, len čo dovŕšila 18 rokov v roku 1951. Po maturite v roku 1953 začala študovať slovenčinu a ruštinu na UK v Bratislave, počas štúdií sa vydala a narodila sa jej dcéra. Od februára 1958 pracovala ako asistentka na katedre jazykov. Kriticky sa vyjadrila k invázii spojeneckých vojsk v auguste 1968 a po previerkach v roku 1970 bola vylúčená zo strany, na univerzite však mohla ostať a pracovala tu až do odchodu do dôchodku. Pokračovala ako prekladateľka a učiteľka slovenčiny. Prostredníctvom dcéry sa vrátila k židovským tradíciám, ku ktorým nebola vedená rodičmi.