Radislav Wagner

„Bol som svedkom teda jednoho prípadu. To sa stalo, my sme vyfárali a tam bol taký režim, že nová zmena išla dole a stará išla hore. A postupne podľa pater [poschodí, pozn. ed.] to sa spúšťalo. Takže ja som vždycky šiel až naposledy. A vyfárali, to mohlo byť podľa môjho odhadu tak v strede, tak na siedmom-ôsmom patre, keď ešte vyvážali hore a tí druhí išli dole. No naraz sa porobil krik, streľba. A viem, že vtedy, ja som ich síce nevidel, traja sa pokúšali z tej šichty nočnej, vlastne to bola poobedňajšia a nočná. Tak z poobedňajšej, čo vyfárali, tak nejako využili, oni tam boli vždycky títo bachári, to boli reťaze a hneď ich stavali do radu, proste nejako sa im podarilo, sa zamotali a ušli. No ako začali utekať, tak pochopiteľne veľká streľba. Tak vtedy, viem, že ich zastrelili. To síce nemôžem povedať, to zase hovorili na druhý deň, že ten jeden sa dostal až k nejakému domu a tam búchal na dvere, aby ho pustili. No tí ľudia tam, ak nebol konfident, tak sa proste báli prichýliť alebo čo, tak že tam dobehol nejaký bachár a on akože sa vzdáva, ale aj tak ho strelil."

„My sme plnili normu na vyše dvesto percent. Proste tí šoféri, tí o nás bojovali. Oni nechceli civilistov, oni chceli nás, lebo vedeli, že s nami narobia fúr, a oni boli zasa hodnotení podľa toho, koľko odviezli. Koľko toho na kilometer urobili. Na základe toho, že sme takto robili, tak som mal aj vysoký zárobok. Ja som zarobil aj dvadsať tisíc, v tej dobe! Takže som dostával desať tisíc na ruku a desať tisíc na knižku. No ale to už nemalo bohvieakú hodnotu, tých desať tisíc. Za to nás potom, viete, títo chlapi, to boli kadejakí medzi nami. Veľa ich chodilo do krčmy a zato vznikla aj tá oná, že sme boli takzvaní čierni baróni. Lebo keď sme prišli do reštaurácie, tak tí pinkli nás poznali, mali sme čierne výložky, vedeli sme, kto sme, tak tí všetci vojaci tam mohli čakať a oni len okolo nás a nosili. A tí sa na nás hnevali. Títo bojoví. Veď Olomouc, tam bolo veliteľstvo, také centrum vojenské."