Jozef Weiss

* 1933  †︎ 2024

  • „V Brezne sme neboli dlho, možno týždeň. Ale už sme sa vedome chceli dostať niekam, aby sme sa konečne nejakým spôsobom zotavili, pretože to prežitie so všetkým, čo sa počas toho obdobia odohralo, bolo to zhruba pól roka... Dostali sme sa do Polhory a tam sme sa vďaka mame ubytovali u jednej nie židovskej rodiny, veď kto by nám inak pomohol. Mama tam povedala, že ona dobre šije a tým im pomôže. A za tú robotu, čo odvedie pre tú rodinu, u ktorej sme sa zastavili, tak nám umožnia, aby sme sa pozviechali. Povedal by som, že my sme boli veľmi zaťažení tým životom, ktorý sme toho pól roka žili v tej kolibe. Pretože sme vlastne prežili v jednom oblečení. Museli sme byť proste strašne zúbožení a jediné, o čom sme za ten celý čas v tej kolibe snívali bolo, aby sme sa mohli najesť. My sme boli proste na konci svojich síl. Pretože, keď je človek hladný a nemá perspektívu, že by sa mohol v najbližšom čase najesť, bolo to niečo hrozné. To znamená, že sme boli nielen fyzicky, ale aj duševne na konci našich síl. Takže to, že sme sa dostali z toho Brezna za tých okolností, aké sme tam prežili, to bola pre nás oáza pokoja a mieru, že sme sa dostali k tej rodine, ktorá videla, akí sme zúbožení a nám veľmi pomáhala.“

  • „Strýko večer predtým, ako sme odišli, povedal mojej mame, čiže švagrinej, že on si neberie na seba zodpovednosť, lebo nevie ako prejdeme tú frontu. Že si za nás neberie zodpovednosť. To bolo jasne povedané. A my sme potom mali takú súkromnú poradu, s Boženou a s mamou: my nebude odkázaní na pomoc nášho strýka. Hoci židovské náboženstvo hovorí, že strýkovia sú povinní sa postarať o manželku a deti. Čo môj strýko dal jasne najavo, že on to nemôže dodržať. On si nie je istý, či bude schopný zachrániť svoju rodinu. My sme sa potom s mamou a mojou sestrou dohodli, nech si oni idú svojou cestou. Ale my pôjdeme päť minút za ich krokmi a nájdeme tú cestu medzi frontom. Čo sa aj stalo.“

  • „To naše putovanie po tých horách, to sme neutekali stále niekam, niekde sme aj ostali a sme prespali. A viem aj to, keďže sme potrebovali jesť, tak otec aj zrejme s mojím strýkom, zarezali jedného koňa. Mäso sa očistilo a začali sme si na ohníku opekať konské mäso. Lenže čo sa nestalo. Bolo veľmi zamračené, hmla, skoro tma. Teraz sa začalo trochu vyjasňovať a my sme s hrôzou zistili, že oproti z kopca dole idú nejakí vojaci. A nevedeli sme, kto to je. Teda či sú to dobrí vojaci alebo zlí vojaci. No a keď sa tá hmla rozplynula, tak sme s hrôzou zistili, že sú to nemeckí vojaci. Tak sme nechali koníka nech sa pečie, a utekali sme ďalej. Ani sme sa nenajedli. A tam sme sa potom zahrabali nad ďalšou kosodrevinou, to bolo pod Ďumbierom. Tam sme teda prečkali to všetko, čo prišlo. To znamená, keď za nami prišli Nemci. Veď nás bolo vidieť: oni na jednom kopci, my na druhom. Čiže z kopca na kopec sa dalo dobre vidieť, keď neboli mračná. Či sme chceli alebo nechceli, museli sme sa ešte hlbšie zahrabať pod tú kosodrevinu. A tam sme to prežili. Pod tou kosodrevinou sme trčali najmenej tri dni. A museli sme aj jesť. My keď sme utekali do tých hôr, tak sme okrem iného mali masť, to sa zase rodičia vyznali. A my sme tieto tri dni jedli len masť. Aby sme ostali pri živote. Lebo sme sa báli vyliezť, lebo sme nevedeli, kam sa tí Nemci podeli.“

  • „Keďže som bol predseda ROH, som mal napríklad taký problém: keď sa upálil Palach, bolo v Československu ešte také ovzdušie, že väčšina ľudí s tým nie že súhlasila, ale sa solidarizovala. Však aj prezident republiky kráčal v tom pohrebe. A jedna členka ROH povedala, či jej zaplatíme cestu na Palachov pohreb. Tak hovorím: ‚Samozrejme.‘ A tak sa stalo. A potom za mnou prišla moja tajomníčka ROH, robila mi sekretárku: ‚Budeme mať nepríjemnosti.‘ ‚Aké?‘ ‚Však vieš, že sme platili tú cestu.‘ ‚A prečo by sme mali mať?‘ ‚Máme to v zápisnici.‘ Ja hovorím: ‚Prosím Ťa, prines mi tú zápisnicu.‘ Priniesla mi zápisnicu, roztrhal som ju. ‚Počúvaj, už nemáme žiadnu zápisnicu, už nemáme problém.‘(Smiech) Takže ja som riešil takéto chúlostivé veci takýmto spôsobom.“

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 06.09.2021

    (audio)
    duration: 02:52:53
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
  • 2

    Bratislava, 13.09.2021

    (audio)
    duration: 02:15:06
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
  • 3

    Bratislava, 20.09.2021

    (audio)
    duration: 01:58:42
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Ten strach nás zbavil strachu

Jozef ako mladý kibucnik
Jozef ako mladý kibucnik
photo: Archiv pamätníka

Jozef Weiss sa narodil 1. septembra 1933 do nepobožnej židovskej rodiny na statku pri Topoľčanoch. Otca v septembri 1941 odvelili na stavanie zberného tábora v Novákoch. Na jar 1942 sa za ním dostala celá rodina. V Novákoch prežili deportácie do koncentračných táborov. Po vypuknutí SNP sa spolu s príbuznými vydali do Banskej Bystrice. Po potlačení povstania chcela matka nasledovať svojho brata s rodinou do hôr. Tu prežili obkľúčenie Nemcami pod Ďumbierom, zahrabaní tri dni hlboko v kosodrevine. Následne sa ukrývali v kolibe v lesoch neďaleko Nemeckej. Otec pomáhal partizánom. Po potlačení povstania ochorel a o pár dní zomrel. S matkou a so sestrou sa im podarilo dostať na oslobodené územie do Brezna a odtiaľ do Polhory, kde sa zotavili po prežitých útrapách. Vrátili sa do Topoľčian, Jozef začal opäť chodiť do školy. Voľný čas trávil v Hašomeri Hacair. Pripravoval sa na vysťahovanie do Izraela. Vo februári 1949 sa jeho sen uskutočnil a po vylodení v zasľúbenej zemi sa s chlapcami dostali do kibucu Kfar Masaryk. Po dvoch rokoch si na prosby matky a sestier vybavil odklad vojenskej služby a na jar 1952 navštívil Československo. Hneď po prílete zistil, že sa rozhodol nesprávne a že sa do Izraela už nedostane. Spočiatku pracoval ako robotník, po dvojročnej vojenskej službe krátko ostal v armáde. Sestry mu vybavili miesto vo vydavateľstve Smena. Diaľkovo si dorobil maturitu a absolvoval štúdium žurnalistiky. Všemožne sa snažil vyhnúť členstvu v KSČ, a preto sa angažoval v ROH. Komunistická strana Československa ho vyslala na štúdium marxizmu-leninizmu. Za vlády Vladimíra Mečiara sa v roku 1993 pridal k vedeniu a redaktorom denníka Smena. Tí opustili redakciu na protest proti odvolaniu šéfredaktora a založili SME. Onedlho sa rozhodol pomôcť židovskej komunite na Slovensku. Roky zastával funkciu riaditeľa kancelárie Ústredného zväzu židovských náboženských obcí. V roku 2002 sa zaslúžil o podpísanie dohody s vládou SR o čiastočnom odškodnení židovských obetí holokaustu v SR. Jozef Weiss zomrel 21. apríla 2024.